Ako myslieť o Novembri a jeho dedičstve?

November 1989 je stále „horúca téma“ (podobne ako niektoré ďalšie, napríklad August 1968), každoročne najmä v novembrových dňoch. Pre jedných pamätníkov „pozitívne horúca“, pretože im pripomína čosi ako „sladké víťazstvo“, ktoré by najradšej zvečnili, pre druhých pamätníkov „negatívne horúca“, pretože im pripomína „horkú prehru“, ktorú by najradšej vymazali z kalendára i zo svojho života. Pre tých, ktorí November nezažili (a nemohli zažiť, pretože tu ešte neboli), môže znamenať všeličo, no najčastejšie asi to, čo ich učili a učia generácie pamätníkov. Takýchto „nepamätníkov“ už vyrástli a dospeli od Novembra 1989 celé dve generácie – prví majú dnes 36 rokov, druhí 18. Dosť „starí“ na to, aby mali o Novembri nejaký svoj vlastný názor, i keď nie z vlastnej skúsenosti.

Ako teda myslieť o Novembri? A ako o ňom myslieť „správne“ (podobne ako napríklad o Auguste 1968)? Myslieť „správne“ však nemusí znamená myslieť „rovnako“. Len na okraj: ani o režime, ktorý Novembru predchádzal, ľudia nemysleli rovnako, ba dokonca ani v tomto režime, ktorý sa chcel vyznačovať „manifestačnou jednotou“, nemysleli všetci rovnako. Jedni ho z rôznych dôvodov adorovali, druhí tiež z rôznych dôvodov zatracovali, tretí boli indiferentní a ľahostajní.ň

Námestie SNP, 2014. Nedajme si zobrať 17. november už roky nahradilo Nedajme si ukradnúť November… Foto: Emil Polák

Z hľadiska histórie je štandardnou a dominantnou interpretáciou tá o „nežnej“ (na Slovensku) alebo „zamatovej“ (v Česku) revolúcii. Je všeobecne dobre známa a rozšírená (pozri napr. František Emmert: Sametová revoluce: Cesta ke svobodě. Praha: CPress, 2019) a jej hlavnými „konštantami“ sú: 1. Hrdinská iniciačná rola vysokoškolských študentov, 2. Centrálna politická rola Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu, 3. Kultivovaná masová účasť občanov, 4. Rekordne rýchly kolaps moci komunistickej strany, 5. Zmena politického režimu. O každom z týchto bodov boli popísané tisícky strán a mohli by sa písať ďalšie. To, že udalosti v Česko-Slovensku od 17. 11. – 29. 11. 1989, keď revolúcia v podstate „zvíťazila“ (pozri tamže, s. 199) mali svoju predhistóriu (minimálne od januára 1977 vďaka Charte 77) a že zapadali do globálneho scenára rúcania sa „sovietskeho impéria“ (minimálne od 1980-tych rokov), je tiež všeobecne známou súčasťou tohto „príbehu“. Nič podstatné na tomto obraze Novembra zatiaľ nezmenili ani niektoré ďalšie fakty, napríklad o účasti ŠtB (prostredníctvom jej šéfa gen. A. Lorenca či príslušníka L. Žifčáka) na celom procese, ktoré medzitým vyšli najavo, i keď posilnili alternatívnu interpretáciu, že išlo o politický „prevrat“, zorganizovaný niektorými zložkami moci samej komunistickej strany alebo štátu dokonca v koordinácii so zahraničnými rozviedkami (nielen sovietskou, ale aj západnými). Študenti aj občania sa podľa toho stali len nástrojom takéhoto prevratu, vlastne komplotu či konšpirácie (teda tajného sprisahania).

