Ako liečiť klimatickú krízu v našich mestách 

Námestie slobody s fontánou Družba v Bratislave. Foto: Wikipedia

Klimatická zmena sa už nedá ignorovať. Jej následky sa prejavujú čoraz častejšie priamo v mestách a obciach – v podobe vĺn horúčav, prívalových dažďov, dlhodobého sucha či zhoršujúcej sa kvality ovzdušia. Tieto javy neohrozujú len životné prostredie, ale aj zdravie, bezpečnosť, komfort a majetok obyvateľov.

Tropické vlny leta 2026 majú širokú škálu pre roky 2028 – 2034 absolútne a vysoko relevantných dôsledkov a mali by byť dôvodom na hlbokú revíziu doterajších plánov. Je potrebné si uvedomiť, že vývoj ide oveľa rýchlejšie a dôsledky sú oveľa vážnejšie, ako predpokladajú doterajšie plány a vízie.

Dopady dlhých horúčav a hlbokého sucha na potravinovú bezpečnosť ešte nie sú kvantifikované, ale niet pochýb, že sú značné.

Všetky slovenské mestá, ale aj regióny, štát, EÚ – ale aj jednotlivé firmy, inštitúcie, až po úroveň rodín sa potrebujú systematicky pripravovať na častejšie horúčavy a ďalšie náročnejšie klimatické podmienky.

Nielen vytvárať prostredie, ktoré je schopné v takýchto podmienkach normálne fungovať, ale zároveň aj prispievať k znižovaniu ekologickej záťaže civilizácie na globálne životné prostredie. Pod pojmom odolnejšie mesto si predstavujem na prvý pohľad inú mestskú scenériu. Viac zelene a tieňa, viac vodných plôch a lepšie hospodárenie s vodou, menej povrchov odrážajúcich a sálajúcich teplo. Ale zmena by mala byť aj infraštruktúrna a neviditeľná, ako energeticky efektívnejšie budovy, čistejšia energetika a efektívnejší dopravný systém. Zároveň by plánovači miest mali myslieť na to, aby mesto produkovalo čo najmenej odpadu každého druhu.

Ako mi napísal profesor z katedry geografie a geológie z Fakulty prírodných vied, tých možností je viac:

– výsadba zelene, hlavne stromov,

– betónové a asfaltové plochy zmeniť na také, ktoré umožňujú vsakovanie vody (tým sa podarí zachytiť vodu v krajine a znížiť vznik tepelných ostrovov,

– tvorba zelených striech na plochých strechách,

– úprava regulovaných korýt tokov (teraz to robia napr. v Dudinciach: tvoria umelé meandre a odstránili kamenné a betónové steny koryta),

– tvorba umelých mokradí a vodných nádrží,

– možno používanie náterov na budovách, ktoré odrážajú svetlo a pod.

Ak by to mestské zastupiteľstvá mysleli vážne, výsledky ich opatrení by mali byť viditeľné čo najskôr. Prednostne by si zrejme všimli také, ktoré prepájajú úpravu verejného priestoru s ochranou zdravia, komfortom obyvateľov a ochranou životného prostredia. Mestá potrebujú vedieť aká je mikroklíma v ich jednotlivých lokalitách, kde žijú zraniteľné skupiny obyvateľov a kde chýba tieň, zeleň alebo dostupné miesto na ochladenie.

Tieto informácie sú merateľné a objektívne a na ich základe je možné cielene smerovať investície tam, kde budú mať najväčší efekt. Klimatická odolnosť mesta sa ale nedá posudzovať iba podľa toho, čo vidíme na ulici. Mestá sa potrebujú prispôsobovať na potenciálne klimatické zmeny a zároveň znižovať emisie, ktoré k nim prispievajú. To znamená zamerať sa na udržateľnú a dostupnú dopravu, energeticky efektívnejšie budovy, podporu budovania obnoviteľných zdrojov energie či efektívnejšie odpadové hospodárstvo.

