Trumpov pragmatizmus ohľadom Číny je vítaný

Rivalita s Pekingom je nevyhnutná. Ekonomický kolaps by bol katastrofálny.

Americký prezident Donald Trump so Si Ťin-pchingom, generálnym tajomníkom Čínskej komunistickej strany a prezidentom Číny, vo štvrtok 14. mája 2026 vo Veľkej sieni ľudových zhromaždení v Pekingu. Foto: Wikipedia

Pravidelní čitatelia tohto stĺpčeka vedia, že nie som fanúšikom zahraničnej politiky prezidenta Donalda Trumpa počas jeho druhého funkčného obdobia. Počnúc vyhrážkami zabrať Grónsko a anektovať Kanadu cez jednostranné zvýšenie ciel do závratných výšin až po fiasko iránskej vojny, Trump bol bezohľadný, chaotický a hlboko destabilizujúci. Ale je dosť možné, že prejavuje správne inštinkty – a možno robí aj správnu politiku – v jednej kľúčovej oblasti: vo vzťahu medzi USA a Čínou.

V Trumpových najnovších kontaktoch s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom sme ho videli v podobe, v akej sa zriedkavo prejavuje. Bol zdvorilý, takmer úctivý, dychtivý zdôrazniť ich osobný vzťah. Si naopak zostal formálny, disciplinovaný a nikdy nebol zvlášť vrúcny. Bola to poučná asymetria.

Trump je posadnutý mocou. Viac než o ideológii alebo hodnotách premýšľa v rámci páky a dominancie. Uráža európskych spojencov, pretože chápe, ako veľmi sú závislí od americkej vojenskej ochrany a prístupu na americké trhy. Trump cíti slabosť a zneužíva ju.

Lež v prípade Číny pochopil niečo, čo väčšina vo Washingtone stále ťažko emocionálne znáša: totiž Peking disponuje mohutnou vlastnou silou – ekonomickou, technologickou, priemyselnou a vojenskou – a dokáže ju efektívne využívať. Trump sa teda rozvinul od agresivity ku komplikovanejšej zmesi rivality a spolupráce. Možno ide práve o toto,  čo si predmetný vzťah vyžaduje.

Porovnajte Trumpovu návštevu s prvým stretnutím Bidenových predstaviteľov s ich čínskymi kolegami v Anchorage v roku 2021. Američania spustili verejné televízne karhanie Číny za ľudské práva, kybernetické útoky a medzinárodný poriadok. Čínski diplomati reagovali podobne hnevlivo. Nebola to vážna diplomatická výmena názorov, ale skôr slovný súboj v káblových správach.

Mnohí centristickí demokrati žijú v strachu, že budú vykreslení ako „mierni voči Číne“. Preto často rétoricky preháňajú, používajú maximalistický jazyk a stupňujú symbolické konfrontácie. Po prejavení skepticizmu voči Trumpovým čínskym clám a prísľube ich zrušenia prezident Joe Biden ponechal takmer všetky clá v platnosti. A Biden nikdy nenavštívil Čínu ako prezident, ani nepozval Si Ťin-pchinga do Washingtonu.

Bidenov tím tiež podporil tvrdenie – vyslovené prvou Trumpovou administratívou – že konanie Číny v regióne Sin-ťiang predstavovalo genocídu; ide o termín, ktorý evokuje vyhladzovacie kampane v priemyselnom rozsahu, ako boli holokaust alebo masaker v Rwande v roku 1994. Čínske väzenské a prevýchovné tábory v Sin-ťiangu sú brutálne i hrozné a desiatky vedcov označili čínsky postup proti Ujgurom za genocídu. Podľa The Economist však nešlo o to,  čo si väčšina ľudí predstaví, keď si spomenú na citované slovo.

Trumpova mimoriadna moc spočíva v tom, že na neho nemožno útočiť sprava. K moci sa dostal po voľbách v roku 2016, kedy kritizoval Peking a obviňoval ho zo straty pracovných miest vo výrobe, z obchodnej nerovnováhy a priemyselného úpadku Spojených štátov. V istom zmysle analógiu nepredstavuje „Nixon ide do Číny“, ale skôr prezident Ronald Reagan – superjastrab napravo od prezidenta Richarda M. Nixona – ako ide do Sovietskeho zväzu. Trump si môže dovoliť podobný obrat práve preto, že voličská základňa ho bude nasledovať, kamkoľvek ich povedie. Stačí sa pozrieť na to, ako rýchlo mnohé osobnosti z organizácie MAGA zmenili svoj názor na intervenciu v Iráne po tom, čo Trump naznačil podporu vojenskej akcii.