Celkový obraz aj s detailmi je vec ďalšieho historického skúmania, ale dominantná interpretácia o „revolúcii zdola“ nadobudla (pomerne pochopiteľne) podobu politického „mýtu“ o tom, ako „hrdinskí študenti“ a rozhodná, masová „verejnosť proti násiliu“ pokojnými demonštráciami skoncovali s nenávideným „starým režimom“ a nastolili „nový režim“ slobody a demokracie. Dnes, po rokoch – vlastne už desaťročiach – by sme mali byť zrelší a myslieť aspoň trochu racionálnejšie a vyváženejšie.

To, na čom by sme sa mohli zhodnúť, je, že November bol zásadnou zmenou takmer všetkého, vo všetkom a pre všetkých. Zmenili sa podmienky i spôsob života, vzťahy medzi ľuďmi i spôsob myslenia a konania, majetkové pomery aj životná úroveň, každodenný život a jeho perspektívy atď. Bola to zmena – povedané sociologicky – najprv na spoločenskej makro-úrovni, v rovine štátnej a politickej moci, verejnosti a spoločenských inštitúcií, ktorá postupne (rôznym tempom) prešla do mikro-roviny, súkromných a osobných životov jednotlivcov. Bola to v prevažnej miere a väčšinou zásadná, nezvratná zmena, o ktorej predošlé generácie veľmi nesnívali (alebo iba niektorí z nich). Bola to nepochybne „systémová zmena“, aj keď spočiatku mnohým jej účastníkom nebolo jasné, aká vlastne. Väčšina si však túto zmenu želala a aj ju podporila, dokonca aj tí, ktorí z rôznych dôvodov podporovali „starý režim“ (vrátane mnohých členov KS, bez podpory ktorých by sa ani nebola uskutočnila). Všeobecne nastala nielen veľká úľava, ale aj veľké očakávanie, že zmena prinesie len samé pozitíva. S pojmom ilúzia nepracoval nikto.

Mohli by sme sa hádam zhodnúť aj na tom, že to bola definitívna zmena od starého režimu k novému, pretože ten starý nefungoval a nikto ho už nechcel (ani komunisti, teda tí, podľa ktorých sa skratkovito nazýval a nazýva, aj keď to žiadny komunizmus podľa žiadnej teórie nebol). Nie všetci sa však zhodnú na tom, čo to vlastne bolo; povedzme, že „antikapitalistický režim sovietskeho typu“; sovietsky marxisticko-leninsko-stalinský systém, ktorý v konečnom dôsledku ideu alternatívneho systému ku kapitalizmu – ideu socializmu a komunizmu – skôr zničil, než rozvinul (pritom u nás ani v ďalších „sovietskych satelitoch“ nebol celkom prirodzene vo všetkom identický s režimom v Sovietskom zväze). Ten bol už globálne neudržateľný a napokon sa zrútil ako domček z karát aj v krajine svojho pôvodu. Aj o tomto fenoméne bolo už napísané množstvo kníh, ale otázka alternatívy k západnému kapitalizmu určite nie je uzavretá téma.

Dominantné dedičstvo Novembra je však jasné a jednoznačné – je antikomunistické, antisocialistické, antiľavicové (teda aj antisociálnodemokratické), jednoducho zamerané proti všetkému, čo „starý režim“ čímkoľvek pripomína. Zároveň s tým sa vypestoval spoločenský a mediálny „reflex“, že každý, kto by čo len pozdvihol akýkoľvek kritický hlas nielen na konto Novembra, ale najmä voči jeho následkom, má byť automaticky hlasom za „starý režim“ či dokonca za jeho návrat. To je zjavne omyl, ktorý u nás stále „straší“ v hlavách ľudí. Akoby aj všetky po-Novembrové generácie mali s materským mliekom sať to dominantné dedičstvo.  

