Prozaik a literárny kritik Jozef Špaček (1950) vydal svoju deviatu prozaickú knižku pod nie celkom obvyklým názvom STRATENÍ V ABECEDE. Autor, narodený a trvalo žijúci v Skalici, je takmer celou svojou tvorbou pevne ukotvený v rodnom meste – tým je výnimočnou postavou medzi skalickými literátmi všetkých generácií.
Jozef Špaček: Stratení v abecede. Bratislava:
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2025, 119 str.
Najnovšia próza, geograficky oscilujúca medzi Bratislavou a Skalicou, je neobyčajne svojské dielo, ktoré sa pohybuje na hranici medzi spoločenskou kronikou, psychologickým portrétom a intelektuálnou reflexiou dejín. Už samotný podtitul Pokus o diptych naznačuje, že nejde o lineárne rozprávanie, ale o kompozične premyslenú konštrukciu, kde sa jednotlivé časti navzájom zrkadlia, dopĺňajú a polemizujú. Autor vstupuje do textu s ambíciou pomenovať jav, ktorý presahuje konkrétne postavy – jav dezorientácie človeka v priestore slov, ideológií, identít a spoločenských bublín. Motto Milana Kunderu (Bezvýznamnost, příteli, je podstata existence.) i Rudolfa Slobodu (Minulosť je čoraz neistejšia.) presne vystihujú atmosféru knihy: ide o svet, kde sa významy rozplývajú a minulosť prestáva byť pevnou oporou.
Pohľad do spisovateľského zákulisia
Kniha sa skladá z dvoch rozsahovo nerovnakých a niekomu sa bude zdať, že i nerovnocenných častí. Nie je tomu celkom tak, hoci v tej prvej časti ide o abecedný zoznam postáv rôzne charakterizovaných a predstavených, ktorým autor udeľuje rôzny stupeň pozornosti, druhá časť, podstatne epicky rozvinutejšia, sa vyznačuje údernou skratkovitosťou – takže si celá knižka vystačí pomerne skromným rozsahom. Prvá časť, nazvaná Kto je kto, funguje ako ironická encyklopédia literárneho a spoločenského prostredia. Autor predstavuje jednotlivé postavy takmer heslovito, no zároveň s bohatým psychologickým a historickým pozadím – pritom využíva biografický tón, ktorý však postupne prerastá do jemnej satiry a kritiky.
Jozef Špaček sa pokúsil o dosť málo spracovávaný ťah v umeleckej próze – pohľad do umeleckého, najmä spisovateľského zákulisia. Pozornosť uprel najmä na dve postavy – na „najmenej známeho literárneho vedca“ Viliama Lajsňu, a na jeho priateľa a kolegu, stredoškolského profesora „náhodného literárneho okoloidúceho“ Joža Efeka. Oboch spája, vcelku pochopiteľne, svet literatúry, ako aj to, že pochádzajú z toho istého mesta – Skalice. K rodisku však majú ambivalentný vzťah – Lajsňa býva v Bratislave, no v rodnom meste stále vlastní rodičovský dom, dochádza sem však len sporadicky; Efek, výrazne autobiografická postava, je hrdý lokálpatriot a ako správny Skaličan sa stará o vinohrad, je hlboko zakorenený v rodnom meste. Tieto dve postavy zohrávajú dôležitú úlohu aj v mozaikovitej kompozícii celej prózy, keďže sa v nej vyskytujú aj samostatne pôsobiace segmenty – poviedka o učiteľovi vo výslužbe, ktorý sa po návrate do školy kvôli výpomoci nečakane ocitne pod študentským mobbingom, tiež príbeh o prozaikovi v situácii, kedy musí čeliť zásluhou vlastnej nepozornosti neľútostnému revízorovi MHD, alebo bizarná próza o dvoch hrobároch na skalickom cintoríne. A zrejme nenáhodne je v strede knižného textu dokonca obsiahla Jožova báseň o Skalici, dedikovaná tajomnej osobe K. S. Zrejme ide o básnika Karla Sýsa, ktorého básňou Praha je… sa Špaček pravdepodobne inšpiroval. A prirodzene, nenadchýna sa ničím iným ako rodným mestom Skalicou – na ukážku len zopár veršov zo s. 66:
Skalica je lampa s tichým svetlom
Skalica je odlesk hladiny najväčšieho rybníka
Skalica je nevesta pred čepčením
Skalica je stratený prívesok namyslencov
Skalica je plná rubínovej šťavy
Skalica je často mojím nevynúteným snom
Skalica je tunel z čerstvého trdelníka
Skalica je priesečník číchsi hriešnych túžob
Skalica je hlboké vrecko trhovníka
Skalica je tetovaná básnikom dreva.
Spomenutý mozaikovitý kompozičný postup nie je v Špačkovej tvorbe nič nové, využil ho aj v predchádzajúcom románe V pavučinách (VSSS 2022), do ktorého začlenil medzi výrazne epické pasáže svojráznu encyklopédiu o Skalici. Taktiež v poviedkovom súbore Niečo o abecede (2006) publikoval prózu Niečo z abecedy, osnovanú ako pestrú motivickú mozaiku.
