Po dvoch rokoch sa opätovne sa zdvihla vlna protestov proti Slovenskej televízii rozhlasu (STVR), lebo vraj táto verejnoprávna inštitúcia nastupuje kurz potláčania slobody prejavu a prísnej straníckosti podporujúcej terajšiu vládnu koalíciou. S rozličnou mierou razancie sa ohradilo zhruba okolo 200 pracovníkov STVR, pridali sa k nim i niektorí herci a inštitúcie.
Nič nové pod slnkom!
V marcu 2024 štrajkový výbor (vtedy ešte v RTVS) ostro vystupoval proti pripravovanému novému zákonu STVR a voľbe nového generálne riaditeľa – nespochybňujem, že predkladateľom zákona išlo aj o odvolanie dovtedajšieho generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja. Napokon, ako mohol RTVS fungovať v duchu litery zákona, keď jej generálny riaditeľ na jednej strane a na strane druhej väčšina z deviatich členov jej rady (rada dozerala na obsahovú stránku i na hospodárnosť, efektívnosť a účelnosť nakladania s verejnými prostriedkami) mali v mnohých prípadoch diametrálne odlišné názory na činnosť a poslanie tejto inštitúcie?! Stačilo sa pozrieť na zasadnutia Rady RTVS v ostatných mesiacoch jej fungovania (2024); na základe zápisov z diskusie možno konštatovať, že tento orgán tvorili poväčšine skúsení a odborne zdatní ľudia (sám predseda Igor Gallo v nej pôsobil už dvanásť rokov). Tematicky sme mohli sledovanú diskusiu rozdeliť do viacerých okruhov – návrh nového zákona o STVR, ďalej objektívnosť, vyváženosť a nestrannosť politického spravodajstva a publicistiky, hospodárske výsledky RTVS za rok 2023, návrh na zmenu rozpočtu na rok 2024, zvýšenie platov časti zamestnancov RTVS.
Stanovisko rady k prvému okruhu lapidárne vyjadrovalo uznesenie z 18. 3. 2024, v ktorom sa konštatovalo, že prerokovala aktuálnu situáciu v súvislosti s predložením návrhu zákona o Slovenskej televízii a rozhlase,vyjadrila podporu legislatívnym zmenám, ktoré umožnia efektívnejšie fungovanie telerozhlasu a dôslednejšie napĺňanie jeho verejnoprávneho poslania aj v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady o ustanovení spoločného rámca mediálnych služieb na vnútornom trhu (Európsky akt o slobode médií), uvítala zámer predkladateľa posilniť kompetencie budúceho orgánu dohľadu Slovenskej televízie a rozhlasu, vrátane voľby a odvolávania generálneho riaditeľa verejnoprávneho vysielateľa (dovtedy ho volil parlament). Za zmienku však stoja niektoré myšlienky z diskusie: Jozef Chudík, člen rady: „Robert Fico bol dvanásť rokov pri moci a neprišlo k nijakému zásadnému ovládnutiu médií politikmi“ (zasadnutie 18. 3. 2024). Igor Gallo: „Vecná diskusia nespočíva v tvrdení, že akékoľvek legislatívne zmeny sa rovnajú ohrozeniu verejnoprávnosti a nezávislosti“ (zasadnutie 27. 3. 2024). Napríklad na zasadnutí 11. 3. 2024 riešili reportáž STV o odovzdávaní českých levov, v ktorej sa objavil citát režiséra Bebjaka: „Slováci sú čestní ľudia a vo voľbách by sa mali konečne poučiť.“ I. Gallo to komentoval slovami: „Bebjak nedostal cenu ako občiansky aktivista, ale ako režisér – bola to nevhodná reakcia, nehodná verejnoprávneho priestoru.“ Niečo podobné zopakoval i na rade 18. 3. 2024: „Niekoľko rokov rada poukazuje na nie úplne správne postupy v súvislosti s vysielaním spravodajstva a publicistiky a vždy nás manažment odbije, nerešpektuje prijaté uznesenia, v ktorých upozorňujeme na dramaturgiu a výber hostí.