Železná opona medzinárodnej anarchie

Zhrnutie a preklad Ladislav Hohoš

Ilustrácia generovaná AI Gemini.

Nestor školy politického realizmu prof. J. Mearsheimer (University of Chicago) zverejnil rozsiahlu štúdiu v časopise International Security pri príležitosti 50. výročia založenia.

Súťaž medzi veľmocami je neoddeliteľnou súčasťou industrializovaných národných štátov a začala v Európe okolo roku 1800. Bezpečnostná konkurencia je konštantou, avšak vojna nie je. Mearsheimer sa zaoberá vojnami medzi veľmocami a načrtol kontúry súperenia medzi veľmocami na nasledujúce polstoročie vrátane výhľadov na veľkú vojnu. Autor charakterizuje ako blábol naratívy politológov a historikov o špecifických epizódach dejín napr. spojenectvá, závody v zbrojení, krízy a vojny. Kritizuje odborníkov preto, lebo často nevysvetľujú širšie hybné sily, ktoré nefungujú iba v danom prípade, lež naprieč priestorom a časom. Lebo sa im stráca panoramatický vhľad).

Základy medzinárodného systému

V Európe začiatkom 19. storočia pôsobili dva revolučné faktory: príchod nacionalizmu a vznik národných štátov plus priemyselná revolúcia.

Štáty ako suverénne teritoriálne celky boli uznané na základe Vestfálskeho mieru v roku 1648. Po roku 1800 veľmoci pôsobili vo východnej Ázii, v Európe a na Západnej pologuli, kde sa Spojené štáty stali veľmocou okolo roku 1898. V Európe sa za ostatných 226 rokov vystriedalo šesť veľmocí: Rakúsko/Rakúsko-Uhorsko, Británia, Francúzsko, Taliansko, Prusko/Nemecko a Rusko/ZSSR. Ďalšie dve veľmoci Čína a Japonsko sú vo východnej Ázii, podobne ako Rusko/ZSSR, ktoré sa rozpína na dvoch svetadieloch.

Žiadna z uvedených deviatich veľmocí počas minulých 226 rokov nevládla počas celého obdobia. Nacionalizmus podnecoval kolónie v úsilí o nezávislosť; priemyselná revolúcia značne zredukovala hospodársky význam kolónií, tieto faktory spôsobili koniec zmieňovaných impérií a tak sa z kolónií stali národné štáty.

Okrem veľmocí (great power) patria do medzinárodného systému hlavné a vedľajšie mocnosti (major and minor powers), ktoré majú menší vplyv na medzinárodnú politiku ako veľmoci. Hlavné mocnosti majú patričné prostriedky, aby kládli vážny odpor v konvenčnej vojne vo vzťahu k najmocnejšiemu štátu na planéte, avšak utrpia porážku predtým, ako konflikt vyústi do vojny o vyčerpanie. Na rozdiel od nich vedľajšie mocnosti nemajú vojenské prostriedky na to, aby kládli v boji vážny odpor.

Bezpečnostná konkurencia medzi veľmocami je dominantným prvkom medzinárodnej politiky. Viaže sa dejinami ako červená niť a niet dôvodu myslieť si, že zmizne. Dôvod je jednoduchý: Štáty v rámci anarchie nemajú inú možnosť než súťažiť, pretože neexistuje žiadna vyššia autorita, ktorá by ich mohla zachrániť, ak iný štát ohrozí ich prežitie. Musia si teda zabezpečiť vlastnú bezpečnosť a to je svojou povahou konkurenčný podnik, ktorý nikdy neprestane. Je pevne zakorenený v medzinárodnom systéme. Hľadanie bezpečnosti, ktoré je neoddeliteľne spojené so snahou o moc, je tým, čo do značnej miery poháňa správanie veľmocí.

Bezpečnostná konkurencia  sa týka toho, ako veľmoci medzi sebou súperia, aby zlepšili svoju pozíciu v rovnováhe síl alebo aspoň zabránili súperiacim štátom v zmene rovnováhy síl v ich prospech. Dva hlavné kroky, ktoré sú jadrom tohto podniku, sú preteky v zbrojení, ktoré sa zvyčajne označujú ako vnútorné vyvažovanie, a hľadanie aliančných partnerov, ktoré sa bežne nazýva vonkajšie vyvažovanie.

