Ilustračné foto: Ivan Dubovský
Potraviny ako produkt poľnohospodárstva predstavujú najzákladnejšiu ľudskú potrebu. Kým spotrebu mnohých tovarov vieme odložiť, potraviny musíme zabezpečiť každý deň – aj za cenu obmedzení či zadlženia. Práve preto patrilo poľnohospodárstvo vždy medzi najstabilnejšie odvetvia hospodárstva a zároveň medzi strategické nástroje moci. Poľnohospodár bol v každej dobe nielen výrobcom, ale aj tvorcom krajiny. Staral sa o rovnováhu medzi človekom a prírodou a požíval prirodzenú úctu.
Slovensko nepatrí medzi krajiny bohaté na nerastné suroviny. O to väčší význam má pôda – krajina, ktorá po stáročia živila svojich obyvateľov. Generácie pred nami ju zveľaďovali s vedomím zodpovednosti voči budúcnosti. Dnes stojíme pred otázkou, v akom stave odovzdáme toto dedičstvo my.
Na konci 80. rokov bolo slovenské poľnohospodárstvo charakteristické relatívne vyváženým systémom. Rastlinná výroba bola úzko prepojená so živočíšnou výrobou a domáci trh bol vo veľkej miere sebestačný, zabezpečený vlastnou produkciou. Po roku 1989 sa tento systém začal postupne rozkladať. Transformácia priniesla otvorenie a liberalizáciu trhu, no zároveň narušila vnútorné väzby, oslabila spracovateľský priemysel a neviedla k potrebnej štrukturálnej zmene. Tak ako nie každé rozhodnutie je správne, tak aj zasiate semeno neprinesie vždy očakávanú úrodu. Vyrastie aj burina, ktorá svojou agresivitou prerástla aj naše očakávania. Sme sklamaní, že ani vstup do EÚ nedoniesol očakávanú úrodu. V posledných rokoch sa čoraz viac ukazuje, že potraviny nie sú len ekonomickou kategóriou, ale aj otázkou bezpečnosti. Závislosť od dovozu predstavuje zraniteľnosť, ktorú je možné v krízových situáciách zneužiť. Časopis Trend sa obrátil na tridsaťštyri osobností slovenskej ekonomiky a inštitúcií s otázkou: „Je prehlbujúci sa deficit agroobchodu pre Slovensko vážnym problémom?“ Na možnosť „Áno, pre potravinovú bezpečnosť je to vážne strategické riziko“ odpovedalo áno 41 % a skôr áno 28 % opýtaných. To potvrdzuje, že vzhľadom na vojnu na Ukrajine a Blízkom východe môže byt prehlbujúci sa deficit agroobchodu pre Slovensko vážnym problémom a strategickým nástrojom moci.
To, čo sa vtedy zasialo , dnes prináša svoje dôsledky
Najvýraznejšou zmenou bol rapídny pokles HDP z 12 % roku 1989 na dnešných cca 2 % , sprevádzaný úpadkom poľnohospodárskej výroby a potravinárskeho priemyslu. Stavy hospodárskych zvierat sa v prvom desaťročí dramaticky znížili, čo zásadne narušilo rovnováhu celého odvetvia. Tento vývoj neznamenal len pokles produkcie mäsa a mlieka. Znamenal predovšetkým prerušenie prirodzeného kolobehu medzi rastlinnou a živočíšnou výrobou. Menej zvierat hlboko zasiahlo mäsokombináty Napr. Bratislavský mäsokombinát denne porážal 4,5 tis. ošípaných a cca 1,5 tis. hovädzieho dobytka. Na Slovensku sme ich mali niekoľko. Drastické zníženie hospodárskych zvierat bezmála zlikvidovalo krmovinársky priemysel a naraz sme mali prebytok zrnín, hlavne pšenice. A práve tu sa začína jeden z najdôležitejších príbehov slovenského poľnohospodárstva.