“ Túto pripomienku zopakoval dokonca i na zasadnutí 15. 4. 2024; nebolo zriedkavosťou, prízvukoval, že STV pozývala do diskusií iba ľudí z jedného politického spektra. Polemika na túto tému zaznela i na zasadnutiach 29. 4. a 15. 5. 2024, tentoraz sa však týkala odovzdávania filmových cien Slnko v sieti – väčšina diskutujúcich sa zhodla na tom, že išlo o bezprecedentné zneužitie verejnoprávneho vysielania zo strany spoluorganizátora podujatia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (za tichého súhlasu RTVS) na adoráciu prezidentky SR a prítomnej progresivistickej komunity. J. Chudík na margo toho uviedol, že „ak RTVS nevie zabezpečiť dodržanie dramaturgie programu, treba také podujatie zaznamenať a následne po dohovore so spoluorganizátorom nájsť spôsob, ako ho odvysielať“. A ďalej dodal: „Týka sa to i pozývania hostí do diskusných relácií. Žiaľ, máme tu iba jednu unipolárnu zhavranenú diskusnú reláciu. (…) Havran skamenel do podoby posvätnej kravy v Indii a bolo treba vytvoriť priestor aj pre iné pohľady na funkciu umenia v súčasných spoločenských podmienkach. Napokon aj zhavranených bratov bolo viac. Lenže požiadavky a volanie Rady RTVS smerom k vedeniam RTVS boli márne. Stále sme svedkami aktivizácie jednotlivcov a zneužívania ich vplyvu na niektoré programy RTVS. A výsledok? Nový zákon v parlamente!“
Na zasadnutie Rady RTVS 15. 5. 2024 pozval Ľ. Machaj dve opozičné poslankyne a jedného opozičného poslanca NR SR, vraj chcú vystúpiť k navrhovanému zákonu o STVR, v skutočnosti sa však chceli obhajovať generálneho riaditeľa v súvislosti s náznakmi o porušení finančnej disciplíny. I. Gallo to označil za zlý vtip: „Tento krok svedčí o tom, že manažment RTVS koordinuje svoje kroky s niektorými poslancami NR SR.“ Poslankyňa Vladimíra Marcinková (SaS) požiadala o vystúpenie, ale rada jej to hlasovaním zamietla. Štrajkový výbor RTVS sa však s tým nezmieril, pred zasadnutím rady 22. 5. 2014 opäť burcoval zamestnancov k pohotovosti, lebo „na dnešnom rokovaní Rady RTVS má byť opäť jedným z bodov prípadné schvaľovanie návrhu na odvolanie generálneho riaditeľa RTVS Ľuboša Machaja pre údajné porušenie zákona“. Prirodzene, bol to číry nezmysel, manipulatívne narábanie s ostatnými kolegami – generálneho riaditeľa mohla vtedy odvolať iba NR SR.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Zámerne som vtedy detailnejšie nazrel prostredníctvom Rady RTVS do útrob verejnoprávneho vysielateľa, aby mal čitateľ možnosť poodhaliť pozlátku, ktorou sa na všetky možné strany prezentoval vtedajší manažment RTVS: navonok STV ako najdôveryhodnejšie médium, hotová idylka, príkladná verejnoprávnosť, ešte príkladnejšia vyváženosť a objektivita jednotlivých relácií. A vo vnútri kuchyne? Tam sa varí guláš z propagandisticjkých špécií, tu sa pridá ako prísada spriaznený politológ, onam sa prihodí ovečka z progresivistického košiara. Z toho všetkého razila trpká príchuť, až tak trpká, že ju bolo treba napraviť (nepochybne oprávnene) novým zákonom. Inak nám hrozilo, že by sme mohli prehltnúť nejaký mikrofón či kameru, ktoré vyvolávajú intenzívne šumové zvukové a obrazové efekty podnietené prílišnou blízkosťou života a jeho virtuálneho dvojníka, toho dvojníka, ktorého nám chcú podsunúť mediálni eskamotéri.
