Ilustrácia: Flickr
Tento týždeň Británia dosadila do úradu svojho siedmeho premiéra za necelých desať rokov. Francúzsko vymenilo takmer rovnaký počet premiérov za pár rokov. Ďalším prezidentom by mohla byť svojho času ostrakizovaná Marine Le Penová. V Nemecku je teraz v prieskumoch na prvom mieste krajne pravicová AfD, ešte pred pár rokmi iba malá strana. Dokonca aj vlády východoázijských demokracií, považované za stabilné, opatrné až nudné, v Japonsku, Južnej Kórei a na Taiwane sú vystavené rastúcemu hnevu verejnosti. Situácia sa až tak nelíši tam, kde sú pri moci populisti. Donald Trump sa teraz pohybuje blízko najnižšej miery preferencií spomedzi všetkých moderných amerických prezidentov v tejto fáze funkčného obdobia.
Môžu súčasné demokracie fungovať?
V celom demokratickom svete mnohé krajiny zdaňujú, požičiavajú si a míňajú prehnané sumy. Výdavky v krajinách, ktoré sú súčasťou Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, predstavujú v priemere viac ako 40 percent hrubého domáceho produktu. Pričom pomer dlhu ústrednej vlády k HDP v týchto krajinách sa za ostatných tridsať rokov viac ako zdvojnásobil. Lenže ľuďom sa nezdá, že by z toho mali prospech.
Prečo k tomu došlo? Čiastočne z ekonomického dôvodu. Drahé bývanie, stagnujúce príjmy a narastajúca nerovnosť vyvolali verejné pobúrenie. Ekonomika je však iba časťou príbehu. Amerika si užívala mohutnejší rast ako väčšina ostatných vyspelých ekonomík. Francúzsko pod vedením prezidenta Emmanuela Macrona znížilo nezamestnanosť a podľa analýzy spoločnosti Ernst & Young prilákalo viac zahraničných investičných projektov ako ktorákoľvek iná krajina v Európe sedem rokov po sebe. Južná Kórea predstavuje príbeh ekonomického úspechu. Japonsko prežíva obnovu. Napriek tomu sú demokratické vlády nepopulárne takmer všade.
Širším vysvetlením je, že prežívame jednu z najväčších technologických revolúcií v dejinách. Avšak tieto transformácie vždy vyvolávajú hlbokú úzkosť a strach.
Posledná technologická transformácia v tomto rozsahu nastala približne medzi rokmi 1880 a 1920. Elektrická energia, telefón, železnice, automobily a filmy prevrátili celé odvetvia a spôsoby života. Milióny ľudí opustili farmy a presťahovali sa do miest. Globálny obchod rozrušil miestne ekonomiky. Nové bohatstvá sa objavili cez noc, zatiaľ čo staré povolania zanikli. V tomto chaose si frustrácia a hnev našli politický priestor. Ľavica sa obrátila ku komunizmu, pravica k fašizmu. Čo nasledovalo, boli nové masové hnutia, kultúrne prevraty a svetová vojna.
Naša vlastná revolúcia je skôr digitálna ako elektrická, počnúc počítačmi, potom internetom, potom smartfónmi a sociálnymi médiami a teraz umelou inteligenciou. Tá posledná sa môže stať najtransformatívnejšou zo všetkých. Ako minulý týždeň povedal Demis Hassabis z DeepMind: „V podstate sme našli spôsob, ako prinútiť piesok myslieť.“ (Kremíkové čipy sú vyrobené z piesku.) Schopnosť hromadne produkovať inteligenciu – inteligenciu, ktorá je každý mesiac silnejšia – je určite najväčším technologickým triumfom v dejinách. To však znamená, že by mohol byť najturbulentejším.
Významný politológ Samuel Huntington poznamenal, že „primárnym problémom politiky je zaostávanie vo vývoji politických inštitúcií za sociálnymi a ekonomickými zmenami“. Rozsiahle zmeny spôsobujú úzkosť. A úzkostlivé spoločnosti žiadajú viac od politiky. Občania chcú, aby lídri obnovili poriadok, zaviedli bezpečnosť a pomohli im znovu získať pocit kontroly nad silami, ktoré sa zdajú byť čoraz viac mimo ich dosahu.
Lenže kým súčasná technológia dramaticky zvyšuje očakávania, v porovnaní s nimi tiež znižuje schopnosti demokratickej vlády.
Auto privoláme za tri minúty. Balík príde v ten istý deň. Umelá inteligencia odpovedá na zložité otázky za pár sekúnd a vykoná za pár minút zložitejšiu prácu, čo ľuďom trvalo mesiace. Prirodzene, občania začínajú očakávať podobnú efektivitu od vlády. Lež demokracia nie je navrhnutá na rýchlosť, je určená pre legitimitu. Demokracia vyjednáva, robí kompromisy, radí sa so súdmi, chráni zraniteľné skupiny a vyrovnáva konkurenčné záujmy. Práve tieto záruky odlišujú demokraciu od autoritárstva. Napriek tomu vo veku formovanom warp* rýchlosťou technológie čoraz častejšie demokracia vyzerá ako paralýza.