Mestá dnes nezačínajú od nuly a často svoje potreby aj konkrétne riešenia poznajú. Sú mestá, ktoré sa tejto téme venujú zodpovedne a v rámci svojich možností už dnes zavádzajú konkrétne opatrenia. Na ich rýchlejšie a systematickejšie rozširovanie však potrebujú stabilné a predvídateľné financovanie, kvalitné dáta, odborné kapacity, zrozumiteľnú legislatívu a funkčnú spoluprácu so štátom. Reakciu na klimatickú zmenu nemožno riešiť iba na úrovni samospráv. Štát musí vytvárať podmienky pre adaptačné opatrenia aj znižovanie emisií – v energetike, obnove budov, doprave, odpadovom hospodárstve a ďalších oblastiach. V neposlednom rade je spolupráca štátu a obcí dôležitá v oblasti vzdelávania. O klimatických zmenách, ekológii a o tom, ako naše každodenné konanie vplýva na životné prostredie, nemôžu ľudí informovať len marketingové materiály miest a obcí. Je nevyhnutné, aby sa zodpovedná ekologická výchova stala súčasťou vzdelávania na všetkých stupňoch. Len prepojením všetkých prístupov môžeme dlhodobo zvyšovať odolnosť miest a zároveň prispievať k riešeniu príčin klimatickej zmeny. A to je cesta k bezpečnejšiemu a kvalitnejšiemu životu pre nás všetkých.

Mnohé naše mestá si uvedomujú vážnosť situácie a konajú v rámci svojich kompetencií, odborných, finančných a kapacitných možností. Už dnes realizujú celý rad konkrétnych opatrení – vysádzajú a revitalizujú zeleň, vytvárajú tieniace plochy, obnovujú parky a verejné priestory, zadržiavajú dažďovú vodu, upravujú budovy tak, aby sa menej prehrievali, zvyšujú ich energetickú efektívnosť, zavádzajú obnoviteľné zdroje energie a hľadajú udržateľnejšie riešenia v doprave a odpadovom hospodárstve. Aj vďaka týmto krokom sa v mnohých našich mestách už dnes žije bezpečnejšie a komfortnejšie.

Mestá zároveň potrebujú vedieť, kde sú klimatické riziká najväčšie, ktoré skupiny obyvateľov sú najzraniteľnejšie a kam má zmysel smerovať investície ako prvé. Popri samotných opatreniach preto považujem za dôležitú aj komunikáciu s verejnosťou. Pozitívne vnímam, že mnohé mestá už dnes vysvetľujú súvislosť medzi klimatickou zmenou, horúčavami a ďalšími extrémami a informujú obyvateľov o konkrétnych krokoch, ktoré je potrebné prijať. Takýto prístup pomáha ľuďom lepšie porozumieť tomu, čo sa deje, posilňuje vzájomnú dôveru a  pomáha mestám účinnejšie zvládať krízové situácie a chrániť svojich obyvateľov.

O našej civilizácii zvykneme hovoriť ako o vedecko-technickej. Aby to bolo oprávnené, mali by sme začleniť výdobytky vedy a techniky do systémov, ktoré ovplyvňujú náš bežný každodenný život. Aby sme nemuseli veľa času a energie venovať len tomu, aby sme deň prežili znesiteľne.

Jednoducho povedané nemôžeme ísť ďalej rovnako ako doteraz, povedané slovami básnika „nepoškvrnený poznaním“.  

Preto je dôležité si uvedomiť, že klimatická kríza, podobne ako školstvo alebo zdravotníctvo, je verejná téma.

Veľké riešenia, ktoré dnes potrebujeme, sú v rukách najmä ľudí, ktorí zodpovedajú za správu našej spoločnosti a na nich potrebujeme vyvíjať tlak. Pokiaľ nezastavíme masívnu zbrojnú výrobu a vyzbrojovanie bojujúcich strán, asi sa ďaleko nedostaneme.

Len, bohužiaľ, človek nemá v DNA zakódované uskromniť sa a rozdávať ale ťažiť, brať a dobíjať.

Záverom by som rád zdôraznil, že k tomuto komentáru ma inšpirovali odpovede mojej dcéry pre médiá v súvislosti s témou klimatickej zmeny a samospráv. 

Aktuálne Únia miest Slovenska už tretím rokom úspešne pokračuje s projektom KLIMASKEN, ktorý vďaka spolupráci s našimi expertnými partnermi pomáha mestám s praktickými riešeniami v ich území.

PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím