Za Darinkou Laščiakovou

Koncertná sála Slovenského rozhlasu, duet s Vladimírom Dobríkom.

Sedela som pred pár rokmi v obyčajnom panelákovom byte na šiestom poschodí, nahrávala som si rozprávanie profesora Petra Colotku, chystali sme knihu jeho pamätí. Zazvonil telefón, pán profesor vstal, veľmi srdečne sa s kýmsi pozdravil a mne hovorí:

„To musím vybaviť, volá ma Darinka Laščiaková. Vy musíte počkať. Ona má hlas ako moja mať.“

Ten hlas, ktorý pozná vari každý na Slovensku, zatíchol, v bratislavskom krematóriu sa tento týždeň s pani Laščiakovou za nás všetkých, ktorí sme ju milovali, rozlúčil dlhoročný redaktor Slovenského rozhlasu Vladimír Dobrík. Rok sme spolu sedávali v jednej kancelárii literárnej redakcie, Vlado je skvelý rozprávač, od neho som počula mnohé príbehy z ciest s Mirkom Dudíkom a pani Darinkou, párkrát boli spolu aj za oceánom, no najmä tešili svoj národ po slovenských mestách a dolinách.

Ponúkame vám rozlúčkovú reč, ktorú Vlado predniesol. Okrem neho sa s ňou lúčil Marián Turner, tiež dlhoročný kolega z rozhlasu, smútočný obrad mal rímsko-katolícky kňaz Marián Červený.

Gabriela Rothmayerová

Drahá Darinka,

Tvoja rodina ma ako dlhoročného rozhlasového a speváckeho kolegu a rodinného priateľa požiadala, aby som hovoril na poslednej rozlúčke s Tebou. Nie je to pre mňa vôbec jednoduché. Musím však začať úplne od začiatku, od nášho prvého stretnutia. Bolo to pred štyridsiatimi rokmi, keď nás v bufete Slovenského rozhlasu zoznámil vedúci Rozhlasového hereckého súboru Janko Valentík. Odvtedy sme sa stretávali v rozhlase takmer pravidelne, neskôr už aj na dlhých cestách na rôzne vystúpenia, koncerty či verejné rozhlasové nahrávky. Na Tvoje rozprávania a životné príbehy sa nedá zabudnúť, lebo som si ich rád od Teba vypočul aj niekoľkokrát, mám ich v hlave ponahrávané ako na magnetofónovom páse. Tvoja interpretácia bola vždy jedinečná a nenapodobiteľná. Vždy si rada spomínala milovanú Oravu, Tvrdošín, svojich drahých rodičov, súrodencov, kňazov, susedovcov či spolužiakov z gymnázia. Ja už za tie roky viem ich mená naspamäť a dokonca viem, v akom poradí sedeli v laviciach. Raz si ma preskúšala a ja som jedného spolužiaka vymenil do inej lavice, kde nepatril. Ty si ma s jemnou poznámkou a úsmevom vyhrešila: „No, to sa ešte musíš doučiť.“ Rada si spomínala na svoj prvý príchod do Bratislavy na vysokú školu, o čom si napísala aj básničku, na pôsobenie v Lúčnici, na realizáciu filmu Rodná zem a inscenácie Kubo, na prvé rozhlasové nahrávky, na známych primášov a speváckych kolegov aj na tvorbu Tvojej memoárovej knižky Život s piesňou.

S dojatím a nesmierne rád som si veľakrát vypočul Tvoje rozprávanie o tetke Žatkuliakovej z Lokce, ktorá Ti vyrozprávala a po prvýkrát zaspievala prekrásnu Svadobnú odobierku, ktorá potom v Tvojej interpretácii určite rozplakala nejednu slovenskú nevestu. Sám som bol dojatý na cintoríne v Lokci, keď si nad hrobom tejto drobnej a zrobenej oravskej ženy na jej počesť zarecitovala a zaspievala túto hudobno-slovnú nádheru. Človek si vtedy uvedomí, že ľudová pieseň je kráľovnou slovenského folklóru, je odrazom našej duše, erbovým znakom národa, aj kúskom lásky, ktorý si nosíme v srdci od čias maminej uspávanky.

Slovenský rozhlas, v ktorom si celý život pracovala, oslávil 100. rokov svojho vzniku. To, čo si Ty odovzdala a zanechala tomuto médiu, je asi neprekonateľné, stovky speváckych a autentických hudobno-folklórnych nahrávok, cyklické relácie Hory, ľudia a pieseň a mnohé, mnohé ďalšie. Dostala si za to vyznamenania a ocenenia, ktoré si si právom zaslúžila. Raz si mi povedala: „Vieš, tí čo prídu do rozhlasu po nás, nemusia 30 rokov nič robiť, len púšťať to, čo sme tam ponahrávali a nemusia ani pohnúť prstom.“

Posledná návšteva u Darinky Laščiakovej. (* 23. 11. 1931 – † 12. 8. 2026)

