Zľava: Gorkij, Kaganovič, Vorošilov, Stalin. Foto: Picryl
Vždy, keď počujem mená ruských spisovateľov, ktorých diela mám na dôstojnom mieste vo svojej knižnici, akými boli napr. Gorkij, Šolochov, Dostojevskij, Tolstoj, Solženicyn, spomeniem si na svojho priateľa, ktorý niekedy v deväťdesiatych rokoch pracoval v Zberných surovinách. Občas mi zavolal a stručne oznámil: „Príď, niečo pre teba mám.“ Znamenalo to, že si opäť od neho prinesiem domov nejakú zachovanú, často ešte neprečítanú knihu od spomenutých spisovateľov alebo aj iných podobných. V tom čase sa mnohí zbavovali akejkoľvek ruskej a sovietskej literatúry, do zberu sa vyvážali tisíce kníh zo školských, podnikových, ale aj verejných knižníc. Nikto nechcel mať nič spoločné s Rusmi. (Bolo to obdobie, keď sa takmer každý zbavoval aj svojej straníckej knižky a aj svojej minulosti…) Do zberu teda putovali aj knihy, ktoré ešte stále patria medzi skvosty svetovej literatúry. Ešte aj dnes, ak zavadím pohľadom na nejaké dielo z týchto autorov, zalistujem v ňom, aby som si oživil príbeh, o ktorom sa v ňom píše. Pribúdaním veku zisťujem, že inak sa človek pozerá na svet a na dianie okolo seba v tridsiatke, inak v päťdesiatke a inak, keď už prekročil sedemdesiatku.
Na každom z týchto spisovateľov je zaujímavá nielen ich tvorba, ale aj ich životný príbeh. Zoberme si za príklad už zabudnutého Maxima Gorkého, ktorému nadbiehal svojho času samotný Stalin. Tento fúzatý diktátor dobre vedel, že len veľký spisovateľ ho môže urobiť aj nesmrteľným. Mal síce okolo seba desiatky všelijakých propagandistov, no on si želal, aby knihu-životopis, o ňom napísal, práve Gorkij. Nepoznal lepšieho a veril tomu, že ak o ňom napíše zmierlivo takúto knihu literát takej veľkosti, akou bol Gorkij, zmyje sa z neho všetko to, čo napáchal počas čistiek a kolektivizácie. Preto tak často postával po nociach vo svojej obrovskej knižnici aj pri knihách, ktoré napísal spisovateľ občianskym menom Alexej Maximovič Peškov
Stalin vychádzal Gorkému v ústrety takmer vo všetkom, dokonca aj v takých prípadoch, ak bolo treba niekoho omilostiť. Bol však prešibaný a chytrý. Keď niekedy v tridsiatych rokoch ruský tím Tupoleva vyvinul a skonštruoval mimoriadne vydarené lietadlo, hotový technický zázrak leteckých inžinierov, navrhol, aby lietadlo nieslo meno Stalin. Stalin to odmietol. Neurobil tak zo skromnosti, ale z predvídavosti. Veď lietadlo sa môže zrútiť a všade sa bude hovoriť, že sa zrútil Stalin. A potom, o niekoľko rokov niekto vyvinie ešte väčšie a dokonalejšie lietadlo a Stalin by mohol pri ňom vyzerať ako trpaslík. Navrhol však, aby ho pomenovali po Maximovi Gorkom. No aj napriek tejto pocte Gorkij knihu o Stalinovi nenapísal. Asi bol tiež predvídavý a vedel prečo. Lietadlo, ktoré nieslo meno tohto veľkého literáta, sa však predsa zrútilo.
Prečo to spomínam? No preto, že aj dnešní mocnári túžia po tom, aby sa ich mena zachovali v histórii natrvalo na dôstojnom mieste a tak bola zaistená ich nesmrteľnosť. Chcú aby svet o nich hovoril aj po desaťročiach iba v dobrom .Tak ako sa na pamiatku a stálu spomienku na mocných stavali pyramídy, pomenúvali mestá, ulice, námestia, lode a letiská, chcú aby sa o nich písali aj knihy. Ak nenatrafia na takého správneho spisovatelia, sami si napíšu svoje memoáre, v ktorých vyzdvihujú svoje zásluhy alebo ospravedlňujú svoje skutky
Na záver snáď k tomu Maximovi Gorkému. Znova je tu obdobie, keď sa nevydávajú ruské knihy, dokonca aj ruská zmrzlina bola premenovaná… Táto krajina sa popisuje, akoby v nej žili ľudožrúti a medvede… no ak viete o nejakom inom literátorovi, ktorý by svojimi príbehmi tak presvedčivo opísal dobu, v ktorej žil, sem s ním, rád si ho prečítam.
Jedna odpoveď
Dobrý deň.
Nič si netreba robiť z toho,
že sa všetkého schopní (a takí sú
v každom zriadení) všemožne zavďačujú súčastným pánom veľkomožným. Aj tým, že ignorujú veľkú kultúru, tváriac sa,
že vlastne nie je a ani nebola.
Kultúru, ktorú nik
z ľudskej pamäte a histórie vymazať nemôže.
Sú to tragikomické postavičky
nešťastné svojím osudom, lebo sú späté s falošnou a s nesprávnou cestou.
Po čase po nich ani pes neštekne.
(Tie knihy sa chvalabohu
predsa len vydávajú.
Nedávno som kúpil knihy
F. M. Dostojevského).