Aj tento rok sme si dňa 21. augusta pripomenuli smutné výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Agresia piatich štátov pod vedením ZSSR bola vážnym porušením medzinárodného práva, ktoré si zaslúži jasné odsúdenie. Na odsúdení tejto okupácie panuje široká zhoda, ale vždy ma prekvapí, keď najhlasnejšia a najnenávistnejšia kritika zaznieva od tých, ktorí podporovali ešte horšie zahraničné agresie. Obete okupácie 1968 by sme si pritom najviac uctili tým, keby sme na Slovensku a v Česku nezneužívali ich pamiatku na podporu západných agresií a keby sme sa lepšie vysporiadali s našimi vlastnými zločinmi z nedávnej minulosti, najmä s našou účasťou na protiprávnych vojnách USA a spol.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Zodpovednosť okupantov
Brvno vo vlastnom oku
Vysporiadanie sa s vlastnými zločinmi
Zodpovednosť okupantov
Ako bolo uvedené, vstup piatich armád do ČSSR 21. augusta 1968 a následná okupácia boli v rozpore s medzinárodným právom. A tiež je faktom, že najväčšiu zodpovednosť niesol Sovietsky zväz. Zo strany Moskvy išlo o veľkú nespravodlivosť, ktorá zničila nádeje mnohých ľudí i mimo ČSSR a politické následky okupácie zaťažujú naše vzájomné vzťahy dodnes. Súčasne je ale treba uznať, že Rusko sa s touto svojou históriou snažilo aspoň nejako vysporiadať. V základnej zmluve medzi SR a Ruskom č. 9/1995 Z. z. preto prijalo formuláciu: „odsudzujúc antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území…“ K odsúdeniu sovietskej okupácie a uznaniu morálnej zodpovednosti za ňu sa prihlásil aj Vladimír Putin pri svojej návšteve Prahy v roku 2006. Jednoznačná formulácia o „pošliapaní medzinárodného práva“ či o „neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk“ je stále platnou súčasťou základnej zmluvy medzi SR a RF, a to aj pri súčasných zložitých vzťahoch. Je škoda, že to nikto neocenil, naopak, mediálna propaganda sa snaží tvrdiť, že Moskva svoj vzťah k udalostiam roku 1968 vôbec neprehodnotila.
Formulácia v zmluve medzi SR a RF nie je pritom žiadnou samozrejmosťou, pretože zločiny na našom území v minulosti spáchali aj ďalšie štáty, ktoré ich však v základných zmluvách neodsúdili. Mnoho Slovákov očakávalo uznanie početných krívd z minulosti pri podpise základnej zmluvy medzi SR a Maďarskom (115/1997 Z. z.), nakoniec sa však politici našich štátov racionálne rozhodli na podobné formulácie netlačiť. Nuž a taká Spolková republika Nemecko potrebovala skoro tridsať rokov od konca druhej svetovej vojny, aby vôbec uzavrela s ČSSR nejakú susedskú zmluvu (94/1974 Zb.), pričom v preambule dokumentu hodnotila históriu takto: „v pevnej vôli raz navždy skoncovať s neblahou minulosťou vo svojich vzťahoch, predovšetkým v súvislosti s druhou svetovou vojnou, ktorá priniesla nesmierne útrapy európskym národom, uznávajúc, že mníchovská dohoda z 29. septembra 1938 bola Československej republike vnútená nacistickým režimom pod hrozbou sily.“ Samozrejme, v čl. 1 zmluvy uznala SRN Mníchovskú dohodu za nulitnú, daný pojem však interpretovala inak než ČSSR. Už na prvý pohľad je zrejmé, že Nemecko skoro tri dekády po najväčšej apokalypse 20. storočia pripustilo v základnej zmluve menej jednoznačné odsúdenie vlastnej viny než Rusko tesne po konci studenej vojny – hoci nemeckú a ruskú zodpovednosť nemožno vôbec porovnávať. I keď je pravda, že neskôr sa SRN odhodlala aj k ďalšiemu odsúdeniu svojich zločinov voči ČSR. Pri tom všetkom úplne opomeniem zločiny iných štátov na našom území, napr. Francúzska či Turecka. O nich sa v základných zmluvách vôbec nehovorí, hoci ich následky vidieť dodnes, napr. na hrade Devín.
Brvno vo vlastnom oku
Keďže ČSSR bola v roku 1968 obeťou agresie, ČR aj SR tento fakt včlenili do svojej politiky. Pokiaľ by sa naše štáty stali poslami porozumenia vo svete a mierovú zahraničnú politiku by si vytýčili ako svoj cieľ, mohla byť podobná pozícia dôveryhodnou. Viacerí českí a slovenskí politici však využívali postavenie „obete“ na obhajobu amerických zločinov a na zásahy do vnútorných záležitostí tých ostatných štátov. Netreba asi opakovať neslávne známy pojem „humanitárne bombardovanie“, ktorým Václav Havel legitimizoval protiprávnu agresiu proti Juhoslávii 1999. Tá sa udiala v rozpore s Chartou OSN a bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, pričom sa v médiách veľmi preháňali počty civilných obetí bojov medzi juhoslovanskou armádou a UCK v Kosove a nepravdivo sa používal i pojem „genocída“. Paradoxne, na začiatku toho istého roku 1999 viedlo oveľa krvavejšiu vojenskú intervenciu Turecko, a to proti vlastnej kurdskej menšine vedenej stranou PKK. Tá nakoniec viedla k úteku Abdullaha Öcalana, hlavy PKK, ktorého zajali s americkou pomocou v zahraničí. Turecká armáda pri svojich útokoch proti Kurdom pritom protiprávne vtrhla do Iraku, protiprávne hrozila intervenciou Sýrii, aby nakoniec pokračovala účasťou na bombardovaní Juhoslávie. To bol skutočný výsmech celej „humanitárnej intervencie“ NATO.
