Koncoročné výkričníky

Máme za sebou Vianoce, sviatky pokoja a mieru i pápežovo posolstvo Urbi et orbi. Čo sa však zmenilo a čo sa zmení? Žiaľ, absolútne nič! Vojny pokračujú, chudoba vo svete rastie a aj nenávisť na Slovensku sa ďalej prehlbuje. Rok 2025 bol rokom demonštrácií a protestov, rokom legislatívneho chaosu a hádok v parlamente, bol aj rokom prehlbujúcej sa krízy vládnej koalície a neschopnosti frustrovanej opozície. Dokonca aj nespokojnosť občanov so súčasnou Ficovou vládou je podobná, ako s tou Matovičovo-Hegerovou vládou v roku 2023, len zo strany opačnej skupiny občanov.

Nepoučili sme sa z našej vlastnej histórie, neuznávame žiadne osobnosti, ani autority. Nepoučili sme sa dokonca ani z tých rozprávok, a tak už dávno neveríme vo víťazstvo dobra nad zlom. Mnohí ľudia len akosi prežívajú a dúfajú, že lepší život im zariadi niekto iný. Takíto zápecníci môžu čakať do súdneho dňa, i tak sa nedočkajú. O lepší život musia zabojovať sami v duchu toho starého známeho: „Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže.“

To, čo sa deje v reálnom živote, čo ovplyvnilo náš život v roku 2025, je výsledkom práce súčasných politických „elít“ vo svete – aj u nás doma. Zamýšľam sa preto len nad štyrmi témami, a to z „každou z iného rožku trošku“: nad vojnou na Ukrajine a jej súvislosťami; Bratislavou ako mestom mieru; tunelom Višňové a jeho otvorením po 27 rokoch; a aktivitami katolíckeho kléru v občianskom živote. Som si vedomý, že mnohé z toho, čo uvádzam, je všeobecne známe, no sklamaní občania už o tom nechcú ani len hovoriť, a tak sa ozývajú len krikľúni z opozície.

Vojna na Ukrajine a jej súvislosti

Zbigniew Brzezinski v knihe „Veľká šachovnica: líderstvo USA a jej geostrategické imperatívy“, vydanej v roku 1998 v USA a Veľkej Británii, napísal: „Po víťazstve nad komunizmom budeme potrebovať rozkol pravoslávnej cirkvi a rozpad Ruska. A pomôže nám v tom Ukrajina, kde je zrada normou spoločenskej morálky.“ Podľa tejto prognózy sa svet vyvíja už vyše štvrťstoročie. Vojna na Ukrajine sa začala prakticky v roku 2014, keď Západ už dávno predtým porušoval svoje záväzky o nerozširovaní NATO a začal hovoriť o zapojení Ukrajiny do tohto, dnes už agresívneho, paktu. Vladimír Putin reagoval a povedal – stačilo a 24. februára 2022 oznámil svoje rozhodnutie začať inváziu na Ukrajinu, ktorú označil za špeciálnu vojenskú operáciu s cieľom vykonať demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. Táto vojenská operácia tak trvá už štvrtý rok. Ako nepriamo predpovedal Brzezinski, je to vojna USA proti Rusku prostredníctvom a na ťarchu Ukrajiny. Tej Ukrajiny, „kde je zrada normou“, kde pretrvávajú a oslavujú fašistické maniere Stepana Banderu, kde je veľká miera korupcie a zároveň nenávisti k Rusku.

USA spolu s NATO najskôr prijali všetky východoeurópske štáty do Severoatlantickej aliancie a následne i severské štáty Švédsko a Fínsko.  Svojimi viac ako 50-imi vojenskými základňami obkľúčili hranice Ruska a pripravovali vstup Ukrajiny do NATO. Na takýto postup už bolo nútené Rusko reagovať a vojenskou operáciou, agresiou voči Ukrajine chrániť svoje životné záujmy vrátane rusky hovoriaceho obyvateľstva na východe Ukrajiny.

