Vnímam to tak, že naše Slovensko dlhodobo žije hodnotový Absurdistan. Svedčia o tom najmä čoraz väčšie mentálne škody vrývané do sŕdc, hláv, duší a podvedomia národa, keď namiesto statočnosti a poctivej práce na báze skutočného know-how, sa v spoločnosti i na trhu SR stále viac aplikujú nestatočnosť, klamstvá a faloš.
Žijeme v čase, ktorý je presným opakom osvietenstva. Niekedy sa mi zdá, že táto doba úplne kašle na nejakú „nádej na spásu“ pre obyčajných poddaných a nesnaží sa stavať katedrály. Je skutočne hodná intenzívneho zamyslenia a ako taká je veľkou mentálnou inšpiráciou.
Človek vládne nad človekom skôr na jeho škodu ako v jeho prospech. Mnohí politici už dávno nežijú v reálnom svete. Majú okolo seba mediálny virtuálny svet. Za niekoľko mesiacov v takom svete môžu byť – a mnohí sú – mimo realitu.
Môžeme apelovať na politikov, ale tí sú poväčšine nesamostatní a závislí od vplyvov, o ktorých ani netušíme.
Potrebovali by sme komplexnejší pohľad na našu spoločnosť, podrobnejší s ohľadom na viacero faktorov, ktoré si viac-menej ani nevšímame. Médiá sú totiž len jedným z nich, a nie tým hlavným, mienkotvorným, vysvetľujúcim a neraz aj preháňajúcim poskytovateľom informácií.
Taktiež sa nazdávam, že médiá sú len také, aké chceme konzumovať a aké na obraz našich skrytých túžob vytvárajú vlastníci s jediným cieľom – ziskom. Niektoré médiá sú zdrojom otravy národa, rodiny aj jednotlivca.
Záleží len na nás, či sa pohodlne usadíme a necháme sa masírovať, nie však kreslom masážnym, ale tým mediálnym. A je pritom nepodstatné, či ide o tlač, televíziu, rozhlas alebo internet.
V našej civilizácii sa vytrácajú všetky morálne zábrany. A ak aj nie sú celkom stratené, tak sú úspešne prekrývané novým, progresívnym, „moderným náterom“, ktorý však pred koróziou vzťahov, ľudskosti i samotnej spoločnosti nijako nechráni. Ba práve naopak.
Nie som si istý , či sa nám podarí zvrátiť tento globálny trend. Ale treba aspoň uchovať tie hodnoty, ktorým veríme a ku ktorým sa ľudstvo vráti, keď si riadne natlčie nos v tejto dobe chaosu. Všetko sa rýchlo a nepredvídateľne mení. Chaos si môže časom vypýtať diktátora…
Je zaujímavé, že mravce alebo včely, hoci na nás pôsobia chaoticky, sú podľa výskumov etológov vysoko organizované spoločenstvá. Skúsme teda v týchto dňoch viac študovať teóriu chaosu. Nefňukajme a nenadávajme na chaos.
Ľudia sa musia vzdať pasivity a ilúzií, že nejakí supermani zhora to vyriešia. Hľadajme cesty, experimentujme, učme sa nové veci, inovujme.
Veľa závisí od nás, či sa necháme ovládať alebo nie, či začneme ovládať vlastné (neraz prehnané) túžby a prijmeme zodpovednosť za samých seba. Áno, je to nepohodlné, náročné, neraz i ťažké, ale mali by sme sa o to pokúsiť. Myslím si, že osobná vízia, príťažlivý a reálny veľký sen je pre človeka tou najlepšou omšou na svete.
K dosiahnutiu terapeutického efektu potrebujeme, samozrejme, aj viac charakterných (teda cnostných) ľudí – v lokálnej až parlamentnej politike a, samozrejme, nádej. Nádej. Taká abstraktná, a pritom taká konkrétna. Taká neviditeľná, a predsa vidíme jej dôsledky.
Kde máme čerpať nádej, ktorá by nás upokojila?
My, bežní ľudia, vieme toho o súčasnej situácii možno dosť na to, aby sme sa vedeli ochrániť pred rôznymi nástrahami, rozdiel je zjavne v každodenných možnostiach každého z nás. Pretože aj napriek tomu, že sa niekto snaží modelovať nás ako masu ľudí, ktorá je na jednej lodi, každý z nás má vlastnú životnú dráhu a vlastné možnosti, ktoré musí brat do úvahy. Neviem, kto napísal túto výstižnú myšlienku: „Cestu sme síce mali spoločnú , ale nohy ma bolia vlastné.“
(Autor je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím)
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