Posúvanie polarity v systéme medzinárodných vzťahov

Najdlhším obdobím takmer multipolárneho systému boli roky 1800-1945, podľa Mearsheimera stará multipolarita. Bezpečnostná konkurencia bola konštantou, ale vojna nie. Hoci počas 145 rokov sa odohrali napoleonské vojny, WWI, WWII.

Druhým obdobím bola bipolarita od konca WWII do kolapsu ZSSR v decembri 1991. Studená vojna medzi dvoma superveľmocami, proxy vojny ako Afganistan, Kórea a Vietnam.

Unipolárny okamih nastal po rozpade ZSSR, kedy USA boli jedinou superveľmocou. Počas tohto obdobia v rokoch 1992-2016 nebola bezpečnostná konkurencia, USA uplatňovali politiku liberálnej hegemónie, aj keď použili silu na zmenu režimu

Približne v roku 2017 unipolarita skončila, keď sa Čína po prvý raz v modernej dobe stala veľmocou. A napredujúce Rusko, najväčší zbytkový štát po rozpade ZSSR, sa zaradilo ako veľmoc. Bezpečnostná konkurencia pokračuje medzi USA a Čínou/Ruskom.

Stará multipolarita: 1800-1945

Tri posledné body týkajúce sa súťaže veľmocí v starej multipolarity. Po prvé, veľmoci viedli vojny proti veľkým aj malým mocnostiam. Napríklad Prusko bojovalo proti Dánsku v roku 1864 a Rusko sa v rokoch 1877 – 1878 stretlo s Tureckom. Po druhé, mnohé z veľmocí si udržiavali obrovské koloniálne impériá. Koncom 19. storočia skutočne prebiehal medzi európskymi veľmocami veľký boj o kontrolu nad Afrikou. Na svojom vrchole Britské impérium po prvej svetovej vojne ovládalo ohromujúcich 25 percent zemskej pevniny a 20 percent svetovej populácie. Po tretie, ideologické rozdiely občas zintenzívnili bezpečnostnú súťaž medzi veľmocami. Najvýraznejším príkladom bol stret medzi fašizmom a komunizmom, ktorý pomohol podnecovať rivalitu medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom v rokoch 1933 až 1945.

Bipolarita 1945-1991

Autor sa odvoláva na maršala Nikolaja Ogarkova, náčelníka generálneho štábu, ktorý v roku 1983 verejne priznal, že ZSSR ďaleko zaostáva ohľadom sofistikovaných nových zbraní*. USA následne zintenzívnili preteky v zbrojení, takže ZSSR na svojej vtedajšej ceste bol odsúdený k zániku.

Prekvapujúcim dôsledkom zúfalých ekonomických problémov Moskvy bolo, že sovietsky prezident Michail Gorbačov ukončil studenú vojnu v roku 1989. Uvedomil si, že Sovietsky zväz už nemá prostriedky na to, aby sa zapojil do bezpečnostnej súťaže so Spojenými štátmi. Krátko nato začal oživujúci sa nacionalizmus nahlodávať základy nadnárodného Sovietskeho zväzu, čo nakoniec viedlo k jeho rozpadu v decembri 1991. Výsledkom bolo pätnásť novo nezávislých krajín, z ktorých najmocnejšou bolo Rusko. Rusko však vzhľadom na svoje slabé konvenčné sily nebolo veľmocou, a tak zostala jedna veľmoc: Spojené štáty.

