Pamätáte sa na Stefaniu Sandrelli?

Záber z filmu Poznal som ju dobre, ktorý uvedie Kino Lumière 12. júna 2026

Keď som koncom 50. rokov začal pravidelne navštevovať kiná, taliansky film už bol na výslní, na ktorom zotrval minimálne do konca 70. rokov. Pýšil sa zaujímavými témami, skvelými režisérmi a hercami, pričom ich ženská časť vynikala aj fyzickou krásou. Po Lolobrigide, Sofii Loren, Silvane Mangano, Monike Vitti, Claudii Cardinale (s výnimkou prvej narodených v 30. rokoch) prišla nová úspešná generácia herečiek, ku ktorej patrila aj Stefania Sandrelli (* 5. 6. 1946) Tá si teraz v prvej dekáde júna pridala ku svojmu životu už ôsmy krížik. Možno nebola u nás taká populárna ako príslušníčky staršej generácie či mladšia Ornella Muti. Na rozdiel od mnohých kolegýň sa však neprestala venovať filmového herectvu ani v neskorších rokoch. Naše mladšie generácie filmových divákov mohli vidieť len zlomok z jej desiatok filmových rolí, a to v dôsledku rôznych faktorov (ústup z výslnia talianskeho filmu, preferencia filmu ako zábavy, a rozčlenenie filmovej tvorby na umeleckú a masovú, a možno aj zmena vkusovej orientácie nášho filmového publika i filmovej distribúcie zasiahnutá obrovským prílevom komerčnej tvorby).

Závratný bol predovšetkým herečkin štart v roku 1961, v ktorom ako15-ročná natočila dva málo významné filmy, ale aj jednu z najlepších talianskych(tragi)komédií Rozvod po taliansky režiséra Pietra Germiho. Bola v ňom vysnívanou 17- ročnou kráskou pre baróna Cefalù, geniálne stvárnenom Marcellom Mastroiannim. Tému sicílsky chápanej cti si zopakovala o tri roky v ďalšom Germiho filme Zvedená a opustená. Ďalší Germiho film so Sandrelliovou s názvom Nemorálna sa už do našej distribúcie nedostal. V roku 1965 hrala v snímke Poznal som ju dobre, ktorý viacerí odborníci považujú za najlepší film režiséra Antonia Pietrangelliho i za najlepší umelecký výkon herečky.

Stefania Sandrelli, 1992. Foto: Wikimedia

Traja z najvýznamnejších režisérov tých čias (Fellini, Visconti, Antonioni) si ju nikdy nevybrali do svojich filmov, zato okrem spomínaného Germiho (ktorý ju v roku 1974 ešte obsadil aj do filmu Alfréd, Alfréd po boku Dustina Hoffmana), viackrát nakrúcala s Bernardom Bertoluccim (Konformista, 1970, podľa Moraviu, Dvadsiate storočie v roku 1976, Tancujem sama v 1996).V distribučnej sieti pre náročného diváka sme mohli sledovať aj dva z jej troch výkonov vo významných filmoch Ettore Scolu Tak veľmi sme sa ľúbili a Terasa (1974, resp. 1980). Skvelý komediograf Mario Monicelli si ju vybral do svojich filmov Brancaleone na križiackej výprave (1970) a Len aby to bolo dievčatko (1985), či do prepisu významného románu Giuseppe Berta Temné zlo (1989). Pokiaľ ide o Monicelliho komediálneho „konkurenta“ Luigiho Comenciniho, tak Sandrelliová hrala nielen v jeho filme Ja som moja (1977, ale aj vo filme jeho úspešnej dcéry Cristiny Manželstvá (1998), ktorý na Slovensko „priniesol“ Taliansky kultúrny inštitút. Herečka spolupracovala aj s ďalšími talianskymi či zahraničnými  režisérmi , ako boli Fernan Ozpetek, Lina Wertműller, Margarete von Trota a ešte v roku 2024 sa objavila v Sorrentinovom filme Parthenope.

Herecký prínos Stefanie Sandrelli bol ocenený udelením talianskych filmových cien Donatello di David (4 razy) a Strieborná stužka (6-krát) i francúzskym Čestným krížom. V 80. rokoch nakrútila aj pár erotických filmov (napr. Kľúče z režisérom Tinom Brassom) a odvtedy do dnešných dní vytvorila množstvo úloh v televíznych filmoch a seriáloch. Ojedinele sa pokúšala aj o filmovú réžiu a kameru. V 90. rokoch rozdávala svoje fotografie s podpisom v bratislavskom, dnes už zbúranom, Istropolise. V Kine Lumière si 12. júna budeme môcť opäť pozrieť jej výkon v spomínanom Pietrangelliho filme natočenom z roku 1965.