Neviem ako vám, ale mne sa v ostatnom čase zdá, že politika na celoštátnej, regionálnej i komunálnej úrovni sa uberá akýmsi čudným smerom. Zhrubla a s ňou aj niektorí politici.
Pripomína mi bojový šport a podľa tohto chápania do politiky nepatrí hocikto. Prežijú len tí najodolnejší a spôsob politického boja je čoraz drsnejší.
Myšlienky a idey už nepriťahujú a nepridávajú body do tej miery ako dehonestácia súpera, vyhrážky a miestami aj údery pod pás. Rozhodcami politického súboja sú síce občania, ale len raz za štyri roky. Medzitým si právo rozhodovať privlastnili médiá a nimi protežovaní aktivisti.
A v zákulisí sa nám všetkým schuti smejú reálni rozhodcovia.
Kvôli zhrubnutiu politických zápasov, práve preto, že sú mediálne na očiach, zhrubla komunikácia v celej spoločnosti. Chýba nám vo vzájomných rozhovoroch jemnocit, dôvtip, nadhľad, zmysel pre vyššie veci, ale aj kedysi bežný zmysel pre neagresívny humor.
Spravidla sa nesnažíme o obrusovanie hrán našich slov, ktoré dnes zbytočne režú do živého. A hrubosť, aby sme sa za ňu nemuseli hanbiť, vydávame za úprimnosť.
Rozmýšľam, čo stým, ako to liečiť.
Návod, samozrejme, nie je jednoduchý, ale ako sa hovorilo kedysi, príklady tiahnu. Každý môže prispieť. Platí, že kvalita je tvorená kvalitnými komponentmi. Ozajstným problémom je úroveň politiky a politikov nie všetkých a úroveň médií a novinárov nie všetkých.
Akceptovanie vulgárnosti ako prejavu demos kratos, je nebezpečné.
Veľmi sa mi v tomto zmysle páči motto Univerzity v Južnej Karolíne: Emollit mores nec sinit esse feros. Učenie zjemňuje ľudskú povahu a nedovolí jej byť krutou.
Súhlasím, že vzdelaný učený človek má šancu nadobudnúť múdrosť, no musí byť kritický počet múdrych, statočných a jemných pedagógov, aby sa ich mentálnym aj duchovným nastavením mladí ľudia inšpirovali v prajnom a slobodnom prostredí.
Ja nadobúdam pocit, a bodaj by som sa mýlil, že aj do nášho univerzitného prostredia veľmi rýchlo preniká politická rétorika a drsnosť. A mladí ľudia, ktorí ešte stále majú od univerzity okrem dobrého odborného vzdelania aj očakávania slobody, pravdy, akademickej dôstojnosti a dobra, žiaľ precitnú.
Politika, podľa oficiálnych definícií, je verejný proces rozhodovania určitej skupiny ľudí. To dnes vôbec nie je pravda. Rozhodnutia sa prijímajú mimo zraku verejnosti a spôsob riadenia spoločnosti ostáva väčšine občanov skrytý.
Možnosť nápravy by bola jedine v tom, že by rozhodujúca časť spoločnosti prestala akceptovať mediálne „reality show“ a trvala na tom, aby slová písané v ústave a zákonoch dôsledne platili aj v politike.
Dôležité je neprenechať voľné pole extrémistom, hlupákom a ako pacient, čo ukončil liečbu a prešiel na paliatívnu starostlivosť, sústrediť sa na prežitie posledných dní. Tadiaľto cesta predsa nevedie.
Kým sa budeme otáčať politike chrbtom, vládnuť nám budú tí najneschopnejší z nás.