Prečo dáva zmysel kooperatívnejší prístup vo vzťahu k Číne? Pretože je pravdou, že Čína nie je Sovietsky zväz. Podľa jedného merania bola sovietska ekonomika na konci studenej vojny menšia ako talianska. Čína je naopak druhou najväčšou ekonomikou sveta, popredným obchodným partnerom pre viac ako 120 krajín a technologickou veľmocou v odvetviach od elektrických vozidiel a batérií až po drony, pokročilú výrobu a umelú inteligenciu. Produkuje väčší objem výroby ako USA, Japonsko a Nemecko dohromady.

Pokus o spustenie totálnej studenej vojny proti takejto krajine by sa nepodobal boju proti Sovietskemu zväzu vtedy, keď bol svet už rozdelený. Znamenalo by to roztrhnutie celej globálnej ekonomiky. Americkí spotrebitelia by čelili vyšším cenám a zásobovacím šokom. Americké spoločnosti by stratili prístup k jednému z najväčších svetových trhov. Univerzity by stratili mnoho špičkových študentov. Nebezpečenstvo by sa neobmedzilo iba na ekonomickú bolesť. Došlo by k vytvoreniu dvoch nepriateľských technologických a geopolitických blokov, ktoré sa špirálovito rútia k narastajúcej konfrontácii.

Samozrejme, USA a Čína sú rivali. Tomu sa v bipolárnom svete nedá vyhnúť. Budú spolu súťažiť ekonomicky, vojensky a strategicky ešte po desaťročia. Rivalita však nemusí znamenať úplný rozkol. V týždňoch pred svojou smrťou mi Henry Kissinger povedal, že lídri oboch krajín by si mali uvedomiť, ako v roku 1914 nacionalistická súťaž vedená bez obáv o možné dôsledky viedla k svetovej vojne, ktorá prevrátila naruby celý globálny poriadok.

V ére umelej inteligencie, kybernetickej vojny a jadrových zbraní je udržiavanie kanálov spolupráce dôležitejšie než kedykoľvek predtým. Obe krajiny by mali tvrdo súťažiť a zároveň obchodovať, komunikovať a spolupracovať, ak je to možné: v oblasti jadrovej stability, bezpečnosti umelej inteligencie, pandémií a finančných kríz. Počas studenej vojny Washington a Moskva udržiavali rozhovory o kontrole zbrojenia aj v momentoch intenzívneho nepriateľstva, pretože obe strany chápali, že neriadená (unmanaged) rivalita môže skončiť katastrofou.

Horeuvedené platí aj dnes. A ak Trump – nie z  filozofických, lež skôr inštinktívnych  dôvodov  – uznal túto zásadnú realitu, potom jeho pragmatizmus aspoň v tejto otázke dáva zmysel.

Zdroj:
https://www.washingtonpost.com/opinions/2026/05/17/trumps-pragmatic-china-policy-could-help-avoid-new-cold-war/  May 17, 2026

Preložil Ladislav Hohoš.

Dôvetok prekladateľa

Osvojme si nové kľúčové slová. Čína zavádza termín konštruktívna stratégia solidarity. Vyjadruje snahu formovať globálne partnerstvá, najmä so stranami globálneho Juhu plus prepojenie diplomacie s ekonomickým rozvojom. Cieľom nie je kolonizácia, ale alternatívny nový svetový poriadok. Ako je známe, ostatný summit BRICS sa končil bez prijatia záverečného vyhlásenia v dôsledku nezhôd ohľadom vojny v Perzskom zálive. Na jednej strane BRICS nie je vojenský pakt, na druhej strane aj napriek niektorým nezhodám predstavuje alternatívu, lebo má prostriedky ako čeliť hegemónii USA a dolára ako jedinej svetovej meny.

Rusko pomenovalo svoj vzťah s Čínou ako privilegované strategické partnerstvo. V televizii Russia Today zaznel kritický hlas, aby Čína viac plnila svoje recipročné záväzky vo vzťahu k Rusku, že nie je úplná reciprocita. Prezident Putin v stredu cestuje do Pekingu na plánovanú štátnu návštevu. Bude o čom rokovať.

V zásade Veľká Trojka sa ujíma svojej funkcie formovať medzinárodné vzťahy. Dá sa predpokladať, že otvorená konfrontácia s hrozbou použitia jadrových zbraní sa odkladá. Profesor John J. Mearsheimer napísal: „Podmienky, ktoré na Západe desaťročia vytvárali mier, rýchlo miznú, keďže sa Európa pripravuje na návrat k multipolárnemu systému, ktorý medzi rokmi 1648 a 1945 plodil jeden deštruktívny konflikt za druhým.“ Podstatné je, kedy to americký expert sformuloval, bol to článok v The Atlantic Monthly z roku 1990. Takže historický „koncert národov“ varuje, lebo ľudstvo disponuje jadrovými zbraňami.