Nový zákon dôsledne prihliada na Akt Európskej únie o slobode médií i na to, aby STVR názorovo nesplynula s komerčným televíznym prostredím. Neprináša síce formálne rozdelenie týchto dvoch inštitúcií, vytvára však podmienky na ich samostatný rozvoj s adekvátnymi špecifikami (obe majú svojich riaditeľov), svojím spôsobom kopíruje – a to tvrdím z pozície niekdajšieho člena Rady pre vysielanie a retransmisiu znalého danej problematiky – ba niekde je i mäkšia ako podobné zákony ostatných krajín Európskej únie. Inak to ani nemôže ani byť, lebo to stanovujú príslušné smernice a odporúčania EÚ. Prichodí však upozorniť, že oproti predchádzajúcemu zákonu novela umožnila, v rozpore so základnými demokratickými princípmi verejnoprávnosti, členstvo v Rade STVR štátnym tajomníkom ministerstiev a generálnym tajomníkom služobného úradu ministerstiev menovaných vládou SR. A to nie je dobrý signál Európe ani svetu…
Konsolidácia v STVR
Vráťme sa však k súčasnej haravare v STVR – spôsobila ju skutočnosť, že jeho vedenie dalo výpoveď zhruba šesťdesiatim pracovníkom v rámcu konsolidácie v našom národnom hospodárstve. Akiste mi dáte za pravdu, že by nemali byť medzi nimi tí, čo patrili a patria k pilierom a výkladnej skrini tejto inštitúcie, čo jej dávajú už dlhé roky tvár a potrebnú kvalitu – bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli v štrajkovom výbore. Nemyslím, že by som mal a mohol vysloviť ten či onen názor, pretože ich nepoznám do potrebného špiku „kostí“, na dreň profesionality i morálky, lebo, ako hovorí významný český filozof Václav Bělohradský („Dnes možno počuť častú formuláciu, podľa ktorej ľudia majú právo všetko vedieť o svojom politikovi. A novinári majú byť akýmisi vykonávateľmi tohto práva. Prečo to nemá platiť o samotnom ,našom‘ novinárovi? Ktovie, aké skryté pohnútky ho vedú k tomu, že píše tak, ako píše. Chcem poznať jeho súkromie, inak mu neverím.“).
Lenže mnohým protestujúcim ide iba o politikárčenie, tvária sa, že všetko vedia a všetko počuli, resp. poznajú iba jednu jedinú pravdu tú – svoju – a v mnohých prípadoch si v tomto smere nevidia ani špičku vlastného nosa a iba sa bezhlavo podpisujú pod protestné výzvy. Španielsky filozof José Ortega y Gasset ich charakterizuje ako davových ľudí, čo nedbajú na názory iných a správajú sa tak, akoby existovali len oni, ostatným vnucujú svoje vnútorné barbarstvo a stávajú sa z nich rozmaznané decká, či už je to duševný pracovník, učenejší než kedykoľvek predtým, ale zároveň viac nekultúrny – herec, inžinier, lekár alebo právnik či vedec a akademik (Vzpoura davů, Portál 2018).
Všetci vieme, že rozmaznané decká sú nepoučiteľné…
O isté poučenie sa pokúsila generálka riaditeľka STVR Martina Flašíková v otvorenom liste umelcom: „Žijeme v citlivej spoločenskej dobe a vystúpenia tohto charakteru prispievajú k rozdeľovaniu spoločnosti a zvyšovaniu napätia. Mojou zodpovednosťou je aj chrániť verejnoprávny priestor pred jeho zneužívaním na presadzovanie individuálnych názorov. Rovnako tento priestor nevyužívam ani ja sama na prezentovanie osobných postojov. (…)K Vašim vyjadreniam smerom k STVR dodávam, že hodnotíte prostredie bez dostatočnej znalosti faktov. STVR z princípu nekomentovala individuálne pracovnoprávne vzťahy, avšak musím konštatovať, že niektoré verejné vyjadrenia nezodpovedajú skutočnému stavu vecí a som nútená túto zásadu porušiť. Vo viacerých prípadoch sme identifikovali súbeh pracovného pomeru s externými zmluvami, a to aj v prípade niektorých zamestnancov, ktorých mená sa opakovane objavovali vo verejnej diskusii. Ako príklad uvediem medializovanú redaktorku, s ktorou sme sa napriek verejnej kritike STVR nedávno dohodli na pokračovaní dokumentárnej tvorby. Tento rozpor považujem za ťažko pochopiteľný – profesionálne aj ľudsky. Vnímam ho preto skôr v rovine politickej komunikácie. (…) Je našou povinnosťou dbať na to, aby vysielaný obsah zodpovedal princípom nestrannosti, profesionality a aby jednotlivé programy zachovávali svoj pôvodný žánrový a obsahový rámec. Rovnako očakávam, že všetci programoví pracovníci budú tieto štandardy dôsledne dodržiavať. Mojím cieľom je, aby STVR aj v tomto náročnom období zostala stabilnou a dôveryhodnou inštitúciou, ktorá poskytuje kvalitný verejnoprávny obsah pre všetkých divákov a poslucháčov.“
Pre podaktorých boli tieto slová, žiaľ, zbytočným hádzaním hrachu o stenu…
Alebo: Ako si inak možno vysvetliť, že Flašíková na prejavený záujem zorganizovať na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave odbornú prednášku spojenú s diskusiou so študentmi k téme ochrany verejného záujmu vo verejnoprávnej televízii dostala od vedenia školy takúto odpoveď: „VŠVU neposkytne priestor zástupcom STVR. Cenzúrne zásahy do vysielania, likvidácia redakcií a prepúšťanie pre spoločnosť dôležitých novinárov a redaktorov, ktorí systematicky mapovali súčasné živé umenie alebo sa venovali témam holokaustu slovenského štátu, obetiam komunistického režimu považujeme za praktiky blízke nastaveniu a fungovaniu totalitných režimov.“ Nuž, kto tu cenzuroval? Kto sa správa totalitne? Flašíková to určte nie je.