Prebytok pšenice ako dôsledok systému
Dramatický pokles stavov hospodárskych zvierat, predovšetkým ošípaných, mal priamy dopad na výrobu kŕmnych zmesí. Na konci 80. rokov sa vyrábali kŕmne zmesi v objeme približne 2,8 milióna ton, z toho 1,4 milióna ton pre ošípané, spotreba zrnín dosahovala približne 2,1 milióna ton, z toho pre ošípané okolo 1 milióna ton pšenice.
Dnes sa výroba kŕmnych zmesí pohybuje približne na úrovni 0,6 milióna ton. Tento pokles priamo odráža úpadok živočíšnej výroby a zároveň vysvetľuje vznik prebytku obilnín na domácom trhu. Pšenica sa tak postupne stala exportnou komoditou. Nie ako výsledok strategického rozhodnutia, ale ako východisko z núdze. Domáci trh ju nedokázal využiť. Výmera pšenice sa pritom výraznejšie nezmenila. Poľnohospodári ju pestujú ďalej, pretože majú k dispozícii techniku, skúsenosti a aké také relatívne odbytové možnosti. Zmena výrobného programu by si vyžadovala vysoké investície a prináša vyššie riziko.
Výsledkom je situácia, keď Slovensko vyváža surovinu bez pridanej hodnoty a následne dováža hotové potraviny.
Ukrajinský faktor
Situáciu ešte viac vyostrili nové geopolitické podmienky. Otvorenie trhu pre obilniny z Ukrajiny prinieslo silný cenový tlak. Ukrajina dokáže produkovať pšenicu za nižších nákladov, čo sa prejavilo: poklesom cien na trhu, zhoršením odbytu slovenskej produkcie a stratou konkurencieschopnosti domácich pestovateľov. Ukázalo sa, že slovenská pšenica nie je vždy schopná obstáť v cenovej konkurencii.
Zmena štruktúry rastlinnej výroby
Popri tom došlo k výrazným zmenám v štruktúre pestovaných plodín. Rozšírila sa repka olejná a kukurica, zatiaľ čo mnohé tradičné a špecializované plodiny ustúpili alebo úplne zanikli. Poľnohospodárstvo sa tak posunulo od diverzifikovaného modelu ku komoditnému systému orientovanému na export. Takýto model však nie je postavený na potrebách domáceho trhu, ale na podmienkach globálneho obchodu.
Prečo sa systém nemení
Zmena systému naráža na kombináciu ekonomických, technických aj spoločenských faktorov. Poľnohospodárstvo je kapitálovo náročné odvetvie, ktoré sa nedá meniť zo dňa na deň. Aj preto snahy o zmenu, napríklad podpora pestovania zeleniny, narážajú na realitu trhu. Stačí porovnať podmienky so španielskou oblasťou Campo de Dalías, kde na približne 35 tisícoch hektárov fóliovníkov produkujú viac ako 3 milióny ton zeleniny, ktorej môže náš zeleninách len ťažko konkurovať.
Ukazuje sa, že Slovensko potrebuje reálnu víziu orientácie rastlinnej výroby, ktorá bude zohľadňovať klimatické, energetické aj ekonomické podmienky. Zvýšiť stavy zvierat a zabezpečiť produkciu živočíšnych produktov na domácu potrebu.
Pôda – základ, ktorý zanedbávame
K tomu sa pridáva dlhodobý problém hospodárenia s pôdou. Nevysporiadané vlastnícke vzťahy, zábery pôdy pre výstavbu, nevyužité areály či pomalé pozemkové úpravy oslabujú základ, na ktorom celé odvetvie stojí.
Pôda pritom nie je len výrobný faktor. Je to nenahraditeľné bohatstvo krajiny.
Obchodná bilancia ako zrkadlo reality
Analýza salda zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami v kontexte veľkosti ekonomiky poskytuje hlbší pohľad na jeho význam pre slovenskú ekonomiku. Samotný nominálny deficit poukazuje na tendenciu stáleho prehlbovania pasívneho salda, avšak relatívne vyjadrenie umožňuje posúdiť, či ide o marginálny jav alebo skutočný štrukturálny trend.