Dnes by sme už mali vedieť, že nie všetci museli prijať „nový režim“ rovnako, napríklad preto, že nie všetkým priniesol rovnaké „plody“. To, aký a čím bol „starý režim“, je jedna kapitola; to, ako a prečo skončil, je druhá kapitola. No najdôležitejšia,  kľúčová kapitola je tá ďalšia, kladúca otázky: Aký svet, akú spoločnosť, akú podobu života November priniesol? Čo z Novembra nielen zostalo, ale čo sa z neho vyvinulo? Kam, ako a prečo sme dospeli 36 rokov po Novembri? Preto z hľadiska politiky to stále nie je len „historická udalosť“ a „výročie“, ale živý medzník, ktorý slúži aj ako nástroj politického boja medzi politickými silami. Stále rozdeľuje žijúce generácie politikov i občanov. Pre mnohých je medzníkom nielen medzi generáciami, ale aj medzi „starým“ a „novým“ svetom. Tým „starým“ svetom je, pochopiteľne, geopolitický Východ a takmer celá naša vlastná národná a politická história a tradícia; tým „novým“ má byť geopolitický Západ a Európa. U radikálnych zástancov toho druhého – považujúcich samých seba za jediných autentických dedičov Novembra, napríklad u liberálnej a konzervatívnej politickej pravice – vyvolávajú takmer štyri dekády „nového režimu“ samé negatívne politické emócie (od frustrácie cez strach a hnev po nenávisť) z toho, že nenapredujeme dostatočne rázne a rýchlo, či dokonca prešľapujeme na mieste, ba nebodaj sa vraciame niekam späť. Preto, podľa nich, „revolúcia bola ukradnutá alebo zradená“ a je potrebné to napraviť – v krajnom prípade urobiť ju znova a lepšie, ešte radikálnejšie (žeby noví „slovenskí jakobíni“?). Otvorených radikálnych zástancov toho prvého zrejme niet, no „jakobínom“ sú podozriví všetci „skrytí“ protagonisti „starého sveta“, akých vidia všade naokolo (kryptokomunisti, neonacionalisti a pod.) a ktorými sú všetci, čo nie sú „ako my“. Rozdielnosť a rôznosť názorov by nebol problém. Nebezpečné je ich vyhrocovanie, radikalizácia a fanatizmus na ktorejkoľvek strane. Rešpekt k iným názorom je síce pekná a správna vec, ale ani to nestačí. Iný názor druhého treba chápať , jeho motívy aj obsah – snažiť sa chápať navzájom. Ale – a to je najdôležitejšie – o svojich rozdielnych názoroch otvorene diskutovať a vyjasňovať si ich dôvody, kultúrne argumentovať a dospievať tak ku konsenzu alebo modu vivendi, ktorý druhú stranu kvôli jej inakosti neostrakizuje a nedehumanizuje. 

Na tomto mieste treba uviesť jednu dôležitú skutočnosť. Aj keď v Novembri pred 36 rokmi nikto nevedel, v čom bude spočívať „nový režim“ (umiernení „revolucionári“ mali svoj argument: nechceli opustiť socializmus), jedným z hlavných hesiel bol „návrat do Európy“. Túžba pričleniť sa k Západu bola pochopiteľná, nezadržateľná a napokon aj legitímna, hoci plná ilúzií. Po štyroch desaťročiach „železnej opony“ tu málokto patril medzi kompetentných znalcov Západu, prevládal všeobecný nekritický obdiv, podriadenosť, servilné postoje a ochota prijať všetko „aj s chlpmi“ len preto, že je to „západné“. To všetko predsa musí byť ak nie absolútne bezchybné, tak aspoň mnohonásobne lepšie ako to „východné“ vrátane nášho vlastného „domáceho“. A to sa týka tak materiálnej a ekonomickej sféry, ako aj kultúrnej a intelektuálnej. Naše nízke národné sebavedomie a nezrelá sociokultúrna identita sa podpísali pod to, že sme nedostatočne rozlišovali a väčšinou slepo nasledovali ten západný svet – svet kapitalizmu –, o ktorom sme ani netušili (ba nikoho to ani nezaujímalo), v akom je stave. Bol to svet neoliberálneho kapitalizmu v jeho vrcholnej fáze, ktorý sa stal globálnou paradigmou na ďalšie dve dekády (1990 – 2010), kým sám nedospel do svojej fatálnej krízy. Vtedy sa „z večera na ráno“ mnohí u nás stali „liberálmi“ – a to aj v dobrej viere – netušiac, že verzia liberalizmu, ktorú vyznávajú a praktizujú, je verziou novej rafinovanej. „mäkkej“ totality – neoliberalizmu. Doslova tragédiou (bez úvodzoviek) našich „pravoverných“ nasledovníkov Novembra je to, že nielen vtedy „prepadli“ neoliberalizmu, ale ani teraz nevidia jeho „dielo“ a totálnu krízu Západu, do ktorej ho uvrhol. (Aj o tom boli popísané stohy kníh a píšu sa ďalšie od samotných západných autorov.)