Sociálne médiá prehlbujú túto priepasť. Každá vládna chyba je okamžite viditeľná. Každé sklamanie sa stáva virálnym škandálom. Každý frustrovaný občan môže zmobilizovať tisíce ďalších ešte predtým, než vlády vôbec začnú reagovať.
Uvedené pomáha vysvetliť zvláštnu trajektóriu moderného populizmu. Politici ako Trump, Brazílčan Jair Bolsonaro, Argentínčan Javier Milei a ďalší povstali tým, že sľúbili, že prerazia inštitucionálnu blokádu. Po nástupe do úradu sa však väčšina stretla s rovnakou realitou ako lídri, ktorých vystriedali. Dnešní povstalci sa rýchlo stanú rozčarovanými etablovanými hráčmi zajtrajška.
Zdá sa, že ľudia celkom nestratili dôveru k demokracii. Neotočili sa chrbtom k voľbám, ústavám a nezávislým súdom. Sú však hlboko nespokojní s fungovaním demokracie. Demokracie musia opäť dokázať, že dokážu budovať bývanie a infraštruktúru, modernizovať verejné služby, riadiť technologické zmeny, znižovať nerovnosť – činiť tak s naliehavosťou a efektívne.
História ponúka určité dôvody na optimizmus. Slobodné spoločnosti často vyzerajú najslabšie uprostred veľkých technologických prevratov, pretože sa pohybujú pomaly a neustále sa hádajú. Postupom času sa však zvyčajne prispôsobili lepšie ako autokracie práve preto, že sa dokážu učiť, opravovať chyby a meniť kurz bez násilia alebo represií.
Demokratickí lídri by sa nemali snažiť predbehnúť technológie; to sa nedá. Mali by však dokázať, že demokracie na základe neúnavného sústredenia a kompetencie dokážu prinášať výsledky. Potom ľudia pochopia, že trenice v zodpovednosti a váha legitimity nie sú chybami v systéme. Sú to vlastnosti, ktoré nás udržiavajú slobodnými.
*vyššia rýchlosť než rýchlosť svetla, v scifi seriáli Star Trek
Zdroj:
F. Zakaria. Opinion. The Washington Post July 24, 2026
Preložil Ladislav Hohoš.
Mienkotvorný US politológ presne diagnostikoval stav politických inštitúcií v krajinách, ktoré sa považujú za vyspelé a demokratické. Prikladám jeho status spred mesiaca, v ktorom hľadá východisko zo slepej uličky.
Liberalizmus sa musí zradikalizovať, aby porazil socialistov a populistov.
Stal sa ideológiou establishmentu, na ktorý kedysi útočil. Preto prehráva.
Dve nedávne udalosti na opačných stranách Atlantiku poukazujú na rovnaký problém. V Británii sa všeobecne očakáva, že mužom, ktorého má nahradiť slovutného Keira Starmera na poste premiéra, je Andy Burnham, ktorý ako svoje krédo vychvaľuje „socializmus priateľský k podnikaniu“. V New Yorku priniesli demokratické primárne voľby výrazné víťazstvá demokratickým socialistom, čo naznačuje, že povstalecká ľavica našla spôsob, ako premeniť protest na moc.
Po prvé, jedno upresnenie: Ľavica nepochoduje jednotne k socializmu. Mnohé primárky mimo New Yorku vyhrali umiernení demokrati. V nestálej štvrti hneď za mestom s prehľadom zvíťazila bojová veteránka Cait Conleyová. Istý druh liberalizmu však stráca energiu, sebavedomie a spojenie s ľuďmi, ktorých údajne zastupuje.
V novej knihe Adriana Wooldridgea „Revolučné centrum“ – brilantnej intelektuálnej histórii liberalizmu od osvietenstva až po súčasnosť – nám Wooldridge pripomína, že liberalizmus bol kedysi najradikálnejšou silou v politike. Útočil na zdedené privilégiá, monopolnú moc, cenzúru, aristokraciu, kňazskú autoritu a uzavreté cechy. Nebola to ideológia establishmentu. Liberalizmus bol baranidlom proti establišmentu.
Dnes sa liberalizmus stotožňuje s mocou – veľkými univerzitami, nadáciami, mediálnymi organizáciami, korporáciami a byrokraciou. Wooldridge tvrdí, že to viedlo k dvom hlbokým zlyhaniam.
Prvým je pasivita. Moderný liberalizmus, určite od 90-tych rokov 20. storočia, oslavuje voľné trhy a slobodných ľudí. V praxi to znamenalo dereguláciu ekonomického aj osobného života a následné znášanie dôsledkov ako ceny za slobodu. V rámci trhov to umožnilo konsolidáciu korporácií a nerovnosti, ktoré sa vymkli kontrole. V osobnom živote sa liberáli zdráhajú pripustiť, že určité správanie je spoločensky deštruktívne.
