Čoraz častejšie narážam na to, že ľudia, ktorí sa považujú za novinárov, síce berú slobodu prejavu a právo na informácie (čl. 26, ods. 1 Ústavy SR) ako samozrejmosť, ale zároveň sa pohoršujú nad tým, ak túto slobodu a toto právo využívajú aj iní. Pritom je zjavné, že inakosť „iných“ spočíva predovšetkým v tom, že nezdieľajú ideológiu, ktorú skupina novinárov považuje za jedinú prípustnú. Úmyselne či z neznalosti prehliadajú, alebo priamo popierajú, že „právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu“ má každý (čl. 26, ods. 2 Ústavy SR) a tiež že „základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na … politické, či iné zmýšľanie, … (čl. 12, ods. 2 Ústavy SR) a v neposlednom rade, že „nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“ (čl. 12, ods. 4 Ústavy SR). Ľudia, ktorí si tieto práva a slobody uzurpujú len pre seba a spochybňujú ich platnosť pre iných, sa dožadujú privilégií, čo znamená, že spochybňujú alebo odmietajú základný princíp demokratickej ústavy – rovnosť všetkých občanov v dôstojnosti a právach. Ich pôsobenie vo verejnom diskurze preto treba vnímať v tomto kontexte.
(Status na FB, 22. júna 2026)