Unipolárny okamih: 1992-2016

Dve politiky zakotvené v liberálnej hegemónii, na ktorých najviac záležalo pri definovaní novej multipolarity, sa týkali Číny a NATO. Pokiaľ ide o Čínu, táto politika sa označovala ako „angažovanosť“, ktorá sa snažila pomôcť Číne prosperovať. V súlade s tým Washington podporoval investície v Číne a snažil sa ju začleniť do globálneho obchodného systému. V tomto procese americkí tvorcovia politiky tvrdo pracovali na integrácii Číny do medzinárodných inštitúcií, akou je Svetová obchodná organizácia, o ktorej dúfali, že z Číny spraví „zodpovednú zainteresovanú stranu“ svetového poriadku pod vedením USA. V konečnom dôsledku mal predmetný vývoj zmeniť Čínu na liberálnu demokraciu, ktorá bude mať mierové vzťahy so Spojenými štátmi a ostatnými demokraciami sveta. Táto stratégia začala za prezidentovania G. H. W. Busha a pokračovala počas vlády B. Clintona, G. W. Busha a B. Obamu.

Pokiaľ ide o NATO, prezident Clinton sa v roku 1994 rozhodol rozšíriť túto alianciu na východ. Cieľom nebolo obmedziť Rusko, ktoré bolo počas 90-tych rokov slabé a v chaose. Skutočným cieľom bolo rozšíriť inštitúcie (Európsku úniu a NATO) a hodnoty (liberálnu demokraciu a kapitalizmus), ktoré rozkvitali v západnej Európe počas studenej vojny do východnej Európy ako aj urobiť Európu celistvou a mierovou. Táto politika bola súčasťou liberálnej hegemónie. Neprekvapuje, že ruskí lídri boli neústupne proti rozširovaniu NATO, lež Rusko bolo vojensky príliš slabé na to, aby zabránilo prvej tranži rozširovania v roku 1999 (Česká republika, Maďarsko, Poľsko) alebo rozsiahlemu rozšíreniu v roku 2004 (Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko).

V apríli 2008 prezident G. W. Bush tlačil na NATO, aby vyhlásilo, že Gruzínsko a Ukrajina sa pripoja k aliancii. Ruský prezident Vladimír Putin okamžite dal jasne najavo, že rozširovanie NATO na Ukrajinu predstavuje pre Rusko existenčnú hrozbu a že to nedovolí. Spojené štáty však odmietli ustúpiť a začali podnikať kroky na začlenenie Ukrajiny do aliancie. Vo februári 2014 vypukla rusko-ukrajinská vojna, ktorá viedla k anexii Krymu Ruskom a vypuknutiu občianskej vojny v Donbase na východe Ukrajiny. NATO však znásobilo sily na  svoj plán začleniť Ukrajinu do aliancie, čo nakoniec viedlo Rusko k rozsiahlej ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022; tým vyvolalo vojnu, ktorá zúri dodnes.

Keď sa Putin koncom roka 1999 ujal úradu na vrchole unipolárneho obdobia,  bolo ekonomicky aj vojensky slabé. Pod jeho vedením sa však Rusko začalo stabilne zotavovať a zhruba v roku 2017 sa Rusko vrátilo na úroveň veľmoci práve v čase, keď sa Čína po prvýkrát v modernej histórii stala veľmocou. Unipolárnosť už neexistovala. Medzinárodný systém bol opäť multipolárny. Hoci k rozsiahlej invázii na Ukrajinu došlo o päť rokov neskôr počas novej multipolárnosti, hnacie sily tohto konfliktu sa uviedli do pohybu o niekoľko rokov skôr, počas unipolárnosti.

Nová multipolarita: 2017-2026

Vzostup Číny a Ruska k statusu veľmocí ohlásil návrat nielen ku konkurencii veľmocí, ale aj k multipolárnosti, ktorá definovala štátny systém od jeho vzniku okolo roku 1500 až do roku 1945. Vzhľadom na svoje vedúce postavenie počas unipolárnosti sú Spojené štáty predvídateľne aspoň zatiaľ najmocnejšou z troch veľmocí v novej multipolárnosti. Čína je však tesne druhá a zmenšuje rozdiel s bývalým jediným stĺpom. Rusko je najslabšou z troch veľmocí a na rozdiel od Číny nie je potenciálnym regionálnym hegemónom, nemožno však poprieť, že Rusko má značnú vojenskú moc.