Obidvaja protagonisti sa stretávajú v Bratislave na rôznych miestach, typických pre umelecké, najmä spisovateľské kruhy. Je to najmä už neexistujúci Klub spisovateľov na Laurinskej ulici, ktorý bol miestom rôznych udalostí, stretnutí, sporov, hádok, osláv, dokonca i fyzických stretov. Najmä Lajsňa ako neúplne naturalizovaný Bratislavčan, stále slobodný muž, je tu častým hosťom, hoci si ho málokto málokedy všíma. Väčšinou sa ocitá v situáciách, pre ktoré platí viac-menej smutný záver: „Ocitol sa tak nad všetkými a nad všetkým, hoci sa mu často vkrádalo do mysle konštatovanie, dosť trpké, no konštatovanie, že nad nikým a nad ničím…“ (s. 49) Len zriedkavo je rešpektovaný ako svedok rôznych situácií, často bizarných, ako napríklad súťaže medzi dvomi priateľmi, básnikom Kalináčom a kritikom Kŕčom v citovaní živých latinských výrokov. Keďže Lajsňa je absolventom gymnázia, poslúži im ako rozhodca v spore o Cicerov výrok a na malú chvíľu sa tak dostane do centra pozornosti. Inokedy sa stane mĺkvym svedkom hádky, súvisiacej s podstatne vážnejšou témou, akou je strategické duchovné smerovanie Slovenska: „Nepočúvať! Nevnímať! Nedalo sa… Podarilo sa len jedno – nevšímali si ho… Narážali vtedy na seba kluboví štamgasti veľmi tvrdo ako biliardové gule, hádžuc pojmami ako Kant proti Marxovi, Hegel proti Nietzchemu, Dostojevskij proti Gorkému a, div sa svete, Štúr proti Tolstému! Kto vlastne tohto ruského velikána upozornil na Štúra, na jeho knihu Slovanstvo a svet budúcnosti? Škarvan či Makovický?“ (s. 116 – 117).
No miestom podnetných stretnutí hlavných protagonistov nebol iba vychýrený Klub spisovateľov, ale aj tiež už neexistujúce kaviarne Krym či Tulipán, Lajsňa raz prijal pozvanie svojho priateľa a navštívil ho v jeho skalickom vinohrade, čo mu oživilo nielen spomienky na detstvo v rodnom meste, ale aj literárnu súvislosť, spätú so Svetozárom Hurbanom Vajanským, ktorý v období svojho skalického pobytu neraz absolvoval veľmi podobnú cestu do vinice k svojmu priateľovi, o čom podal svedectvo v próze Duchovia sudov.
Zaujmú Lajsňove zasvätené a detailné postrehy o slovenskej literatúre a slovenských spisovateľoch (klasikoch i tých súčasných), napríklad úvahy o používaní foriem listov v prozaických dielach či o básnických nedeliach („Začiatok našiel u Novomeského, jeho svetácka či bohémska bratislavská nedeľa mu pripadala i s tým veľkým časovým odstupom stále príťažlivá, so slečnou, cigarkou i Apollinairom, to bolo ono!“, s. 94).
Svojský humor a zmysel pre jemnú iróniu
Alúzie a metatextové súvislosti sa v celej Špačkovej próze vyskytujú veľmi často, väčšinou oživujú epickú výpoveď, hoci si ich viac vychutnajú skúsenejší čitatelia. Napríklad už spomenutých Kalináča a Kŕča prirovnal k postavám Dobčinského a Bobčinského z Gogoľovej hry Revízor, úryvky z básní Jána Stachu či Ladislava Novomeského a ďalších tvorcov využíva v nečakaných súvislostiach či situáciách, napríklad pri Lajsňovej snahe naplno sa ponoriť do svojej vedeckej štúdie. S početnými alúziami súvisí aj Špačkov svojský humor a zmysel pre jemnú, snáď až podprahovú iróniu. Takto vyznieva aj situácia po pohrebe „najslobodnejšieho človeka na Slovensku Vladana Pokrutkina“, po ktorom zažije Viliam nečakane intenzívny erotický zážitok na znak smútku za zosnulým s jeho hrdzavovlasou príbuznou…
Prichodí však dodať, že ide o humor a iróniu skôr zhovievavého rázu. Svoje miesto v jeho próze zohrávajú aj sny a túžby hlavných predstaviteľov, Lajsňa túži po pevnom zväzku so ženou a rodinnom živote, jeho úmysel zoznámiť sa v výtvarníčkou Leou Ruprechtovou, ktorá vraj o neho má záujem, sa však nenaplní. Jožo Efek na naplnenie svojej túžby stať sa špičkovým spisovateľom a kritikom ešte len čaká. Obaja pôsobia na základe spomenutého skôr ako outsideri v duchu Kunderovho motta na začiatku knihy.