Ešte väčšou tragédiou bola účasť SR v koalícii ochotných, ktorá v roku 2003 vykonala agresiu proti Iraku, opäť bez súhlasu BR OSN a v rozpore s medzinárodným právom. Agresia sa odôvodňovala lžou o zbraniach hromadného ničenia, viedla asi až k miliónu obetí na životoch, vrátila Irak do „doby kamenej“ a spôsobila aj vznik hnutia ISIL, ktoré neskôr terorizovalo celý región. Na agresii voči Iraku bol pritom veľmi smutný práve postoj ČR, SR a ďalších krajín, ktoré boli predtým obeťami sovietskej politiky. Francúzsky prezident Jacques Chirac a nemecký kancelár Gerhard Schröder totiž v roku 2003 otvorene vzdorovali americkej snahe, aby sa zapojili do intervencie NATO. Ich snahu o mierové riešenie ale torpédovali práve lídri krajín „novej Európy“ na čele s Václavom Havlom, ktorí písali otvorené listy voči nemecko-francúzskej iniciatíve. Práve toto konanie pritom pochovalo predstavy o spoločnej zahraničnej politike EÚ, nezávislej od USA. Žiaľ, aj Slovensko vo februári 2003 vyslalo do koalície ochotných proti Iraku svojich vojakov. Išlo o jednotku radiačnej, chemickej a biologickej ochrany, ktorá síce „iba“ chránila americké nástupište v Kuvajte, ale aj tak pomohla vojenskému úsiliu agresora. Samozrejme, že jednotky z malej ČR a SR mali pre koalíciu ochotných len obmedzený vojenský prínos, zdiskreditovali však moralistickú pózu českej a slovenskej „obete“ agresií tých druhých. Nuž a ak sa nejakí politici z ČR a SR pokúšajú vyčítať druhým ich zločiny, stačí recipročne pripomenúť, ako sa sami správali v 21. storočí. A aj preto prestala byť odvolávka na minulosť účinná vo vzťahu k Moskve.
Vysporiadanie sa s vlastnými zločinmi
Spomedzi hlavných slovenských podporovateľov agresie v Iraku treba spomenúť konkrétnych členov Dzurindovej vládnej koalície, z ktorých viacerí verejne pôsobia dodnes. Okrem zodpovednosti politikov možno uviesť aj početných mediálnych propagandistov. Niektorí sa svoju zodpovednosť pokúšajú zľahčovať a miesto odsúdenia zločinu hovoria eufemisticky o „mylnom úsudku“ či o „chybe“. Celkom paradoxné je porovnanie týchto ľudí s Gustávom Husákom a spol., ktorí ani v časoch najtvrdšej normalizácie nezatiahli našich vojakov do sovietskeho útoku proti Afganistanu 1979 (aj tam sme vojensky vstúpili až s USA). Je síce pravda, že Sovieti na Gustáva Husáka netlačili, ale aj členovia Dzurindovej koalície sa mohli vyhnúť zapojeniu do koalície ochotných v Iraku 2003, pretože proti agresii existoval odpor a odmietali ju i Francúzsko s Nemeckom. Naši vedúci politici sa však Američanom ponúkli sami a svojím servilným konaním pomáhali lámať akýkoľvek európsky odpor voči imperiálnej politike USA. Predstaviteľom KSČ určite možno vyčítať mnohé, ale faktom je, že ČSSR sa v rokoch 1948 – 1989 nezúčastnila na žiadnej podobnej zahraničnej agresii, hoci sama bola obeťou cudzej okupácie. Pre mnohých je to paradoxné, ale za našu zahraničnú politiku po roku 1989 sa v krajinách globálneho Juhu musíme hanbiť oveľa viac než za tú z rokov 1948 – 1989. Práve preto sa dzurindovskí politici a ich pokračovatelia tak radi utiekajú ku kritike sovietskej okupácie. Dúfajú, že obžalobou Moskvy sa ich vlastné zločiny budú zdať menej podstatné a nájdu ľudí, ktorých presvedčia, že nemali na výber a že len vďaka zapojeniu SR do západných zločinov predišli opakovaniu roku 1968.
Na záver iba zopakujem, že pri vyvodzovaní zodpovednosti iných počas spomienky na okupáciu z 21. augusta 1968 by nám najviac pomohlo vysporiadanie sa s našimi vlastnými zločinmi. Vzhľadom na kľúčovú tragédiu 21. storočia, ktorú zažil práve Irak a ku ktorej sme prispeli i my, by sme sa mali vyjadriť predovšetkým k tejto téme. Už v minulosti som navrhol konkrétny text Vyhlásenia o nemorálnosti a protiprávnosti agresie v Iraku, nenašiel však odozvu. Samozrejme, text sa dá pripraviť rôzne, ale svedomiu Slovenska by pomohlo akékoľvek oficiálne priznanie našej spoluzodpovednosti za danú vojnu. Veľmi dobre by takéto vyhlásenie mohla pripraviť práve súčasná vládna koalícia: Robert Fico a Smer za agresiu v Iraku totiž nehlasovali a po nástupe k moci stiahli v roku 2007 slovenských vojakov z Iraku. Na rozdiel od mnohých opozičných predstaviteľov majú v tejto otázke čistý štít a ich konanie by bolo konzistentné. Pokojne by pritom to odsúdenie minulej agresie mohli zasadiť aj do kontextu odsúdenia súčasných agresií zo strany Ruska, USA, Izraela či ďalších. Tým by prispeli i k tomu, po čom dlho volali mierumilovní ľudia, vrátane pápeža Františka I. – aby sa Slovensko stalo poslom mieru v srdci Európy.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008