Konkurencia medzi USA a Čínou je najdôležitejším aspektom novej multipolárnosti, pretože Čína nie je iba mimoriadne silná a na vzostupe, lež je aj potenciálnym regionálnym hegemónom. Má prostriedky na to, aby sa pokúsila ovládnuť východnú Áziu, a táto schopnosť sa pravdepodobne bude časom zvyšovať, ako bude rásť jej moc. Zdá sa, že Čína je v rovnakej lige ako napoleonské Francúzsko, cisárske Nemecko, cisárske Japonsko, nacistické Nemecko a Sovietsky zväz. Hoci žiadna z týchto krajín nedosiahla regionálnu hegemóniu, Spojené štáty dokázali prostredníctvom dominancie na západnej pologuli. Cieľom Pekingu je dosiahnuť to isté vo východnej Ázii.

Konkrétne. Spojené štáty zohrali ústrednú úlohu pri vyzbrojovaní a výcviku ukrajinskej armády, ktorá bojuje proti Rusom a zabíja ich. Washington navyše poskytuje Kyjevu neoceniteľné spravodajské informácie a pomáha s plánovaním a vedením jeho vojenských operácií, medzi ktoré patrili útoky na ruské územie dronmi a raketami, rozsiahly pozemný vpád na ruské územie v auguste 2024 a útok na bombardovaciu vetvu ruskej strategickej jadrovej triády v júni 2025. V počiatočných fázach vojny americkí politici dali jasne najavo, že dúfajú, že Rusko vyradia z radov veľmocí prostredníctvom ochromujúcich ekonomických sankcií v spojení s porážkou na bojisku od ukrajinskej armády. K zástupnej vojne podobného rozsahu a ambícií medzi superveľmocami počas studenej vojny nikdy nedošlo.

Stručne povedané, bezpečnostná konkurencia sa v novej multipolarite s pomstou vrátila a možnosť vojny veľmocí je neustále prítomná, čoho dôkazom je vojna medzi Ruskom a Ukrajinou.

Hybné sily v pozadí súťaže veľmocí

Vojenská sila závisí od bohatstva a počtu obyvateľov. Pád a vzostup veľmoci ďalej závisí od porážky vo vojne. Ideológia nepredstavuje presvedčivé vysvetlenie pre trvalú bezpečnostnú konkurenciu medzi modernými národnými štátmi, môže však rivalite napomáhať. Ako príklad uvádza autor pakt Molotov-Ribbentrop z roku 1939. Ďalším faktorom sú teritorialita a  vytváranie vyrovnávajúcich koalícií. Počas studenej vojny takéto koalície neboli možné, lebo existovali iba dve veľmoci, ktoré sa vzájomne vyvažovali.

Nakoniec je tu nová multipolarita. Čína je zďaleka najmocnejším štátom vo východnej Ázii a potenciálnym regionálnym hegemónom. Spojené štáty sa predvídateľne zaviazali k zadržiavaniu Číny, tak ako to naložili s predchádzajúcimi potenciálnymi hegemónmi vo východnej Ázii a Európe. Človek by očakával, že Spojené štáty vytvoria vyrovnávaciu koalíciu s Ruskom, treťou veľmocou na svete – proti Číne. Koniec koncov, Rusko nie je potenciálnym hegemónom v Európe, nieto ešte vo východnej Ázii, preto nepredstavuje vážnu hrozbu pre Spojené štáty. Navyše, územie Ruska sa rozprestiera v Eurázii a jeho blízkosť k Číne dáva Moskve silnú motiváciu zabezpečiť, aby Peking nedominoval vo východnej Ázii. Medzi Čínou a Ruskom stojí tiež história vzájomného nepriateľstva i podozrievania, pričom v roku 1969 viedli krvavé bitky pozdĺž spoločnej hranice. Moskva a Washington sú prirodzenými spojencami proti Číne.

