Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Dňa 15. mája 2026 uplynuli dva roky od pokusu o atentát na premiéra Roberta Fica, ktorý spáchal v Handlovej sfanatizovaný umelec Juraj Cintula. Slovenský premiér vtedy prežil tento útok vďaka šťastnej zhode náhod, keď žiadna z piatich guliek nebola smrteľná. Slovensko sa tak vyhlo nestabilite, ktorá by v prípade úspešnej vraždy premiéra nasledovala. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že príčiny, ktoré k atentátu viedli, sa dodnes odstrániť nepodarilo a je pravdepodobné, že situácia sa bude iba zhoršovať.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Kuciak verzus Fico?
Likvidácia Fica ako politický program
Mediálna veľkovýroba Cintulov?
Kuciak verzus Fico?
Tak ako politický vývoj v minulom desaťročí ovplyvnila vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice z februára 2018, tak toto desaťročie ovplyvnil atentát na premiéra Roberta Fica. Akokoľvek bol útok na novinára v roku 2018 odsúdeniahodný, útok na premiéra mal oveľa závažnejší potenciál. Skúsme si totiž predstaviť, čo by sa stalo v prípade úspešnosti atentátu z 15. mája 2024. Po prípadnej smrti Roberta Fica by sa premiérom stal zrejme niektorý z jeho straníckych kolegov, možno Robert Kaliňák. Ak by sa mu však aj podarilo vládnu koalíciu v mesiacoch po atentáte udržať, je pravdepodobné, že by neustál politické krízy v nasledujúcom roku 2025. Vtedy totiž prišlo ku konfliktom vo vládnej koalícii kvôli dvom skupinám rebelujúcich poslancov, okolo Samuela Migaľa, resp. Rudolfa Huliaka. Strany Hlas-SD ani SNS nedokázali s týmito frakciami dosiahnuť kompromis a koaličná kríza vtedy mohla prerásť do zmeny vlády či až do predčasných volieb. Bez skúseností a autority Roberta Fica by sa vtedy vládna koalícia zrejme neudržala. Aj nasledujúce parlamentné voľby by v prípade smrti premiéra vyzerali úplne inak, pretože by zmizol „anti-Fico“ ako obvyklá téma volebnej kampane. Je tiež isté, že Smer-SSD by bez svojho dlhoročného lídra nedokázal získať toľko hlasov ako predtým a nasledujúce voľby by tak prehral. Následné politické zmeny by však mali v očiach voličov Smeru-SSD len minimálnu legitimitu, pretože by ich považovali za následok vraždy premiéra. Voči konaniu novej vlády by tak vystupovali ešte asertívnejšie než voči vládam Matoviča, Hegera či Ódora. Nová vládna koalícia by preto zrejme pristupovala k násiliu a reštrikciám a to by mohlo destabilizovať celý politický systém.
Zaujímavé je aj porovnanie reakcií na vraždu Jána Kuciaka a atentát proti Robertovi Ficovi. Rozdielny prístup bol vidieť najmä zo strany opozičných aktivistov a médií. Po vražde Jána Kuciaka vo februári 2018 začali ihneď šíriť pochybnú verziu o zapojení zločineckej organizácie Ndrangheta a snažili sa vraždu spojiť s osobou Roberta Fica. Naopak, po atentáte na premiéra tie isté sily vytvárali dojem, že útočník nemal nič spoločné s Ficovými oponentmi. Naopak, začali šíriť dezinformácie o vzťahoch Juraja Cintulu so Slovenskými brancami, s Maticou slovenskou atď. Do dezinformačnej kampane sa zapojili aj zahraničné subjekty, napr. BBC či Wikipédia. Veľmi zaujímavé je však aj porovnanie volebného využívania oboch atentátov. Vražda Jána Kuciaka bola očividne zneužitá vo volebnej kampani 2020, napr. prostredníctvom manipulatívneho filmu Sviňa, ktorý sa v kinách objavil tri týždne pred voľbami do NR SR. Nezdá sa, že by k takémuto zneužitiu atentátu pristúpil Robert Fico, hoci možno oprávnene diskutovať o morálnej zodpovednosti opozičných médií a aktivistov za šírenie protificovskej nenávisti. Dvojaký meter pri oboch útokoch možno vidieť aj v prístupe Európskej komisie. Tá vo svojich správach o právnom štáte spomína vraždu Jána Kuciaka ako zásadnú tému, avšak atentát na premiéra Roberta Fica uvádza len okrajovo. Ide pritom o ešte zásadnejšiu výzvu pre princípy právneho štátu. V právnom štáte treba totiž postupovať na základe ústavy a tá predpokladá politické zmeny prostredníctvom volieb, nie prostredníctvom streľby na predsedu vlády.
Likvidácia Fica ako politický program
Robert Fico je najvýznamnejšou politikou osobnosťou Slovenska v 21. storočí a jeho význam už dávno prekročil hranice krajiny. Prijímajú ho vo významných metropolách sveta, od Washingtonu po Peking a jeho názory berú do úvahy i tam, kde s ním nesúhlasia, napr. v Bruseli či v Berlíne. Vplyv Roberta Fica cítiť aj vo vnútornej politike. Napriek tomu, že stojí proti koncentrovanej moci mainstreamových médií, politických mimovládnych organizácií a opozičných strán, pravidelne víťazí vo voľbách. Robert Fico sa v mnohom líši od politikov, ktorí tu vládli v rokoch 2010-2012 alebo 2020-2023: nie je totiž iba marketingovým produktom vytvoreným vplyvnými ľuďmi v pozadí, ale autentickou politickou osobnosťou. Vyniká tiež pevnou vôľou, pracovitosťou a schopnosťou veciam vládnuť. Na rozdiel od mnohých iných sa nenechá unášať vývojom udalostí a má prehľad o tom, čo sa v jednotlivých rezortoch jeho vlády deje. To by malo byť u vedúcich politikov samozrejmosťou, v realite Slovenska však ide skôr o výnimku. Úspechy Roberta Fica sú pre jeho oponentov veľmi frustrujúce a vyvolali závisť, ktorá sa postupne zmenila až na nenávisť. To platí tak pre parlamentné politické strany, ako aj pre angažované médiá a aktivistov. Uvedené sily sa mnoho rokov pokúšali premiéra v očiach verejnosti zdiskreditovať ako „populistu“ či „boľševika“, volebné výsledky však stále hovorili v jeho prospech.
Ficovi oponenti, ktorí neuspeli v politickej súťaži, preto postupne začali využívať iné prostriedky na jeho likvidáciu. Novým nástrojom sa stala snaha vytvoriť obraz mafie pri moci, ktorú treba odstrániť z politickej súťaže prostredníctvom trestného konania. Namiesto vecnej diskusie o politických programoch sa tak začali šíriť tvrdenia o Ficovej mafii, korupcii a potrebe dostať predstaviteľov Smeru-SSD do väzenia. Nie že by korupcia nebola reálnym problémom, zďaleka však nebola problémom len počas vlád Roberta Fica a napr. taká Európska komisia nemôže byť slovenskej vláde vzorom. Médiá sa však snažia korupciu personalizovať a cielene selektujú informácie o danej téme. To sa ukázalo už pri zverejneniach z komunikácie Threema, ktoré pomohli ovplyvniť parlamentné voľby 2020. Rovnako to platí aj pre informácie o trestných konaniach, ktoré sa tak masívne rozvinuli po roku 2020. Mnohé médiá selektívne zverejňovali iba dôkazy v neprospech, nie dôkazy v prospech konkrétnych obvinených ľudí – tie až dodnes zamlčiavajú. Aj preto sa rozhodnutia v trestných veciach väčšinou líšia od mediálneho obrazu daných káuz. Kampaň na trestno-právnu likvidáciu Roberta Fica pritom vyvrcholila v apríli 2022, keď sa ho angažované štátne orgány pokúsili dostať do väzby, čím by mu na dlhý čas znemožnili politickú aktivitu. To sa však nepodarilo a neskôr sa všetky štyri trestné konania proti Robertovi Ficovi z rokov 2020-2023 ukázali ako veľká blamáž.
Mediálna veľkovýroba Cintulov?