Akosi inak možno vysvetliť, že tohtoročné odovzdávanie cien Radio Head Awards (RHA), ktoré každoročne organizuje Rádio FM, prerástlo do kritiky obmedzovania slobody prejavu, kritiky ministerstva kultúry a vedenia STVR, ktoré následne rozhodlo záznam nevysielať. A rozhodlo správne: politické prejavy a stanoviská patria do iných, na to určených relácií a po druhé, v demokratickej spoločnosti patrí k základným pravidlám rovnocennosť prístupu k médiám – ako potom prídu potom k tomu tí, ktorí v príslušnom médiu nebudú mať nikdy možnosť vyjadriť svoj politický postoj?! Áno, aj o tom hovorí zákon o mediálnych službách, o demokratickom prístupe k slobode slova.
Alebo: Ako si možno vysvetliť, že pedagógovia Filmovej a televíznej fakulty VŠMU vyzývajú v otvorenom liste vedenie STVR, aby zastavilo likvidáciu a deštrukciu verejnoprávnych médií a s nimi aj slovenského umeleckého priestoru – a to v čase, keď sa slovenskému filmu darí vari najlepšie v celej jeho histórii (a to často aj v koprodukcii s STVR)? Alebo filmovým tvorcom okrem zaslúžených ocenení natoľko chýba politické extempore, aké predviedli v roku 2024 pri odovzdávaní cien Slnko v sieti či pri rovnakej udalosti 9. apríla 2026 v bratislavskej Starej tržnici? Zakričať si „Dosť bolo Fica“ zrejme už patrí k filmovému oscarovskému folklóru (chybou je, že to STVR nesnímala /alebo nemohla snímať?/ ani na záznam).
Alebo: Ako si inak možno vysvetliť, že traja signatári Charty 77 (Mgr. Marian Zajíček, Tibor Novotka, prof. Dr. Martin Beck Matuštík, Ph.D v otvorenom liste generálnej riaditeľke a Rade STVR konštatovali, že „to, čo sa ide odohrať v Slovenskej televízii a rozhlase, nám pripomína praktiky dávno minulé, keď o krajine rozhodovali tie správne komunistické kádre. Dedičstvo týchto rozhodnutí si naša spoločnosť v sebe nesie aj dnes. Mocenské zásahy, ktoré sa majú odohrať vo verejnoprávnej inštitúcii, sú spojené s ničením hodnotových vecí a pre našu krajinu sú ďalšou stratenou príležitosťou. Mimoriadne dôležité je tiež zachovať historickú pamäť v čase, keď odchádzajú poslední z tých, ktorí prežili druhú svetovú vojnu a päťdesiate roky. Tento čas už nikdy nikto nevráti – a tieto aktivity treba podporovať, a nie ničiť.“
Televízny koncentrák
Áno, historickú pamäť si treba zachovať, neslobodno vygumovať z pamäti i to, že všetky tieto výzvy, otvorené listy a protesty sa, paradoxne, objavili zakaždým iba za čias Ficovej vlády. Inokedy akoby všetci trpeli nevyliečiteľnou amnéziou. Ako medikamentóznu liečbu ponúkam fakty: Po nástupe Dzurindovej vlády v roku 1998 sa prudká razancia prevzatia moci dotkla aj STV. Vo verejnoprávnej inštitúcii neostal kameň na kameni! Odohrala sa tu nevídaná a nenávistná palácová revolúcia. Nasledovali bezprecedentné právne kroky, na aroganciu ktorých sa akosi zabúda: prijala sa novela zákona, ktorá pred vypršaním funkčného obdobia zrušila mandát členom Rady STV a Rozhlasovej rady. V STV sa ujal žezla Milan Materák. Jeho manažment svoju odbornú neschopnosť