Kľúčový rozdiel spočíva vo vyváženej a nevyváženej multipolarite ohľadom potenciálnych regionálnych hegemónov. Konkrétne, multipolárny systém je nevyvážený, keď má kontinentálna veľmoc oveľa väčšiu moc ako jej regionálni rivali. Táto dynamika má vždy dva dôsledky: Táto mocnosť sa pokúsi získať regionálnu hegemóniu a takmer všetky ostatné veľmoci – vrátane tých mimo regiónu – sa budú spoločne vyvažovať, aby tomuto výsledku zabránili. Táto logika vysvetľuje, čo sa stalo v troch centrálnych vojnách. Napoleonské Francúzsko, cisárske Nemecko a nacistické Nemecko boli všetky obzvlášť silné kontinentálne štáty, ktoré sa pokúsili o európsku hegemóniu, ale nakoniec ich zmarili impozantné vyrovnávajúce koalície.

Budúcnosť súťaže veľmocí

Podľa Mearsheimera najbližšie polstoročie bude fungovať multipolárny systém, pričom Čína, Rusko a USA ostanú v postavení troch veľmocí. Významnú úlohu bude zohrávať India, ktorá má populáciu, ale nemá dostatočné bohatstvo.

Zdá sa veľmi nepravdepodobné, že Čína alebo Spojené štáty prestanú byť do roku 2076 veľmocami vzhľadom na veľkosť ich populácie a ich veľké bohatstvo. Rusko má na druhej strane relatívne malú populáciu – deviatu najväčšiu na svete – a jeho ekonomika, hoci je v niektorých ohľadoch pôsobivá, nemá dynamiku čínskej a americkej ekonomiky. Moskva napríklad nie je v rovnakej lige ako Peking a Washington, pokiaľ ide o vývoj špičkových technológií, ktoré sú veľmi dôležité pre generovanie bohatstva. Existuje teda malá šanca, že Rusko výrazne zaostane za Čínou a Spojenými štátmi a prestane byť veľmocou. Ak by sa tak stalo, systém by sa zjavne stal bipolárnym. Ak však systém zostane multipolárny, zdá sa jasné, že Rusko zostane najslabšou z troch veľmocí.

Pokiaľ ide o budúcu rovnováhu síl medzi dvoma vodcovskými štátmi, zdá sa, že Čína v nasledujúcich päťdesiatich rokoch Spojené štáty nepredbehne. V skutočnosti by Washington mohol nakoniec ešte zvýšiť svoju súčasnú výhodu nad Pekingom.

Existuje malá šanca, že Rusko v dohľadnej budúcnosti zmení stranu, a to najmä kvôli rusko-ukrajinskej vojne, ktorá je do značnej miery zodpovedná za zhoršenie vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom. Táto vojna nevykazuje žiadne známky ukončenia na základe skutočnej mierovej dohody. Namiesto toho sa zdá pravdepodobné, že po ukončení bojov dôjde k zmrazenému konfliktu s Európou, Ukrajinou a Spojenými štátmi na jednej strane a Ruskom na strane druhej. Prezident Trump sa pokúsil o dosiahnutie trvalej mierovej dohody na Ukrajine a zároveň o zlepšenie vzťahov USA s Moskvou. V prvom bode však zlyhal a v druhom cieli dosiahol nanajvýš brzdiaci pokrok (halting progress). Navyše nemožno vedieť, ako budú budúci prezidenti zmýšľať o Rusku. Vzhľadom na akútnu rusofóbiu v americkom zahraničnopolitickom establishmente existuje veľká šanca, že akýkoľvek pokrok, ktorý Trump dosiahne v zlepšovaní vzťahov s Moskvou, bude zvrátený.

Existuje však možnosť, že Rusko vo vzdialenejšej budúcnosti zmení stranu. Koniec koncov, základná realistická logika by to naznačovala. Aby k tomu došlo, museli by sa stať tri veci. V prvom rade by sa musela prudko zintenzívniť bezpečnostná konkurencia medzi Čínou a Spojenými štátmi, čo by prinútilo amerických tvorcov politík zaostriť ako laserom na východnú Áziu a hľadať ďalších spojencov, ktorí by pomohli zadržiavať Čínu. Spojené štáty by v danej súvislosti museli prestať podporovať Ukrajinu v jej konflikte s Ruskom. Napokon, Moskva by musela mať buď vážny spor s Pekingom, alebo nejaký iný dôvod sa ho báť. V opačnom prípade Čína a Rusko pravdepodobne zostanú strategickými partnermi, ktorí sa zaoberajú predovšetkým kontrolou moci USA.