Podľa dostupných odhadov dosiahlo Slovensko v roku 2024 hrubý domáci produkt približne 132 mld. eur, pričom pasívne saldo obchodu s agropotravinárskymi výrobkami predstavovalo -2,676 mld. eur. Po prepočte na podiel na HDP to zodpovedá orientačne -2 % HDP, čo znamená, že deficit agropotravinárskeho obchodu mal výraznú váhu v rámci celej ekonomiky.
Pre rok 2025, hoci sú úplné údaje o HDP ešte prognostické, projekcie ukazujú, že HDP môže dosiahnuť približne 140 mld. eur. Aj pri týchto predbežných číslach zostáva saldo značne pasívne, s orientačným podielom okolo -1,7 % HDP. Táto relatívna stabilita deficitu v pomere k celkovému HDP naznačuje, že aj rastúca ekonomika zatiaľ neodstraňuje štrukturálne problémy vo vyrovnaní obchodu s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami.
Takéto relatívne vyjadrenie salda podčiarkuje, že priznať a riešiť dovoznú závislosť nie je len otázkou obchodných tokov, ale aj širokej hospodárskej štruktúry, ktorá ovplyvňuje celkovú odolnosť ekonomiky
Záver
Slovensko sa za posledné desaťročia posunulo od potravinovej sebestačnosti k výraznej závislosti od dovozu. Oslabenie živočíšnej výroby, zmena štruktúry rastlinnej výroby a dlhodobo rastúce pasívne saldo zahraničného obchodu nie sú náhodné javy, ale dôsledok vývoja, ktorý sme si sami nastavili.
Najnovšie údaje tento trend potvrdzujú a zároveň vyostrujú jeho naliehavosť. Podľa Únie potravinárov Slovenska dosiahlo pasívne saldo zahraničného obchodu s agropotravinárskymi komoditami v roku 2025 rekordnú úroveň – 2,88 miliardy eur, pričom dovoz potravín prekročil 8,26 miliardy eur. Pre porovnanie, ešte v roku 2015 predstavovalo záporné saldo približne 1,1 miliardy eur, čo znamená jeho nárast o viac ako 160 %.
Tento vývoj nie je len štatistickým údajom. Znamená systematický odlev pridanej hodnoty zo Slovenska, keď vyvážame suroviny a dovážame hotové potraviny. Zároveň rastie zraniteľnosť domáceho trhu voči cenovým výkyvom a dostupnosti potravín zo zahraničia.
Ako upozorňujú samotní potravinári, bez investícií do modernizácie a finalizácie výroby, ako aj bez spravodlivejších vzťahov v dodávateľskom reťazci, nie je možné očakávať zásadné zlepšenie konkurencieschopnosti slovenského potravinárstva. V prostredí rastúcich globálnych rizík sa potraviny opäť stávajú nielen ekonomickou, ale aj strategickou otázkou.
Napriek tomu Slovensko nestratilo svoj potenciál. Disponuje kvalitnou pôdou, tradíciou aj skúsenosťami. Budúcnosť však nebude závisieť od toho, čo sme mali, ale od toho, aké rozhodnutia urobíme dnes.
Obnova rovnováhy medzi rastlinnou a živočíšnou výrobou, posilnenie domáceho spracovania a zodpovedné hospodárenie s pôdou nie sú len odborné témy. Sú to predpoklady ekonomickej stability a potravinovej bezpečnosti krajiny.
Na záver tak zostáva jednoduché, ale o to pravdivejšie konštatovanie:
Žneme, čo sme zasiali.
Ing. Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier
Jedna odpoveď
Tónko,
Prečo sa systém nemení
Zmena systému naráža na kombináciu ekonomických, technických aj spoločenských faktorov. Poľnohospodárstvo je kapitálovo náročné odvetvie, ktoré sa nedá meniť zo dňa na deň. Aj preto snahy o zmenu, napríklad podpora pestovania zeleniny, narážajú na realitu trhu. Stačí porovnať podmienky so španielskou oblasťou Campo de Dalías, kde na približne 35 tisícoch hektárov fóliovníkov produkujú viac ako 3 milióny ton zeleniny, ktorej môže náš zeleninách len ťažko konkurovať.
Vieš, to čo sme mali dobré to sa, žiaľ, zrušilo.
jarko