kompenzoval stratou akýchkoľvek škrupúľ a zábran, elementárnej slušnosti i ľudskosti. Na 28. poschodí budovy STV zriadili „koncentrák“ pre neželaných žurnalistov. Nahnali doň naivných pritakávačov mečiarizmu, ale aj takých, čo boli nepohodlní nie pre svoju politickú orientáciu, lež pre svoju tvrdú hlavu nedať sa strhnúť na ten či onen breh; v zajatí nechýbali ani vyložení profesionáli, ktorí ovládali svoju profesiu až „nebezpečne“ dobre. Sám som navštívil koncentrák – bol to smutný a zároveň komický pohľad. Všetko to boli totiž ľudia s dvojmesačnou výpovednou lehotou; sedeli na stoličkách, čítali noviny, debatovali. Každý deň museli prísť na 28. poschodie, lebo ináč by dostali výpoveď za porušenie pracovnej disciplíny. Ak chceli ísť von, museli si dať podpísať priepustku…
O vtedajších praktikách v STV najlepšie hovoril rozhovor Leopolda Moravčíka (nominant SDĽ v Rade STV), ktorý roku 2002 poskytol pre časopis Slovo, kde naplno odhalil, aké špinavosti sa vtedy prebiehali v rade. „Ak by som mal v skratke charakterizovať,“ hovoril Moravčík, „čo sprevádzalo STV v uplynulom volebnom období okrem nedokonalej legislatívy a nedoriešeného spôsobu financovania, spomenul by som dva pojmy: účelovosť a záujmy. Prevažnú väčšinu rozhodnutí parlamentu, vlády a najmä ministerstva kultúry tvorili vopred premyslené účelové kroky na jedno použitie. Za nimi sa skrývali záujmy. Politické, ekonomické, ale často aj osobné. Už samotná Rada STV vznikla účelovo – urýchlenou novelou zákona, aby sa dala naraz vymeniť celá predchádzajúca rada spojená s vtedajším vedením STV.“
Aj takúto pravdu treba poznať…
A za tejto situácie si možno poviete, ako si možno vysvetliť, že Richard Rybníček na Radio Head Awards odkáže Flašíkovej: „STVR nie je súkromná firma. Je to verejnoprávna inštitúcia financovaná z peňazí všetkých občanov. Preto považujem za neprimerané, ak jej šéfka odkazuje umelcom, aby si hľadali priestor ,mimo našej inštitúcie‘. To nie je ,vaša‘ inštitúcia. Je to priestor, ktorý patrí verejnosti vrátane týchto umelcov.”
V rybníčku sa dobre loví…
Áno, je to paradox: začiatkom roka 2003 si do kresla generálneho riaditeľa sadá Richard Rybníček, ktorý po absolvovaní žurnalistiky, krátko po nežnej, „zaparkoval“ v Inštitúte pre verejné otázky (IVO), najprv ako analytik, po čase ako programový a výkonný riaditeľ. Po tomto akte nasledovali oveľa vážnejšie a ďalekosiahlejšie opatrenia, ktoré sa veľmi negatívne dotkli mnohých zamestnancov televízie. Vyvolalo to nemalý rozruch aj vo verejnosti: vedenie prepustilo takmer 1 100 pracovníkov (v mnohých prípadoch nezákonne). Väčšina odišla na základe dohody, niekoľko desiatok bývalých zamestnancov sa však súdilo. Postupne sa ukazovalo, že výpovede neboli „kóšer“. Ešte vo februári 2007 sa viedlo asi 30 sporov, v ktorých sa bývalí pracovníci domáhali náhrad za výpovede. V hrubých číslach to bolo asi 40 miliónov korún… A popritom v reláciách Pod lampou a Reportéri bašovali Štefan Hríb a Eugen Korda. Tak svojsky, po našsky.