Pravdepodobnosť veľkej vojny medzi veľmocami v budúcnosti

Hoci nie je ťažké tvrdiť, že bezpečnostná konkurencia medzi veľmocami bude v nasledujúcich päťdesiatich rokoch bežnou skutočnosťou, nemožno s vysokou mierou istoty predpovedať, kedy táto konkurencia povedie k vojne. Napriek tomu je možné identifikovať pravdepodobné rivality medzi veľmocami a ich dynamiku, čo by nám malo pomôcť získať informácie o pravdepodobnosti vojny. Zdá sa zrejmé, že rivality medzi USA a Ruskom a USA a Čínou predstavujú dve veľmocenské dvojice, na ktorých bude v budúcnosti najviac záležať.

Zdôrazňujeme, že Spojené štáty vedú proti Rusku zástupnú vojnu, ktorá v najlepšom prípade skončí zmrazeným konfliktom. Vzhľadom na jedovatú politiku, ktorá pravdepodobne bude existovať na oboch stranách tohto rozdelenia, bude prítomné neustále nebezpečenstvo, že sa boje opäť začnú a že Spojené štáty budú do bojov zatiahnuté. Okrem toho existuje šesť ďalších ohnísk v okolí Ukrajiny, ktoré by sa mohli rozhorieť, čo by viedlo k veľkej kríze alebo dokonca vojne medzi Moskvou a Washingtonom: Arktída, Baltské more, Bielorusko, Čierne more, Kaliningrad a Moldavsko. Stručne povedané, hrozba americko-ruskej vojny sa v najbližších desaťročiach pravdepodobne nezmenší.

Rovnaké nebezpečenstvo spočíva medzi Čínou a Spojenými štátmi. Táto rivalita je obzvlášť nebezpečná, pretože Čína je potenciálnym hegemónom vo východnej Ázii, ktorá sa vyznačuje nevyváženou multipolaritou. Ako vieme z napoleonských vojen, prvej a druhej svetovej vojny v Európe, táto konkrétna architektúra je obzvlášť náchylná na vojny veľmocí, ba dokonca centrálne vojny. Sovietsky zväz, ďalší potenciálny európsky hegemón, fungoval v bipolárnom systéme, v ktorom je vojna menej pravdepodobná ako v multipolarite. Samozrejme, jadrové zbrane tiež pomohli zabrániť vojne superveľmocí, pričom Peking aj Washington majú jadrové arzenály.

Hoci niet pochýb o tom, že jadrové zbrane budú mať upokojujúci účinok na vzťahy medzi Pekingom a Washingtonom, pričom riziká vyplývajúce z toho, že Čína sa snaží o regionálnu hegemóniu v nevyváženom multipolárnom systéme, sú veľké. Rivalita medzi USA a Čínou je tiež nebezpečnejšia ako súperenie medzi USA a Sovietskym zväzom kvôli tomu, ako by pravdepodobne vyzerala budúca vojna veľmocí vo východnej Ázii v porovnaní s tým, ako by mohla vyzerať vojna v Európe počas studenej vojny.

Medzi oboma situáciami sú štyri zásadné rozdiely. V prvom rade utrpel Sovietsky zväz počas druhej svetovej vojny hrozné škody zo strany nacistického Nemecka. V konflikte zahynulo približne 24 miliónov občanov a bolo zničených viac ako 70 000 miest a dedín, 31 000 priemyselných podnikov a 40 000 míľ železničných tratí. Sovietsky zväz sa preto silne snažil vyhnúť vojne so Spojenými štátmi – najmä počas prvých desaťročí studenej vojny – a sústrediť sa na zotavenie sa z ničivej vojny s Treťou ríšou. Čína naopak naposledy bojovala vo vojne v roku 1979 a odvtedy sa stala ekonomickým kolosom.