Neobídeme ani niektoré ďalšie postavy: Vladimír Ambrož je figúrou, cez ktorú sa odhaľuje oportunizmus, intelektuálne lavírovanie i tragickú prázdnotu človeka, ktorý celý život pôsobil v kultúrnych štruktúrach, no nedokázal nájsť vnútornú integritu; jeho schopnosť citovať autority rôznych režimov symbolizuje prispôsobivosť slov moci.
Výrazným motívom knihy je generačný konflikt a rodinná dynamika. Postavy Ambrožových detí (Alexandra, Barbora, Vladimír junior) reprezentujú rôzne formy vzdoru, zlyhania či hľadania identity. Najmä Barbora, s jej erotickou otvorenosťou a umeleckým talentom, pôsobí ako kontrast k ideologicky zaťaženému otcovi. Autor tu veľmi presne zachytáva rozpor medzi verejnou maskou a súkromným životom.
Čo sa deje so slovami?
Druhá rovina prózy, zosobnená postavou Viktora Murka, presúva pozornosť do školského prostredia – toho Murka, ktorý v románe Neúplný rozvrh hodín (1986) študuje na vysokej v Bratislave, na víkendy chodieva domov do Skalice, pomáha vo vinohrade, prežíva prvú lásku, skrátka, žije svoj bežný život so všetkými radosťami i starosťami. Neskôr sa stáva mladým kantorom na skalickom gymnáziu. V najnovšej knihe sa vracia do školy ako penzionovaný učiteľ literatúry. Je to svojím spôsobom metafora návratu minulosti do prítomnosti. Konflikt so študentmi, najmä antisemitské narážky a symbolika papierovej lastovičky s Dávidovou hviezdou a päťcípou červenou hviezdou, otvárajú mimoriadne aktuálnu otázku: Čo sa deje so slovami, keď ich začnú mladí interpretovať cez ideologické predsudky?
Vrcholným momentom je objavenie kresby pripisovanej Hitlerovi. Ide o silný symbolický náboj, keď sa estetika oddeľuje od morálky, umenie od etiky. Viktorova bezradnosť je bezradnosťou intelektuála, ktorý si uvedomuje, že argumenty už nestačia.
Kľúčovým pojmom celej knihy je „vzbura slov“: „V Lajsňovi hrklo, trocha akoby sa mu aj dych zastavil. Vzbura slov! To je ono! Konečne!“ (s. 31). Slová sa vzpierajú autorovmu zámeru, význam sa mení počas presunu z mysle na papier. Ide o hlbokú metaforu dnešnej doby, kde jazyk prestáva byť stabilným nástrojom komunikácie a stáva sa bojiskom.
Hoci dej knihy vychádza z konkrétneho slovenského prostredia, jej presah je univerzálny. Téma manipulácie slov, ideologického rozdeľovania sveta na „našich“ a „cudzích“, návratu extrémistických postojov medzi mladú generáciu – to všetko je mimoriadne aktuálne.
Špačkov jazyk je bohatý, ironický, miestami esejistický. Využíva dlhé súvetia, jemnú iróniu, historické odkazy i kultúrne alúzie. Text predpokladá čitateľa, ktorý sa orientuje v literárnych a historických súvislostiach – objavujú sa tu odkazy na Kafku, Babeľa, Joycea, Šolochova či slovenské literárne prostredie.
Dialógy sú prirodzené a presvedčivé, najmä šachové rozhovory medzi Viktorom a Michalom pôsobia ako filozofické intermezzo. Šach tu nie je len hra, ale obraz strategického myslenia, ťahov a protiťahov v živote i spoločnosti.
Špačkova univerzálna reflexia a originalita
Kniha nie je jednoduchým čítaním. Vyžaduje sústredenie, ochotu premýšľať a vracať sa k jednotlivým pasážam. Neponúka jednoznačné odpovede, ale kladie otázky – o zodpovednosti intelektuála, o hraniciach tolerancie, o sile jazyka.
Kniha Stratení v abecede je intelektuálne náročné, no mimoriadne hodnotné dielo. Je to próza o strate istôt, o rozpade významov a o tom, ako ľahko sa človek môže stratiť v bublinách vlastných predstáv či spoločenských ilúzií. Autorovi sa podarilo vytvoriť text, ktorý je zároveň literárnou sondou do slovenskej kultúrnej scény i univerzálnou reflexiou modernej spoločnosti. A čo je podstatné, kniha nezanechá recipienta ľahostajným. Buď ho zneistí, alebo prinúti k hlbšiemu zamysleniu. A práve v tom spočíva jej sila.
Špačkov pohľad do umeleckého zákulisia je možno, vzhľadom na útlosť knižky, príliš stručný a neúplný, ale vyjadrený originálne, neopakovateľne. Čitateľ viac či menej znalý pomerov tohto sveta „pokúšateľov“ múz všetkého druhu sa pri texte nebude rozhodne nudiť.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 9 – 10/2026)
