Ako zle sa skončil rok 2025, tak zle sa začal aj ten nový, a to najmä v medzinárodnej oblasti. Národná SR nezasadá, a tak občanom Slovenska v týchto dňoch nič nehrozí. Aj naša „slávna“ opozícia sa sústreďuje len na kritiku zahraničných postojov Roberta Fica, namiesto toho, aby zaujala jasné stanovisko k bezprecedentnému zásahu USA v latinskoamerickej Venezuele a odvlečeniu jej prezidenta Nicolása Madura do Spojených štátov amerických.
Agresia USA voči Venezuele znovu potvrdila postavenie USA ako svetového žandára, vývozcu vojen a snahu Spojených štátov o diktát svetu. Pod vedením Donalda Trumpa sa USA stávajú nielen najväčším agresorom, ale i parazitom sveta.
K týmto udalostiam sa vyjadrilo množstvo politikov (u nás, myslím, najrelevantnejšie premiér Fico), ako i politológov a ďalších komentátorov. Najmenej sa vyjadrovali opoziční lídri a novinári z mainstreamových médií, čo je však prirodzené, keďže tí nemajú záujem hovoriť pravdu o súčasnom svete kapitalizmu. Preto sa budem snažiť neopakovať známe fakty, ale len komentovať niektoré udalosti súvisiace s teroristickým aktom Spojených štátov voči suverénnej Venezuele.
Ide o brutálny, a najmä z bezpečnostného hľadiska bezdôvodný zásah do suverénnej krajiny bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Na tento akt americkej svojvôle EÚ reaguje vyhýbavo a volá po akejsi bližšie nešpecifikovanej „zdržanlivosti a uváženosti“. EÚ celkom iste neuvalí na USA žiadne balíky sankcií, ako to bolo a je v prípade Ruska, nezakáže dovoz americkej ropy a plynu a nebude obmedzovať amerických podnikateľov či športovcov, ani vyvesovať po krajinách EÚ venezuelské vlajky.
Vychýrený „diplomat“, no najmä dosť prostoduchý Michal Šimečka to zhodnotil svojsky: „Maduro nebude nikomu chýbať“, mohol však dodať, tak, ako by nechýbal mnohým na Slovensku ani on. Naša opozícia pri Venezuele len vajatá a zakrýva si oči, keďže ide o akt agresie USA, a nie o Rusko. Jasné a jednoznačné stanovisko k Venezuele zaujal len Robert Fico, keď povedal: „Ide o rozklad svetového poriadku.“
Donald Trump sa správa ako kovboj a stáva sa hrozbou pre svet
Nikdy som si nerobil žiadne ilúzie o amerických prezidentoch. Vždy to boli agresori konajúci len v rámci geopolitických, mocenských a ekonomických záujmov USA v duchu ich hesla „Amerika na prvom mieste“. Donald Trump však prekonal aj tie najhoršie predstavy a stal sa z neho diktátor ohrozujúci svetový mier. Práve on svojím agresívnym a expanzným konaním odhalil podstatu amerického impéria. V súvislosti s vojnou na Ukrajine sa Trump aspoň snažil tváriť ako mierotvorca, no aj v tomto prípade mu išlo najskôr o biznis zbrojárskych firiem, neskôr o šetrenie miliardových výdavkov USA smerovaných na podporu vojny na Ukrajine, ktorou chcel oslabiť Rusko. Najpodstatnejším zámerom biznismena Trumpa však bolo získanie kontroly nad surovinami Ukrajiny. Keď to dosiahol, zrazu vojna na Ukrajine preňho prestáva byť dôležitá, obmedzil jej financovanie a odkázal EÚ, nech si robí poriadok s vojnou na Ukrajine sama a za svoje.
Nová je Trumpova drzosť a otvorenosť, s akou hovorí o dôvodoch a cieľoch „špeciálnej vojenskej operácie“ (mimochodom, tento pojem zaviedol Putin pri agresii na Ukrajine), vo Venezuele, únose a zajatí prezidenta Madura. Najskôr bolo dôvodom, že Maduro je narkobarón a dováža drogy do USA, no bolo a je otázne, čo s tým má prezident Venezuely, keď to ide cez narkomafiu a navyše, keď hlavná trasa vedie z Mexika. Túto verziu však sám Trump po pár hodinách zrušil, Maduro bude síce súdený za zástupnú tému, ktorou sú drogy, upozorňujem, podľa amerických zákonov, no pravým dôvodom je, ako vždy, ropa. Madurov venezuelský režim pred rokmi odstavil, v podstate znárodnil americké ropné firmy a teraz vraj Venezuela ťaží málo ropy, čo chce Trump „dobrosrdečne“ napraviť. Vo Venezuele nechá akúsi proamerickú bábkovú vládu, ale podľa Trumpa: „USA budú riadiť túto krajinu dokedy bude treba, aj niekoľko rokov.“Prvé výsledky sa už dostavili, keď USA zhabali venezuelské ropné tankery a začali využívať jej ropné bohatstvo, ktoré je najväčšie na svete.