Sovietsky zväz si v súvislosti s tým udržiaval obrovskú vojenskú prítomnosť vo východnej Európe a bol hlboko zapojený do politiky takmer každej krajiny v tomto regióne. Musel sa vyrovnať s povstaniami vo Východnom Nemecku (1953), Poľsku (1956), Maďarsku (1956) a Československu (1968). Albánsko, Rumunsko a Juhoslávia pravidelne spochybňovali hospodársku a bezpečnostnú politiku Moskvy. Sovieti mali tiež plné ruky práce s Čínou, ktorá bola spočiatku spojencom, no potom sa stala zarytým rivalom. Títo spojenci boli často pre Moskvu príťažou, ktorá odvádzala pozornosť sovietskych vodcov od sústredenia sa na ich hlavného protivníka: Spojené štáty. Súčasná Čína má málo blízkych spojencov a okrem Severnej Kórey je oveľa menej viazaná na svojich priateľov, ako boli na nich Sovieti. Stručne povedané, Peking má väčšiu flexibilitu spôsobovať problémy v zahraničí.

Pravdepodobnosť vojny vo východnej Ázii zvyšuje aj fakt, že regionálne ambície Číny nie sú založené výlučne na strategických výpočtoch. Sovietski lídri, zaneprázdnení zotavovaním sa z druhej svetovej vojny a riadením svojich spojencov vo východnej Európe, neboli v dobrej pozícii na to, aby sa postavili NATO v snahe o európsku hegemóniu. Ambície Moskvy neboli poháňané presvedčením, že určité územie v západnej Európe patrí Rusku. Čína je naopak hlboko oddaná expanzívnej agende vo východnej Ázii zo strategických aj nestrategických dôvodov. Čína verí, že jej hlavné ciele – Taiwan, Juhočínske more a ostrovy Diaoyu/Senkaku vo Východočínskom mori – nie sú len strategicky dôležité, ale aj posvätné územie, čo znamená, že ich osud je spojený s čínskym nacionalizmom. Platí to najmä pre Taiwan: Číňania cítia k tomuto ostrovu emocionálnu väzbu, ktorú Sovieti nikdy necítili napríklad k Berlínu, čo robí akékoľvek úsilie USA o obranu Taiwanu o to riskantnejším.

Napokon, geografia východnej Ázie je náchylnejšia na vojny, ako bola geografia Európy počas studenej vojny. Hoci rivalita medzi USA a Sovietskym zväzom mala globálny rozsah, jej ťažisko sa nachádzalo v strednej Európe pozdĺž takzvanej železnej opony, kde proti sebe stáli NATO a Varšavská zmluva. Obe strany mali masívne armády a letectvo vybavené tisíckami jadrových zbraní. V Európe bola malá šanca na vojnu superveľmocí, pretože tvorcovia politík na oboch stranách chápali desivé nebezpečenstvo jadrovej eskalácie. Ani jeden líder nebol ochotný začať konflikt, ktorý by pravdepodobne zničil jeho vlastnú krajinu.

V Ázii neexistuje jasná deliaca čiara ako železná opona, ktorá by upevňovala stabilitu. Namiesto toho je tam niekoľko potenciálnych konvenčných vojen, ktoré by boli aspoň spočiatku obmedzené, čo sa stáva vojna predstaviteľnou. Žiadny z týchto konfliktov by nezahŕňal armády bojujúce na ázijskej pevnine. Konflikty týkajúce sa Taiwanu, Juhočínskeho mora a Východočínskeho mora by sa viedli v otvorených vodách, najmä medzi súperiacimi leteckými a námornými silami. Samozrejme, pozemné jednotky by sa zapojili do bojov o akékoľvek ostrovy v týchto vodách, ale išlo by o relatívne malé sily. Ani boj o Taiwan, do ktorého by sa pravdepodobne zapojil čínske obojživelné sily, by nevyvolal zrážku obrovských armád vybavených jadrovými zbraňami.

