Slušnosť nie je výsada

Udalosti sprevádzané prejavmi slušnosti a pravých ľudských citov ako vďačnosť, láskavosť, ktoré robia naše dni lepšími, krajšími a pohodovými, sa zväčša stávajú neatraktívnymi, „nezáživnými“, málo vzrušujúcimi pre zaujatie pozornosti „bežného“ či väčšinového príjemcu správ v súčasnej zrýchlenej dobe.

Asi nemáme na výber, žijeme v čase, prostredí a okolnostiach, ktoré ovplyvňujeme v rámci svojich možností.  

Slušnosť nie je výsada – je to výsledok zdedeného, výsledok výchovy, vzdelávania a sebavzdelávania.

Slušný človek bol a ostáva slušný, keď je (bol) „hore“ aj keď je (bol) „dole“. Slušnosť podľa potreby je pokrytectvo, ktoré sa nedá napraviť… 

V politike vidíme, že úspech majú najmä tí, čo prekračujú akékoľvek pravidlá slušnosti. Vládne arogancia, netolerantnosť, nehanebnosť, provokácia. Svet zhrubol. Sme svedkami toho, ako miznú civilné konvencie. Slušnosť, morálka, etika sa vytrácajú. A potom za násilnými slovami nasledujú násilné činy. Vytráca sa ohľaduplnosť, citlivosť voči najbezbrannejším.

Stretávam veľa ľudí, ktorí majú amputovaný charakter. A pritom charakter obohacuje mužov a ženy, keď ich opúšťa mladosť. Niektoré veci však predsa zostávajú nemenné a nikdy neprestanú byť dôležité a aktuálne – úcta k ostatým, všímavosť, tolerancia a slušnosť.
Môj priateľ, legenda hudobnej scény Pavol Hammel, naspieval krásnu pieseň Slušne žiť. Skvostné spracovanie nadčasovej skladby.

V nej spieva: „… mám len jednu prosbu Pane, nech sa stane, čo sa stane, len jednu prosbu Pane mám, len jednu prosbu Pane, netrhaj mi chlpy z dlane nechaj ma tu slušne žiť.“ A ja si v tejto súvislosti kladiem otázku, či dokážeme ešte slušne žiť.

Verím tomu, že slušné správanie sa odkukáva. Šíri sa. A takisto aj neslušné. Prevládne to, čo má lepšie podmienky.

Ja osobne pokladám slušnosť za svoju povinnosť a záväzok. Nie je pre mňa ničím iným ako celoživotnou skúsenosťou a ľudskou túžbou žiť spolu s ostatnými na slušnom Slovensku. Slušnosť je pravdivosť – pravdivosť k sebe, ale aj k ostatným. Je to vlastne miera citlivosti, mojej vnútornej „čistoty“ a to, ako sa snažím žiť čo najlepšie. Samozrejme, nikto z nás nie je v tomto ohľade perfektný.

V dobe plnej negativizmu, nihilizmu a nenávisti je prejavom vzdoru viera v ľudské dobro, slušnosť a spolupatričnosť. Veríme, že spoločnosť sa môže zmeniť, ak sa zmeníme my zvnútra.

Dokážeme slušne žiť, ale každý má (musí) prispieť. 

(PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím)