Budúcnosť PVE Málinec a výstavba veterných parkov

Ilustrácia: Wikimedia

Úvod: Prečo stojíme na mieste?

PVE Málinec som sa venoval v minulosti dvoma príspevkami. Čas ukázal, že pribudol ďalší problém s výstavbou veterných parkov, ktoré pritom vo svete pracujú v plnej zhode s vodnou energiou. Diskusia o prečerpávacej vodnej elektrárni (PVE) Málinec pripomína patovú situáciu, ktorá už roky charakterizuje slovenskú energetickú koncepciu. Na jednej strane stojí strach zo všeobecného nedostatku vody a sucha, ktoré v dôsledku klimatickej zmeny vysušuje naše rieky a ochromuje výkon klasických hydrocentrál. Na druhej strane stojí obava, či ďalší zásah do krajiny situáciu skôr nezhorší.

Ak sa však chceme posunúť vpred, musíme začať prísne rozlišovať technológie. Na rozdiel od riečnych elektrární, ktoré vodu len prepustia a nechajú bez úžitku odtiecť, prečerpávacie stanice fungujú ako efektívny „vodný trezor“. Sú logickou odpoveďou na sucho, nie jeho príčinou. Diskusia o probléme výstavby veterných parkov sa, žiaľ, uberá na škodu nás všetkých podobným smerom plným mýtov.

Poznatky zo zahraničia a domáca realita: Poučenie z Dunaja a Álp

Skúsenosti z krajín ako Nórsko či Česká republika jasne ukazujú, že prečerpávacie elektrárne sú základným pilierom modernej energetiky v časoch klimatických zmien. V Nórsku tieto diela fungujú ako gigantické ekologické batérie, kde voda zostáva uzamknutá v dvoch nádržiach a v uzavretom cykle neustále koluje dookola.

Ak chceme vidieť jasný kontrast, stačí sa pozrieť na náš prietočný Dunaj a Vodné dielo Gabčíkovo. Keď udrie letné sucho a hladina Dunaja klesne, výroba elektriny prudko padá, pretože nemáme nástroj, ako prinútiť rieku dotiecť. Sme len pasívnymi divákmi vrtochov počasia a cenná hydrologická energia bez úžitku odteká ďalej na juh. PVE Málinec by však fungovala presne opačne. Po počiatočnom naplnení by systém žil vlastným životom. Spotreba vody by sa obmedzila len na vykrývanie prirodzeného odparu a tá istá voda by nám slúžila desiatky rokov bez toho, aby sme ju pustili za hranice nášho územia.

Čo však s vetrom, ktorý má prečerpávaniu dodávať energiu? Odpor verejnosti v strednej Európe často pramení zo strachu z hluku či straty hodnoty majetku. Prax z Nemecka a Rakúska [unendlich-viel-energie.de, igwindkraft.at] však dokazuje, že tieto mýty sa dajú otupiť. Rakúšania bežne organizujú pre obyvateľov exkurzie k funkčným turbínam, kde ľudia na vlastné uši zistia, že hluk moderných strojov nepresahuje šum lístia. V Nemecku zasa legislatíva premenila občanov z pasívnych divákov na priamych partnerov. Vďaka komunitným energetickým družstvám a podielom na zisku (kde obce dostávajú fixnú sumu za každý megawatt) sa peniaze z vetra vracajú priamo tam, kde sa vyrobili – do opravy miestnych ciest, škôlok či vo forme priamych zliav na účtoch za elektrinu pre obyvateľov.

Čo by priniesol kompromis oboch táborov?

Ak by vládny sektor, opozícia a mimovládne organizácie dokázali upustiť od politických zákopových vojen a zasadli za stôl s odborníkmi, výsledkom by mohol byť prelomový kompromis. Čo by ním Slovensko získalo?

– Garanciu ochrany vôd: Prečerpávacia elektráreň by sa mohla vybudovať len za podmienky striktného, nezávislého a transparentného posúdenia vplyvov na životné profesie (EIA). Po vzore alpských štátov musí vzniknúť nezávislá komisia vedcov, ekológov a samospráv s on-line prístupom ku všetkým hydrologickým dátam, ktorá bezpodmienečne ochráni a oddelí miestne zdroje pitnej vody pre Podpoľanie a okolie.

– Impulz pre veternú energiu: Odporcovia PVE by mohli tento projekt akceptovať výmenou za to, že štát konečne odblokuje a legislatívne podporí masívnejšiu výstavbu veterných parkov. Tým by PVE Málinec dostala svoj skutočný technologický zmysel – akumulovať domáci čistý vietor v čase jeho prebytku, a nielen vykrývať nestabilitu zo zahraničných sietí.

– Miestna spoluúčasť (Lokálny profit): Skutočný kompromis znamená, že investor ponúkne obciam Málinec, Látky a Hriňová a  obciam s veternými parkmi finančné kompenzácie a občanom možnosť investovať do projektu s garantovaným výnosom. Z veterných turbín sa tak stane hmatateľný benefit pre región, nie cudzí prvok v krajine.

– Vyvážený a odolný energetický mix: Slovensko by umne skombinovalo bazálnu stabilitu jadra, flexibilitu vody a nízke výrobné náklady vetra, čím by sme dlhodobo stabilizovali ceny elektriny pre domáci priemysel i domácnosti.

Záver: Odvaha urobiť krok vpred

PVE Málinec a paralelný rozvoj veterných parkov by nemali byť nástrojom politického boja, ale strategickým rozhodnutím pre budúce generácie. Koncept „vodného trezoru“, ktorý na rozdiel od Dunaja nenechá cennú surovinu odtiecť, v kombinácii s čistou energiou z vetra, je tou správnou odpoveďou na čoraz suchšie letá.

Kompromis v tejto otázke by ukázal, že Slovensko dokáže rásť ekonomicky a technologicky bez toho, aby obetovalo svoje životné prostredie alebo ignorovalo obavy svojich občanov. Je načase premeniť obavy na prísne technologické štandardy a politickú nechuť na konštruktívny dialóg, z ktorého budú profitovať predovšetkým obyvatelia Podpoľania a obce s veternými parkami. Bez odvahy hľadať tieto synergie totiž zostaneme energetickým skanzenom Európy, ktorý sa bude na prehlbujúce sa sucho iba nečinne a bezmocne pozerať.

Ing. Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier