Predtým darovaných zhruba 170 miliárd eur, teraz dar vo výške 90 miliárd eur, ktorý sa síce tvári ako pôžička a Zelenskyj už pýta ďalších 27 miliárd. A to všetko ešte skôr, než tých 90 miliárd vôbec reálne dorazilo a niekto ich poriadne spočítal.
Medzitým tiež na Ukrajine: korupčné megaškandály, odvolaní vysokí predstavitelia štátu, vyšetrovania, ktoré len potvrdzujú to, čo sa roky hovorí nahlas aj potichu – že problém korupcie nie je malý, ale hlboko zakorenený v ukrajinskej spoločnosti. Ešte inak – kradnú ako po nebohom. A práve do takéhoto prostredia majú tiecť ďalšie a ďalšie miliardy. Bez zúčtovania, bez jasných výsledkov, bez skutočnej kontroly.
Z EÚ však hlásia, všetko je vraj v poriadku. Veď ide o „správnu vec“. A keď ide o správnu vec, otázky sa nekladú.
A viete čo je najväčšia irónia? Tí istí európski „lídri“, ktorí sa tvária ako nekompromisní strážcovia pravidiel, neváhajú vytiahnuť bič na vlastné členské štáty. Stačí, že sa im niečo nepozdáva a eurofondy sa krátia, zmrazujú, podmieňujú. Zrazu majú ústa plné rečí o transparentnosti, právnom štáte a zodpovednosti za každé euro.
Ale keď ide o miliardy posielané mimo EÚ do krajiny, kde korupcia nie je len fáma, ale dlhodobá realita? Zrazu ticho, trpezlivosť a pochopenie.
Takže ako to vlastne je? Platia pravidlá pre všetkých alebo len pre tých „na správnej strane dejín“?
Bežný človek si môže len sadnúť, zaplatiť dane a sledovať, ako sa s jeho peniazmi narába vo veľkom štýle. Bez toho, aby mal reálnu možnosť niečo ovplyvniť. Bez toho, aby dostal jasnú odpoveď na jednoduchú otázku: kde tie peniaze končia a kto za ne nesie zodpovednosť?
Solidarita je dôležitá. Pomoc má svoje miesto. Ale slepá dôvera bez kontroly? To už nie je solidarita. To je čisté šialenstvo. Za hotové.
(Status na FB, 3. mája 2026)