Výsledkom je liberálny fatalizmus. Ľudia kempujú na uliciach miest – závislí a duševne chorí – a liberáli to často opisujú ako problém s bývaním. Milióny trpia chorobami súvisiacimi s obezitou a liberáli sa cítia pohodlnejšie, keď z toho obviňujú „food deserts“*, než sa zaoberať spoločnosťami, ktoré lákajú svojich zákazníkov na spracované** potraviny. Korporatívne sociálne médiá robia to isté ohľadom pozornosti spotrebiteľov.
Wooldridge vyzýva na oživenie liberálneho paternalizmu. Táto fráza dráždi moderné uši. Liberálna spoločnosť by však mala oslavovať individuálne práva a zároveň požadovať individuálnu zodpovednosť. Mali by pochopiť, že slobodu môže zničiť nielen štát, ale aj narkománia, monopol, zločin, ignorancia a závislosť.
Toto nie je argument v prospech socializmu. Je to argument pre pravdivejší liberalizmus. Liberáli by mali milovať trhy nie preto, že umožňujú silným dominovať alebo pre rast nerovnosti, ale preto, že skutočná konkurencia umožňuje malému človeku vyzvať silných. Zdravý trh nie je taký, na ktorom si štyri spoločnosti potichu rozdelia odvetvie a používajú právnikov, lobistov a algoritmy, aby zabránili vstupu vyzývateľov. Je to taký trh, na ktorom noví účastníci môžu rásť, spotrebitelia si môžu vyberať, pracovníci disponujú mobilitou a etablovaní hráči môžu zlyhať.
Druhé zlyhanie, ktoré Wooldridge identifikuje, je nepríjemnejšie, pretože sa týka vlastného postavenia liberálov. Liberalizmus verí v meritokraciu***. Historicky išlo o jednu z jeho najušľachtilejších príčin. Tvrdil, že ľudia by sa mali povzniesť prostredníctvom talentu a úsilia, nie narodením, rasou, kastou alebo triedou. Avšak postupom času sa meritokratická elita zatvrdila v podobe vlastnej aristokracie.
Elitárski liberáli podporujú sociálnu spravodlivosť, ale robia len málo pre odstránenie prijímacích konaní podľa starých pravidiel. Chcú, aby chudobní postupovali po kariérnom rebríčku, nie však, ak si to vyžaduje výstavbu väčšieho počtu bytov v zelených štvrtiach, kde oni žijú. Chvália individuálne zásluhy, ale vytvorili zložitú byrokratickú štruktúru na báze rozmanitosti, ktorá príliš často posudzuje ľudí podľa skupinovej identity, avšak nie podľa individuálneho charakteru.
Nikde to nie je jasnejšie ako vo vzdelávaní od materskej školy po strednú školu. Skutočne liberálna politika by začala s dieťaťom. Útočili by na akúkoľvek inštitúciu – odbory, byrokraciu, školskú radu, univerzitnú katedru – ktorá udržiava vlastnú moc a zároveň zlyháva na úkor amerických detí.
Takto získavajú svoju moc demokratickí socialisti a pravicoví populisti. Chápu, že ľudia chcú, aby za nich niekto bojoval. Môžu ponúkať zlé odpovede – ľavica triedny boj, protekcionizmus i štátnu kontrolu a pravica protekcionizmus, etnickú nevraživosť i rasovú nostalgiu. Lenže vyzerajú ako outsideri pripravení spochybniť zakorenené privilégiá a ponúknuť ochranu vo svete, kde sloboda znamená chaos.
Východiskom z krízy liberalizmu nie je opustiť liberalizmus. Ide o to znovuzískať jeho radikálneho ducha. Liberáli by sa mali opäť stať ľuďmi, ktorí nenávidia monopoly, zdedené výhody, uzavreté systémy a zmanipulované hry. Mali by presadzovať skutočnú konkurenciu, skutočnú meritokraciu a skutočnú rovnosť príležitostí. Mali by prijať korporátnu moc, keď drví trhy; vládnu moc, keď chráni ľudí vo vnútri; kultúrnu moc, keď vytvára byrokraciu, ktorá nahrádza skupinovú identitu individuálnou dôstojnosťou.
Ako tvrdí Wooldridge, stred nemôže byť len stredom medzi ľavicou a pravicou. Stred musí byť svojím spôsobom revolučný. Veľkým prísľubom liberalizmu nikdy nebolo to, že ľudia budú ponechaní úpadku v slobode. Liberalizmus spočíva v tom, že ľudia dostanú nástroje, pravidlá a zodpovednosti nevyhnutné pre rozkvet.
Liberalizmus začal ako vzbura proti rigidnej moci. Prežije len vtedy, ak sa opäť stane vzburou.
* doslovne „potravinové púšte“: oblasti resp. komunity, kde obyvatelia nemajú prístup k zdravej strave (nedostupnosť obchodov, nízke príjmy, absencia verejnej dopravy)
** processed food nezdravé priemyselne vyrobené potraviny chemicky konzervované, zapríčiňujú obezitu, srdcové choroby a cukrovku
*** pôvodne vláda najschopnejších, dnes skôr elita výkonu
Zdroj:
F. Zakaria. Opinion. The Washington Post June 26, 2026
Preložil Ladislav Hohoš.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008