Od začiatku šéfovania Richarda Rybníčka v STV išlo o premyslenú hru a manipuláciu verejnou mienkou, o pózu „odbornosti“, zastierajúcu skutočnú neschopnosť. Výsledok sa ukázal ako katastrofálny. Po jeho odchode ostala televízia programovo vyprázdnená, spoločensky a kultúrne bezvýznamná a na pokraji finančného kolapsu. „Generálov“ manažment porušoval zákony, manipuloval s informáciami a zneužíval program na svoju sebaprezentáciu.
Ako píše Peter Mrva v denníku SME (1. 8. 2006), NKÚ na začiatku roka 2006 konštatoval, že pri kontrole hospodárenia neboli dodržiavané podmienky zákona o verejnom obstarávaní, STV porušila ustanovenie zákona o správe majetku štátu, porušila zákon o DPH.
Historik Pavel Dvořák, ktorý mal v STV svoje relácie, k tomu pridupľoval:„To, čo sa odohrávalo po nástupe Richarda Rybníčka a jeho ľudí, nemalo obdobu. Hromadné prepúšťanie bolo nepripravené, okrem iných odstreľovali aj tých najlepších… keď sa prestali vyrábať pôvodné televízne programy, novinári opäť jasali. Nespokojní sú vraj len ,urazení umelci‘. Neviem, kto vymyslel tento termín, ale mal by sa hanbiť. Degraduje národnú kultúru a jej predstaviteľov stavia proti národu. Ešte aj vtedy, keď sa Rybníček vzdal funkcie, použila tento termín známa novinárka z jedného týždenníka. Ľutovala, že odchádza človek, ktorý vytiahol televíziu z úbohého stavu, hoci mu možno chýbal širší kultúrny rozmer. Nuž chýbal a nahradil ho kultom ,hviezd‘.“
Blížili sa parlamentné voľby 2006, všetko nasvedčovalo tomu, že víťazom sa stane strana SMER. Rybníček sa ešte pred uplynutím funkčného obdobia tíško vytratí do Prahy. Vraj splnil svoju úlohu, ako sa uvádza vo wikipédii. V Slovenskej televízii začína dočasne „záhradníčiť“ jeden z členov Rybníčkovho top manažmentu Branislav Zahradník, vtedy funkcionár SDKÚ, poslanec v bratislavskom mestskom zastupiteľstve. Akiste ho pochytil strach, chcel sa od svojho priateľa a jeho praktík dištancovať. „Ak sa potvrdí pravdivosť údajov,“ vyhlasoval, „budem to vnímať ako Rybníčkovo ľudské zlyhanie.“
Pán Rybníček, koho to bola teda inštitúcia? Verejnoprávna a či…?
Ako odvolali Štefana Nižňanského?
Ako si možno vysvetliť, že od 1. januára 2011 za radičovsko-dzurindovskej vládnej koalície násilne zlúčili Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, následne zrušili všetky ich orgány – vtedy sa do vrcholového manažmentu dostal aj dnes už bývalý generálny riaditeľ Machaj ako personálny „čistič“ – a to len preto, že nevedeli inak odvolať vtedajšieho generálneho riaditeľa Štefana Nižňanského?! Prečo mlčali, keď Richard Sulík povedal v roku 2010 pre TASR tieto vety: „My sme na koaličnej rade dohodli, že zriadime pracovnú skupinu a tam budú strany prostredníctvom svojho zástupcu predkladať svoje návrhy a pripomienky. Títo štyria si majú sadnúť a nájsť kandidáta koalície.“ Potrebovali vari väčší príklad mocenských chúťok vtedajšej koalície? Prečo v tom čase tak zbesilo neprotestovali proti skrátenému pripomienkovému konaniu (trvalo iba dva dni, zhromaždilo sa zhruba 600 pripomienok, akceptovalo sa len zopár)?!
A čo bude s RTVS ďalej? O rok, o päť, o desať? Zakaždým to isté: psy budú brechať a karavána pôjde ďalej…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 13 – 14/2026)
Úvodné foto: Emil Polák
