„Ak uvidíš na niekom niečo krásne, niečo dobré, povedz mu to.“
Ruthie Lyndsey
Chcel by som sa s čitateľmi podeliť o naozaj nevšedný a v dnešnej dobe asi aj vzácny zážitok. S manželkou sme boli v Prievidzi a zamierili sme aj do nákupného centra Korzo. Nemali sme v úmysle nič kúpiť, len tak sa tam trošku pomotať. Zašli sme aj na kávu. Kaviareň bola plná, len pri jednom stole sedel sám mladý muž a popíjal pivo. Mohol mať tak okolo 30 rokov. Tak sme si k nemu prisadli. Celý čas som sa bavil s manželkou a on popíjal pivo.
Keď dopil vstal a poprial nám príjemné posedenie a pekný deň. Bol som takouto úctou mladého človeka milo prekvapený. No to väčšie prekvapenie nás ešte len čakalo. Keď odišiel, prišla za nami čašníčka a povedala nám, že kávy máme zaplatené. Vraj ich zaplatil náš neznámy spolusediaci. Opýtal som sa jej, či povedal aj dôvod, čo ho k tomu viedlo. Nikdy predtým sme ho nevideli a ani pri stole sme neprehovorili ani slovko. Čašníčka odpovedala, že vraj chcel urobiť niečo dobré, niekoho úplne neznámeho potešiť. Priznám sa, boli sme doslova šokovaní.
Mám už kopec rokov, no toto sa mi ešte nikdy nestalo a zvlášť od mladého človeka, zvlášť v dnešnej dobe. V dobe, keď ľudia myslia hlavne na seba, keď je všade kopec násilia, neznášanlivosti, netolerancie, neúcty. V dobe, keď tí, ktorí by mali byť elitou nášho národa a mali by sme byť na nich pyšní, sa správajú… radšej pomlčím. No a stretneme mladého človeka, ktorý tu zlú atmosféru súčasnosti úplne vyvracia. Áno uvedomujem si, že jedna lastovička ešte leto nerobí. No predsa aspoň trošku zablikalo to svetielko na konci tunela. Pre mňa je to vzácne hlavne preto, že to svetielko je od mladého človeka a ja ako večný optimista verím, že nie je osamotený. A verím, že aj drvivá väčšina ľudí na Slovensku má takéto zmýšľanie, uznáva hodnoty, ktoré ľudí zbližujú, hodnoty, ktoré vedú k lepšej budúcnosti. Verte, takých ľudí je u nás hodne, len asi nie je v móde či trende, aby sa o nich písalo, aby mali o nich záujem naše médiá. Je to na škodu nás všetkých. Pri takýchto úvahách o dobre a zle, o láske a nenávisti, o tolerancii a neznášanlivosti, mi prídu vždy na um múdre slová skvelej herečky Radošinského naivného divadla pani Kataríny Kolníkovej:
„Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to, že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked múdri sú lahostajní.“
No vrátim sa k neznámemu mladému mužovi. Určite ho už nestretnem. Vlastne si ani neviem poriadne spomenúť, ako vyzeral. Mrzí ma to, lebo som zažil niečo dobré a krásne, no nemôžem mu to povedať. Tak som sa rozhodol, že sa o to podelím aspoň s vami, milí čitatelia. Budem si asi musieť viac všímať ľudí, s ktorými sa náhodne stretnem.
Zaželajme si teda spoločne, aby sme takýchto krásnych chvíľ zažili v roku 2026 čo najviac.
(Úvodná ilustračná snímka: Wikimedia)
2 Odpovede
Milá spomienka. Ďakujem, že ste sa o ňu podelili. Urobili ste veľmi dobre!
Krásny príklad témy, ktorá v médiách veľmi chýba. Vďaka za myšlienky prezentované autorom, kiežby to bola inšpirácia na obmedzenie analýz „myšlienkových výlevov“ psychopatov v politike.