Dlhé roky nás na spoločnej rozhlasovej ceste sprevádzal OĽUN SRo, ktorý viedol husľový virtuóz Miroslav Dudík. Spolupráca s týmto hudobným telesom prinášala vždy mimoriadne výsledky. Raz sme spolu v rozhlasovom štúdiu strihali verejnú rozhlasovú nahrávku, v ktorej si spievala jednu zo svojich nádherných uspávaniek. Keď sme si ju vypočuli, Mirko sa ku mne naklonil a povedal vetu, ktorú si mohol dovoliť povedať len on: „Vieš, mnohé speváčky tieto pesničky spievajú, ale tak, ako ich spieva Darinka, to žiadna nikdy nezaspievala a nezaspieva.“

Často si spomínala na spoluprácu s viacerými hudobnými skladateľmi. Zvlášť si si cenila spoluprácu s národným umelcom Jánom Cikkerom, ktorý Ti upravil viacero slovenských ľudových piesní a Tvojou interpretáciou bol vždy nadšený. Raz si mi k tomu podotkla: „Vieš Vladko, vždy som sa pri ňom veľmi bála, lebo majster Cikker, ten má absolútny sluch.“

Darinka bola mimoriadne vzdelaná v oblasti opernej hudby a jej histórie. Ovládala mnohé árie svetových skladateľov. Už v detstve ich počúvala v rodine, lebo otecko mal krásny hlas a rád ich spieval. A nakoniec bola absolventkou hudobnej vedy na FF UK a tam ju učili takí hudobní velikáni ako profesor Jozef Kresánek a profesor Eugen Suchoň. Hovorím to preto, lebo sme raz boli pozvaní na Moravu, na jeden hudobný festival v peknom prírodnom prostredí. Konal sa tam koncert rôznych umeleckých druhov a žánrov. Pred Darinkou vystúpili sólisti s duetom Věrné milování z opery Bedřicha Smetanu Predaná nevesta. Darinka umne využila skutočnosť, že ide o operné veseloherné dielo z dedinského prostredia a povedala divákom: „Keď si operní speváci zdokonaľujú svoj hlas, využívajú na to hlavne ľudovú pieseň, lebo to je najlepší spôsob, ako si správne posadiť hlas. A keďže ja mám svoj hlas za dlhé roky na ľudovej piesni už posadený, zaspievam Vám niečo z iného súdka.“ A zaspievala áriu Santuzzy z opery Pietra Mascagniho Cavalleria Rusticana, ktorá sa uvádza pod názvom Sedliacka česť. Búrlivý potlesk, ktorý sa ozval z hľadiska po doznení posledného tónu, sa slovami nedá opísať.

Bola si majster v rozprávaní príbehov, ale aj skvelou moderátorkou a recitátorkou. S potešením sme si vždy radi vypočuli Tvoju Legendu o Slovákoch, alebo ktorúkoľvek z básní Milana Rúfusa. Raz sme boli spolu na návšteve u majstra Rúfusa ako vinšovníci pri príležitosti jeho narodenín. Ty si mu na tomto stretnutí zarecitovala jeho Modlitbu za Slovensko. Ja som pozorne sledoval básnika Rúfusa a videl som, ako sa mu počas Tvojej recitácie zarosili oči. A rada si sa vracala aj k P. O. Hviezdoslavovi a k jeho nádhernému vyznaniu k ľudovej piesni.

Darinka, spievala si takmer v každom slovenskom meste či dedinke a diváci Ťa všade zbožňovali. A nielen diváci, ale aj tí, ktorí s Tebou stáli na pódiu, boli šťastní, že ich napĺňaš neobyčajnou láskavosťou a vrúcnosťou. Na mnohých týchto potulkách nás sprevádzal aj Tvoj syn Jožko, ktorý mal vždy veľkú radosť hlavne z priateľského stretnutia s národným umelcom Júliusom Pántikom, ktorý s nami veľa rokov až do svojej smrti rád účinkoval. Tvoju životnú filozofiu a Tvoj vzťah k Slovensku a Slovákom najpresnejšie vystihuje veta, ktorú si povedala na návšteve Niagarských vodopádov, keď som sa Ťa spýtal: „No, Darinka, ako sa Ti páčia tieto vodopády.“ Ty si sa ku mne otočila a nahlas si povedala si: „Čo je to proti našim Oraviciam.“

Áno, z diaľky akoby sme počuli clivý hlas zvonov v Oraviciach, Tvrdošíne a všetkých oravských dedinkách, aby dali na známosť, že sa s týmto svetom lúči ich milovaná rodáčka Darinka Laščiaková.

Lúči sa s ňou syn Jožko a dcéra Marienka, vnúčatá Jožko, Zuzka, Simonka a Kristínka a pravnúčatá Ninka, Adamko, Lukáško a Šimonko. Vnučka Darinka, ktorá odišla z tohto sveta v roku 2011, podala starej maminke ruku na cestu do večnosti.

Kýčera, kýčera, daj Bože, večera. Dajže, Bože, usnúť, na bôle zabudnúť… (Vladimír Dobrík zaspieval ľudovú pieseň z repertoáru Dariny Laščiakovej)