Západné krajiny, ktoré naliali do Ukrajiny stovky miliárd eur a najnovšie jej schválili 90 miliardovú „pôžičku“, ktorú Ukrajina nikdy nesplatí, hovoria o akomsi imaginárnom, spravodlivom mieri. Rusko stále, i keď pomaly a za cenu značných strát na frontovej línii, postupuje, a tak bude musieť Ukrajina prijať vážne územné ústupky, pričom čím bude dlhšie vojna trvať, tým budú väčšie. Preto spravodlivý mier je síce peknou, no nereálnou chimérou.

Prezident Volodymyr Zelensky je politický dobrodruh trvalo vydierajúci EÚ i USA. Na svojich cestách po svete len žobre, nežiada humanitárnu pomoc, ale vždy nielen obranné, ale najmä útočné zbrane a rakety s dlhým doletom tak, aby mohol zasiahnuť vnútrozemie Ruska. Najvyššou prioritou Zelenského sú však peniaze, ktorých použitie nevie zdokladovať, o čom hovorí i prezident USA. Ukrajina sa tak stala bezodnou skorumpovanou dierou.

Americký prezident celkom iste nie je žiaden mierotvorca a svojimi návrhmi na ukončenie vojny a mier len pragmaticky sleduje vlastné americké záujmy. On už teraz zmluvou o surovinách a oslabením Ruska dosiahol svoje a teraz zničenú Ukrajinu necháva na pleciach neschopných európskych lídrov.

Veľa sa čakalo od nedeľných rokovaní Donalda Trumpa s Volodymyrom Zelenskym o mierovom pláne  ukončenia vojny. Z Trumpovho 28-bodového plánu sa zrazu stal 20-bodový, no bez riešenia podstatných otázok. Ruský minister zahraničia Sergej Lavrov jasne krátko pred stretnutím povedal: „Dohoda musí obsahovať riešenie príčin vojny na Ukrajine.“ To predznamenalo limity rokovania o mieri. Ukázalo sa tiež, že prímerie je pre Rusko zo strategického hľadiska neprijateľné.

Na Floride zazneli, ako vždy, silné, bombastické Trumpove vyhlásenia ako: „Dosiahol sa veľký, obrovský pokrok v ukončení tejto vojny. Je vyriešených možno až 95 percent otázok. Nevyriešené sú len jedna, alebo dve chúlostivé otázky.“ V tejto súvislosti treba pripomenúť to staré známe, že pokiaľ nie je dohodnuté všetko, tak nie je dohodnuté nič. To osobitne platí v tomto konflikte, kde sú rozdielne, až nezmieriteľné názory na územné ústupky Ukrajiny, najmä pokiaľ ide o Donbas, ktorá ich považuje za neprijateľné rovnako, ako bezpečnostné záruky, s ktorými Rusko nesúhlasí. Ak to vyjadríme realisticky, tak štvrté stretnutie Trumpa a Zelenského v tomto roku nič podstatné neprinieslo. Rokovania budú pokračovať, a tak je mier v tomto čase v nedohľadne.

Aký je stav a aké sú možnosti záveru tohto nešťastného vojnového príbehu? Každý triezvo uvažujúci človek chápe, že: 1. Prapríčinou vojny sú snahy USA a západnej Európy oslabiť Rusko; 2. USA si vybrali Ukrajinu ako prostredníka na naplnenie svojich geopolitických záujmov, na čo doplatí len ukrajinský ľud; 3. Ukrajina je už dnes porazená vojensky Ruskom, hospodársky a ekonomicky USA; 4. Dodávkami zbraní a miliardami eur Ukrajine sa vojna len predlžuje a Ukrajina bude musieť robiť stále väčšie a väčšie územné ústupky; 5. Vstup Ukrajiny do NATO je nerealistický, až nemožný; 6. Neexistuje vojenské riešenie tohto konfliktu a na ťahu je len diplomacia.

Či sa nám to páči, alebo nie, podmienky mieru diktujú víťazi – a to nie je Ukrajina, ani USA a už vôbec nie EÚ. Keď to pochopia európski lídri, mier bude možný.