Významnou negatívnou črtou je Trumpova nevyspytateľnosť, keď mení názory častejšie, ako svoju spodnú bielizeň. V tomto máme i my na Slovensku svojho malého Trumpíka v osobe Igora Matoviča s jeho „atómovkami“ a veľkohubými, psychopatickými, až šialenými vyhláseniami.
Najnovšie mal Donald Trump absurdné vyhlásenie, keď oznámil, že sa stretne s líderkou venezuelskej opozície Maríou Corinou Machado, ktorú považuje za neschopnú vládnuť, no zároveň by od nej prijal jej Nobelovu cenu za mier, ktorú mu vraj sľúbila. Ide o absurdný návrh, keďže Nobelovu cenu za mier udeľuje Nobelov výbor, ktorého členov volí nórsky parlament. Nobelova cena za mier je vo výlučnej kompetencii tohto výboru a nie nejakej ocenenej osobnosti. Požadovať darovanie takejto ceny je tak len ďalšou šialenou požiadavkou amerického prezidenta.
Ďalšie a ďalšie aktivity USA potvrdzujú, že „slobodu a demokraciu“, ktorá je v ponímaní USA len klamom a fantazmagóriou, šíria Američania už takmer 80 rokov mečom a krvou. V súvislosti s Venezuelou treba pripomenúť nápadnú podobnosť vojenského zásahu USA v roku 2003 pre údajné atómové zbrane v Iraku a osud Saddáma Husajna, či v roku 2011 Líbyu s Muammarom Kaddáfím, i keď v menšom rozsahu, kde znovu išlo len o ropu. V tejto súvislosti si treba zodpovedať jedinú otázku: Žije sa v týchto krajinách po zásahu USA ľuďom lepšie, je tam väčšia demokracia a poriadok?
Ako je známe, USA od roku 1947 vykonali viac ako 70 zásahov, prevažne vojenských, na zmenu režimov v rôznych krajinách sveta a stali sa tak najväčším agresorom od druhej svetovej vojny. V tejto súvislosti si dovolím pripomenúť, že USA cestou štátneho terorizmu od roku 1954 len v Latinskej Amerike zvrhli sedem riadne zvolených prezidentov suverénnych štátov. Išlo o štáty: Paraguay, Ekvádor, Bolívia, Chile, Uruguay, Argentína a v súčasnosti Venezuela.
Ak hovoríme o politických prevratoch a snahách o zmenu nepohodlných vlád, tak o to sa snaží i EÚ a Veľká Británia. Často rôznym spôsobom zasahujú do vnútorných záležitostí suverénnych krajín, a to najmä pri voľbách. Ak sa nepresadia probruselskí kandidáti, snažia sa vyhlásiť voľby za zmanipulované a neplatné, iniciovať občianske nepokoje, „majdany“ a nové voľby.
Čo bude nasledovať po Venezuele
Je zarážajúce, ako Trump suverénne a arogantne hovorí o plánoch USA, keď sa už ani neskrýva za ochranu demokracie, ľudských práv a slobôd. Ako sám vyhlásil, chce získať Grónsko, ktoré je súčasťou Dánska, členského štátu NATO a EÚ. Má sa tak stať dohodou, odkúpením, odovzdaním územia, alebo s použitím vojenskej sily. Okrem strategického významu sú tam znovu všadeprítomné suroviny. Dôvodom je, že USA jednoducho podľa Trumpa Grónsko potrebujú za každú cenu, vraj z dôvodu národnej bezpečnosti. Ak by k tomu došlo, bol by to začiatok konca NATO a svetového bezpečnostného poriadku.
Podobne hovorí o možnom zásahu v Kolumbii, Mexiku, Iráne a v budúcnosti i na Kube, ktorá ide podľa neho ekonomicky „dole“. Po takýchto atakoch prezident Trump stráca akúkoľvek dôveryhodnosť, pričom hrozí chaos vo svete.
Sme svedkami toho, ako medzinárodné právo prestáva platiť a veľmoci si robia, čo len chcú. Platí to o ruskej invázii na Ukrajinu rovnako, ako o napadnutí Venezuely zo strany USA, ale i o Izraeli a niektorých ďalších štátoch. Zárukou bezpečnosti už prestáva byť NATO, rovnako ako iné spojenectvá.
Postoje médií hlavného prúdu sú šokujúce. Namiesto jasného odsúdenia USA sa dokonca v titulkoch článkov a politických relácií pýtajú: „Mal na to Trump právo?“ To až tak zavádzajú a slepo slúžia svojim zahraničným donorom, alebo sú takí naivní, či až hlúpi?