November nepochybne zmenil dejiny, otázka je len – k čomu? Situácia 36 rokov „po“ je ťažšia a horšia. Neoliberálny kapitalizmus všade slúžil svojmu „božstvu“ – ekonomickej prosperite –, otázka je len, za akú cenu? Vyzerá to tak, že neoliberálny ekonomizmus – inak povedané „mamon“ ako hlavná hodnota – ovládol súčasný svet i Slovensko do takej miery, že neexistuje cena, ktorú by za ňu ľudia (posadnutí mamonom) nezaplatili. Výsledkom je rozdelený svet i Slovensko na väčšinu tých, čo mamonu drukujú, a menšinu tých, čo v dôsledku toho vidia rozvrat a rozklad spoločnosti a pokúšajú sa mu nejako čeliť.

„Nový režim“ bude mať čoskoro už toľko rokov ako mal ten „starý“. „Pamätníci“ môžu porovnávať a aj porovnávajú (neraz neporovnateľné) na obidvoch stranách „barikády“. Čím viac jedni stále pripisujú choroby „nového režimu“ tým, ktorých pokladajú za protagonistov „starého“, tým viac sa tí druhí „zakopávajú“ vo svojich pozíciách a tiež sa „bránia útokom“. Ak si niekto predstavoval, že „zlá“ spoločnosť je iba tá „totalitná“, kým „demokratická“ je bez problémov, mohol sa už dávno presvedčiť, ako sa mýlil, najmä ak tou „demokratickou“ je neoliberálny kapitalizmus (demokracia je len jeho forma, ktorú nemá problém podriaďovať ekonomickým záujmom a manipulovať). Ak si niekto myslel, že „ľudskosť“ („láska a pravda“) a nová podoba politiky sú hlavným odkazom Novembra, mohol už tiež pochopiť, že vývoj išiel skôr opačným smerom (ku „lži a nenávisti“). Neplatí ani, že demokracia je „slobodná súťaž, v ktorej vyhráva ten najlepší“. Na súťaži (konkurencii) stojí skôr trhový systém, ale ani tam to neplatí absolútne. Tak ako boli ideály humanity a humanizmu využité vo všetkých predošlých „revolúciách“ aj „prevratoch“, tak aj teraz bol ideál demokracie použitý ako pláštik na reštauráciu kapitalizmu u nás.

Ľudstvo zatiaľ nevyriešilo problém sociálneho poriadku, t. j. usporiadania a organizácie spoločnosti tak, aby sa v nej všetkým žilo dobre a všetci boli spokojní s podmienkami života, vzťahmi, vládou atď. Nikdy v žiadnej krajine takýto sociálny poriadok nevládol, vždy vládli jedni na úkor druhých. Ľudstvo síce o tom snívalo, ba vykonalo v tomto smere viacero pokusov, v realite však vždy ideológie a propagandy vychvaľovali svoje vlastné režimy a hanili tie ostatné. Dnes by malo byť zrejmé, že ani November 1989 u nás nepriniesol humánnejší režim, než boli tie predošlé, hoci možno niektorí jeho protagonisti mali takéto ilúzie. Nastolil len našu vlastnú verziu neoliberálneho kapitalizmu.