Bratislava mestom mieru či progresívno-liberálnej kaviarne

Protikladom vojny je mier, preto si ho treba pripomínať a bojovať zaň. Žiaľ, už len seniori si pamätajú na Bratislavu ako na „mesto mieru“. Tento titul jej  priznala ešte v roku 1919 Svetová rada mieru ako symbol toho, že na jej území boli podpísané tri veľké mierové zmluvy a tri prímeria. V socializme tento prívlastok neodmysliteľne patril k nášmu hlavnému mestu. Takmer všetci jej občania boli naň desaťročia právom hrdí.

Nie je to až tak dávno, čo na prístupových cestách a na niektorých verejných budovách v Bratislave boli výrazné nápisy BRATISLAVA – MESTO MIERU. Tieto nápisy začali krátko po politickom prevrate v novembri 1989 vtedajší „demokrati“ odstraňovať, až vymizli úplne. Veď čo, nastal čas neobmedzených možností, čas „Klondiku“ – zlatej horúčky, skutočnej mafie, kriminality a bezdomovcov.

Slovo mier novodobým mocipánom nič nehovorí a mnohí sa zaň hanbia. Pritom mier a láska je základom životaschopnosti spoločnosti. Dnes sa k týmto slovám hlásia len vládni sociálni demokrati.

Z Bratislavy sa po roku 89 stalo všetko iné, len nie mesto mieru. Posilnil sa bratislavocentrizmus a zbytok Slovenska volalo jej obyvateľov „paštékari“. V súčasnosti naše hlavné mesto poznáme ako baštu progresívno-liberálnej kaviarne, ako „Vallolandiu“, mesto nenávistných a vulgárnych demonštrácií rozdeľujúcich spoločnosť. S mierom, s tým vojenským ani občianskym, Bratislava už viac ako 35 rokov nemá nič spoločné. Kto jej ho prinavráti, že by nový primátor a príčetní poslanci po komunálnych voľbách?

Tunel Višňové a dehonestácia všetkého zo strany opozície

Opozícii by nestačilo ani „modré z neba“. Máme tu ďalší príklad, ako opozícia kritizuje úplne všetko. Spochybňuje výstavbu nemocníc, železničnú dopravu a všade hľadá korupciu. Áno, tunel Višňové sa staval dlhých 27 rokov, no dokončila ho až Ficova vláda, a to je podľa opozície zlé, to je katastrofa.

Nahliadnime však krátko do histórie. Výstavba či presnejšie prieskumná štôlňa sa začala v roku 1996 v čase Mečiarovej vlády. Po porážke Mečiara pravicová vláda Mikuláša Dzurindu prerušila výstavbu na osem rokov (1998 až 2006). Výstavba bola obnovená až za prvej vlády Roberta Fica v rokoch 2006 – 2010 cez PPP projekt.

Vláda Ivety Radičovej s ministrom Jánom Figeľom za KDH ju v rokoch 2010 – 2012 znovu zrušila. Výstavba reálne pokračovala až v roku 2014, za Ficovej vlády. Následne bola výstavba prerušená pre zmenu zhotoviteľa. Od roku 2020 sa realizovali a dokončovali stavebné práce a technológie, aby za „ministrovania“ Jozefa Ráža zo Smeru SSD v rokoch 2024 a 2025 prebiehali skúšky bezpečnosti a tunel bol otvorený.

Zhrnuté a podčiarknuté, od reálneho začatia výstavby tunela v roku 2006 sa výstavba realizovala počas 14 rokov vlád Smeru SSD. Opozícia, ktorá sa vysmieva z toho, ako dlho sa staval tunel Višňové, ktorého výstavbu samy pravicové vlády opakovane prerušili, resp. až zrušili na viac ako 10 rokov, by skôr mala vysvetliť, prečo po niekoľkých rokov prípravy stavali oni štyri roky smiešnu, 3,9 kilometrov dlhú električkovú trať na rovine v Bratislave – Petržalke, a to ešte riadne predraženú. S tým sa progresívni kaviarenskí politici akosi zabudli pochváliť. Aj tu však platí – lebo Fico. Ak opozícia tak vehementne kritizuje tunel Višňové, nemusí ním predsa chodiť a môže viac využívať Vallovu cyklotrasu na Vajanského ulici v Bratislave. Podobne by som odporúčal kritikom 13. dôchodku a energetickej pomoci, aby sa ich vzdali a venovali ich na charitu. Potom by som veril v ich úprimnosť.