Frustrovaná a deštruktívna opozícia nerieši Venezuelu, ale to, prečo nebol Robert Fico na summite „koalície ochotných“, ochotných podporovať vojnu. Z takmer 30 „ochotných“ krajín zostali ochotné len dve – Francúzsko a Veľká Británia, ktoré chcú vyslať svojich vojakov na Ukrajinu, ale i finančne i vojensky pomáhať ukrajinskému skorumpovanému režimu. Nik iný. Reálne sa tam okrem takzvaných bezpečnostných záruk nič nedohodlo, a aj tie budú závisieť nie od ochotných, ale od Ruska. Slovami ministra zahraničia Lavrova: „Rusko považuje akýkoľvek pobyt západných vojakov na Ukrajine za hrubú červenú čiaru.“ Tak o čom Západ rokuje?
Premiér Fico v súvislosti s koalíciou ochotných pritom už dávnejšie a opakovane vyhlásil, že Slovensko sa nebude podieľať na žiadnom financovaní vojny na Ukrajine, ani na vyslaní našich vojakov. Najjasnejšie Fico formuloval na stretnutí so staro-novým premiérom Českej republiky Andrejom Babišom pri jeho nedávnej návšteve Bratislavy. Pokiaľ ide o vyslanie vojakov na Ukrajinu, tak takýto postoj má nielen Slovensko, ale i Maďarsko, Česko a väčšina krajín EÚ. Bezpečnostné záruky pre Ukrajinu sú preto bez súhlasu Ruska len akousi prázdnou ilúziou a klamlivými sľubmi koalície „ochotných“ Zelenskému.
Pokiaľ ide o EÚ: tá stráca nielen svoju konkurencieschopnosť, ale stáva sa i politicky impotentným a militantným spolkom nesúrodých krajín. Nestará sa o posilňovanie vlastnej ekonomiky, o vyrovnávanie európskych regiónov a riešenie sociálnych problémov občanov jej členských štátov, ale svojimi aktivitami a miliardami eur podporuje vojnu na Ukrajine, ktorá reálne nemá žiadne vojenské riešenie. EÚ speje svojím konaním ku sebazničeniu.
Najvýznamnejším slovom dneška i zajtrajška je mier
Mier je na Ukrajine i vo svete nateraz v nedohľadne. Práve naopak, zásluhou USA a Izraela sa otvárajú nové a nové konflikty. Preto v súčasnosti nie je nič dôležitejšie, ako boj za mierové spolužitie medzi národmi. Bude to však veľmi ťažké, keďže záujmy veľmocí, ako sú USA, Rusko a Čína, i významných európskych krajín Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie, sú v príkrom rozpore s ideami mieru.
Kedy sa svet spamätá a začne byť skutočne dobrým miestom pre život všetkých jeho obyvateľov bez rozdielu, je otázne. Nám preto zostáva len veriť, že Slovensko nebude zatiahnuté do žiadneho vojnového konfliktu.
2 Odpovede
Presne popísané skutočnosti dnešného rozpolteného kapitalistického sveta.
Nikdy neprestalo platiť (poznanie už z druhej police 19. storočia): Vojny sú večným a opakujúcim sa problémom kapitalizmu. Je to jeho vnútorný systémový problém. Honba za ziskom produkuje konkurenciu, konkurencia produkuje konflikty a aktéri konkurenčných stretov (jeden si chce podmaniť druhého) svoje konflikty potom riešia vojnou. A tomuto mechanizmu sú prispôsobené všetky reči okolo, t. j. politická rétorika a štylizovaná propaganda o tom, kto je (má byť) ten „zlý“ a kto je (má byť) ten “dobrý“. Je cyklická opakovačka toho istého len vždy v inom, pozmenenom šate. Vývojom 19. storočia (expanzia kolonializmu) a celý priebeh 20. storočia (s dvomi svetovými vojnami) však vedie k tomu, že aj bežným ľuďom dochádza, že bez ochoty bojovať a umierať za „kapitál“ vojny nebudú. V 21. storočí sa neochota ľudí bojovať za záujmy veľko-kapitálu (aspoň v Európe je to prevažne tak) chce nahradiť zdokonaľovaním vojenskej techniky už aj s pomocou umelej inteligencie a robotizácie. To sú dôvody prečo je tu požiadavka na zvyšovanie vojenských výdavkov. Kým sa vo veľkom budú vyrábať a zdokonaľovať zbrane (naviac z daní daňových poplatníkov, lebo zákazníkmi sú štáty), tak budú aj vojny. Svet si teda aj v 21. storočí programovo pripravuje ďalšie vojny. Nebude mier v ľudskom svete, kým nezostane kameň na kameni alebo si jeden super-monarcha nepodmaní všetkých a tak zruší konkurenciu.