Napriek enormnému úsiliu sa Roberta Fica nepodarilo vyradiť z politickej súťaže, naopak, v parlamentných voľbách 2023 opäť zvíťazil. Tak sa v angažovaných médiách prikročilo k „záchrane demokracie“ a boju proti premene Slovenska na „ruskú guberniu“. Novinári síce priamo nevyzývali na vraždu premiéra, pretože si uvedomovali trestnosť podobných výziev, postupovali však sofistikovanejšie. Snažili sa vytvoriť obraz, v ktorom išlo o boj proti absolútnemu zlu, a to mal zosobňovať práve Robert Fico. V situácii rozprávkového konfliktu proti zlu sa pritom dalo čakať, že sa objavia sfanatizovaní ľudia, volajúci po svojpomoci v boji voči premiérovi či iným politikom vládnej koalície. Za účelom „záchrany demokracie“ sa tiež zvolávali zhromaždenia, z ktorých mnohí účastníci odchádzali s pocitom potreby fyzicky zlikvidovať Roberta Fica. Ešte mesiac pred atentátom sa Robert Fico osobne vyjadril takto: „Po uliciach oplzlo nadávajú vládnym politikom a ja už len čakám, kedy sa táto frustrácia, tak intenzívne prehlbovaná Denníkom N, Smečkom alebo Aktualitami, pretaví do vraždy niektorého z popredných vládnych politikov.“ Slová Roberta Fica boli doslova prorocké a nenávistná mediálna kampaň skutočne viedla k teroristickému útoku na neho samého.
Okrem médií sa do premeny politického oponenta na absolútne zlo zapojili aj rôzni politickí aktivisti a angažovaní umelci. Neprekvapuje ani to, že teroristom, ktorý spáchal útok na Roberta Fica, sa stal práve frustrovaný umelec Juraj Cintula. Práve umelci často podliehajú rozprávkovému obrazu sveta ako boju medzi absolútnym dobrom a zlom, v ktorom treba zlo zničiť. Nuž a keď to nedokážu prokurátori, sudcovia či iné profesie, musia prísť práve oni, aby nastolili dobro. Samozrejme, nechcem generalizovať a existuje veľa umelcov, ktorých si hlboko vážim. Nemožno si však nevšimnúť, že za mnohé z najhorších zločinov histórie nesú zodpovednosť práve „umelci“ s čierno-bielym videním sveta – na čele s Adolfom Hitlerom. Čierno-biely obraz dobra a zla v politike ale veľmi vyhovuje aj ďalším skupinám ľudí, ktorí sa zúčastňovali na tých istých protestoch ako Juraj Cintula. Mnohí z nich sú neúspešní a veľmi frustrovaní ľudia, pretože sa im nepodarilo dosiahnuť úspech v živote. Je pre nich veľmi ťažké priznať si, že za tento neúspech môžu sami, pretože sa im nechce vstávať skoro ráno do práce a neustále sa zdokonaľovať. Naopak, je pre nich veľmi pohodlné identifikovať niekoho iného, na koho možno zvaliť zodpovednosť a nájsť univerzálneho vinníka všetkých neúspechov. Poznám takéto prípady ľudí, ktorí stále iba nadávajú a jediný raz, keď som ich videl šťastných bolo, to bolo, keď brali Roberta Kaliňáka a spol. do väzby.
Na záver možno iba konštatovať, že príčiny atentátu voči Robertovi Ficovi sa odstrániť nepodarilo. Naopak, zdá sa, že v budúcnosti sa dané problémy, zvlášť šírenie nenávisti, ešte zostria. Zákopy v studenej občianskej vojne sú stále hlbšie a voliči „nesprávnych“ strán sa považujú za luzu, post-sedliakov či dezolátov, ktorým treba odňať volebné právo. A podobná nenávisť sa šíri aj na druhej strane politického zákopu. Zhoršujú sa však i nástroje mediálnej manipulácie. Pre väčšinu ľudí je dnes ťažké zvládať informačnú tsunami a často nie sú schopní rozlíšiť, čo je relevantné a čo manipulatívne. Mnohí získavajú informácie aj prostredníctvom krátkych klipov alebo emotívnych obrázkov. Tým sa stiera hranica medzi zábavou, propagandou a správami. Emocionálnu neistotu verejnosti však zvyšujú aj reálne problémy, napr. ekonomická a sociálna neistota, vojny alebo energetické krízy. Pre mnohých je v danej situácii najjednoduchším riešením identifikovať nepriateľa, na ktorého možno zvaliť zodpovednosť za všetko. To vytvára problém, na ktorý neexistuje jednoduché riešenie. Prvým krokom z tohto marazmu je však uvedomiť si, že v slovenskej politike nejde o boj medzi absolútnym dobrom a zlom a svet nie je čierno-biely.