Ako sa katolícka cirkev mieša do občianskeho života

Cirkev sa mieša do verejného občianskeho života, prípadne je doň vládami vťahovaná prakticky od vzniku samostatnej SR. Typickým príkladom stavu spoločnosti je, že ani za 35 rokov sa nezačala napĺňať ani len jedna z požiadaviek Novembra 89 – odluka cirkvi od štátu. Zato máme kaplnku v Prezidentskom paláci i v Národnej rade SR, no načo, keď je parlament plný nenávisti a najhrubších vulgarizmov?! Klerikálnych náboženských fanatikov máme vo vláde i v parlamente, cirkev sa tlačí do škôl i nemocníc. Ústavní činitelia – prezident, predseda parlamentu, predseda vlády a jeho ministri sa pretekajú, kto skôr a kto častejšie navštívi Vatikán či katolícke púte. Prežehnajú sa, modlia sa a žiadajú odpustenia ich hriechov, aby hneď nato zhrešili voči vlastným občanom…

Hitom Slovenska je posväcovanie úplne všetkého katolíckym klérom. Od štátnych i obecných úradov, nových škôl, kultúrnych domov, športovísk, stavieb a najnovšie i tunela Višňové. Na to všetko nedala cirkev ani euro, práve naopak, občania, aj neveriaci, ju platia, a napriek tomu sa na živote spoločnosti priživuje. Aké kresťanské?! Všetko je to komické, ale najmä nedôstojné.  

Už len čakám, kedy budú žehnať delegátom snemu Smeru SSD, či progresívcom a liberálom z PS a SaS, kedy politici znovu oprášia heslo „Za Boha a za národ“… Alebo kedy vysvätia Tepláreň, či verejné domy, kedy sa zúčastnia na dúhovom pochode a demonštráciách polarizujúcich spoločnosť.

Zdá sa, že slovenskí politici, osobitne tí vládni – vraj sociálno-demokratickí – stále nepochopili, že na Slovensku už nie je cirkevná monarchia, ani klérofašistický Slovenský štát. Nerešpektujú, ba práve naopak flagrantne porušujú Ústavu SR, osobitne jej základný Čl. 1: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Hovorí sa o katolíckom Slovensku, no pápežov nik z politikov – a mám dojem, že i značná časť veriacich – nepočúva, a najmä sa neriadi nimi vyslovenými odporúčaniami.Pápež František na návšteve Slovenska v septembri 2021 apeloval na utíšenie a zmierenie spoločnosti. Ešte sa však ani nezabuchli dvere na jeho lietadle a vtedajšia vláda pôvodom kazateľa Eduarda Hegera riadeného Igorom Matovičom rozdúchavala vášne a nenávisť voči neočkovaným, obmedzovala  ľudí a prenasledovala vtedajšiu opozíciu, osobitne funkcionárov Smer SSD.

Možno sa pýtať, čože je to za kresťanskú vieru, ak pápež František prijme na audiencii síce druhého najvyššieho ústavného činiteľa, Borisa Kollára, ktorý ale v tom čase mal už 11 detí s 9 ženami? Čo sú to za kresťanské hodnoty, aké je to morálka?

Prečo kresťania vo vládach a parlamentoch európskych krajín a osobitne na Slovensku, kde máme 3,8 milióna veriacich, čo je viac ako 72 percent obyvateľov, nepočúvajú a najmä sa  neriadia slovami pápeža Leva XIV. z posolstva Urbi et orbi a jeho výzvy k mieru, porozumeniu a solidarite? Sú to papieroví veriaci a politickí farizeji bez rozdielu strán, v ktorých pôsobia. Naši vládni predstavitelia sú pokrytcami, a tak ako pre viacerých veriacich, aj pre nich platí: „Vodu kážu a víno pijú.“

Čo dodať?

Rok 2025 sa končí rovnako zle, ako prebiehal. My sa môžeme len nádejať, že ten nový rok 2026 bude lepší; hoci bude napokon len taký, aký si ho my sami urobíme. Tak si poprajme aspoň to známe PF – Pour féliciter 2026.

Ilustrácie: Ľubomír Kotrha