Neznamená to, že uvedené scenáre obmedzenej vojny sú pravdepodobné, lenže sú pravdepodobnejšie, ako niekedy bola veľká vojna medzi NATO a Varšavskou zmluvou. Ešte horšie je, že nemožno predpokladať, že Peking alebo Washington by nepoužili jadrové zbrane, ak by bojovali o Taiwan alebo Juhočínske more. V skutočnosti, ak by jedna strana výrazne prehrávala, aspoň by zvážila použitie jadrových zbraní na záchranu situácie. Niektorí ľudia s rozhodovacou právomocou by mohli dospieť k záveru, že jadrové zbrane by sa mohli použiť bez neprijateľného rizika eskalácie za predpokladu, že útoky by sa uskutočnili na mori a ušetrili by územie Číny, ako aj Spojených štátov a ich spojencov. Stručne povedané, nielenže vojna medzi Čínou a Spojenými štátmi je pravdepodobnejšia ako americko-sovietska vojna počas studenej vojny, ale rovnako pravdepodobnejšie je aj použitie jadrových zbraní.

Napokon, Čína buduje hlbokomorskú flotilu**, ktorá nakoniec bude výzvou pre americké námorníctvo na svetových oceánoch. Tento rozmer rivality predstavuje ďalšie príležitosti pre konflikt, najmä preto, že ohnisko konfliktu by pravdepodobne bolo v otvorených vodách. Nič z toho neznamená, že vojna medzi USA a Čínou je istá alebo dokonca pravdepodobná. Zdá sa však pravdepodobné – možno dokonca veľmi pravdepodobné – že v priebehu nasledujúcich päťdesiatich rokov dôjde medzi týmito rivalmi k aspoň jednej veľkej kríze. Ukončenie takejto krízy skôr, ako vypukne vojna, si bude vyžadovať diplomatické zručnosti a šťastie.

Záver

Bezpečnostná konkurencia medzi veľmocami je neúprosná, bezohľadná a nebezpečná. Hoci vojna medzi veľmocami nie je stálou súčasťou medzinárodnej politiky, vždy sa skrýva v pozadí. Táto tragická situácia sa nezmení, pokiaľ štáty fungujú v systéme anarchie, ktorá sa javí ako trvalý fakt života. Aby toho nebolo málo, myslím si, že svet bude v nasledujúcich päťdesiatich rokoch nebezpečnejším miestom ako za ostatných päťdesiat rokov.

* Autor neuvádza zdroj. Pravdepodobne má na mysli článok maršala Ogarkova v denníku Izvestija ku Dňu víťazstva 9.5.1983. Podľa jeho názoru jadrové zbrane už prestávajú byť rozhodujúcim prostriedkom vedenia vojny. Poukazuje na zbrane na nových fyzikálnych princípoch osobitne ohľadom vedenia vojny v kozme. Kritizuje nebezpečenstvo inercie a nepružnosti vojenského myslenia, ktoré mechanicky reprodukuje zastaralé idey. ZSSR však už vtedy nemal zdroje na uskutočnenie jeho reorganizácie armády. Z funkcie náčelníka generálneho štábu, ktorú zastával od roku 1979, bol v roku 1984 odvolaný.

Koncept Ogarkova je dodnes vysoko cenený na Západe. Osvojili si ho v CIA a v Pentagóne. Má tri súčasti: revolúciu vo vojenstve (mikroelektronika, precízne vedené útoky), nelineárne a bezkontaktné vedenie vojny, rovnocennosť medzi konvenčnými systémami a taktickými jadrovými zbraňami.

** komerčné rybárske loďstvo špecializované na lov rýb a morských živočíchov vo veľkých hĺbkach otvorených morí a oceánov

Zdroj:
https://direct.mit.edu/isec/article/51/1/32/138117/The-Iron-Cage-of-International-Anarchy?utm_source=substack&utm_medium=email  August 01 2026

Kurzíva – môj spojovací text. Ostatný text je od Mearsheimera – vybrané pasáže, môj je preklad.