Psia doba – nenávisť a vulgárnosť na vrchole, slušnosť a morálka na dne

Na Slovensku prerastá do politiky i občianskeho života nenávisť, extrémizmus a spoločnosť sa radikalizuje a polarizuje. Odpoveďou na to je podľa viacerých politológov a komentátorov – slušnosť. To však, ako sa ukazuje, nepomáha, slušnosť sa považuje za slabosť a každý ju vyžaduje iba od toho druhého. Preto je na stole otázka, či nenahradiť to staré známe, už dávno nefunkčné „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“ iným heslom, ktoré by pochopili aj tí, čo nechcú nič rešpektovať. Potom by sme videli, ako by sa správali.

Sfanatizovaná, agresívna a vulgárna opozícia nerozumie slušnosti ani vecnej argumentácii, a preto nastal čas hovoriť s ňou rečou toho, s kým hovoríme. Hovoriť tvrdo a nekompromisne, samozrejme, nie vulgárne, ale tak, aby tomu rozumel ten, komu sú slová určené. Mali by sme skončiť s politickou i občianskou korektnosťou. Už totiž nestačí povedať: „Nie sme ako oni.“

Falošná korektnosť sa už, žiaľ, nenosí

Mohol by som poukázať na knihu významného slovenského spisovateľa, bývalého politika a diplomata Jozefa Banáša Idioti v politike, ktorá už v čase svojho vydania naznačila mnohé spoločenské problémy, ktorých sme svedkami i dnes. Preto treba skončiť s korektnosťou vo vyjadreniach na adresu nekorektnej opozície, jej politických mimovládok a skorumpovaných médií.

Na protivládnych demonštráciách nepočujete jedno slušné slovo, žiadne argumenty, žiadny morálny apel. Nielen zo sfanatizovaného davu, ale i zo samotnej opozičnej tribúny sa ozývajú slová vyslovené s penou na ústach a pomätenci s krvavými očami vykrikujú „vrahovia, vládna mafia, skur… synovia, zlodeji“. Ako sa voči týmto útokom brániť, keď oni nechcú počuť žiadne iné názory, oni nechcú diskutovať, len tvrdo a bezohľadne presadzovať svoje mocenské záujmy, svoju pomýlenú pravdu.

Oslavujeme Deň slobody a demokracie, lenže tú si privlastnili novodobí vykladači spravodlivosti a demokracie. Opodstatnene sa tvrdí, že moja sloboda a demokracia sa končí tam, kde naráža na slobodu a demokraciu iných. Táto červená deliaca čiara sa však v dnešnej dobe nerešpektuje. Opoziční lídri a pomýlená časť mládeže uznávajú len jednu pravdu, len jednu demokraciu – tú svoju. Je preto najvyšší čas, aby sa stanovila jasná hranica v týchto pojmoch a ak ju niekto prekročí, bez ohľadu na to, kto to je, bola i sankcionovaná.

Už pred viac ako šiestimi rokmi som sa v Slove zamýšľal nad touto témou v článkoch: –Nenávisť zasiahla Slovensko, Noví šialenci sa znovu pokúšajú o politický prevrat, Morálka súčasnosti – Bože, ako hlboko som klesla. Dnešok dokazuje, že za viac ako päť rokov sa nielen nič nezmenilo, ale situácia sa ešte výrazne zhoršila.

Takmer žiaden film, divadlo sa dnes nezaobíde bez propagácie násilia, celej komunity LGBTI, ktorá sa stáva módnym vzorom pre revoltujúcu mládež. „Kultúra“ je presiaknutá vulgarizmami, propagáciou alkoholizmu, fajčenia a užívania drog, posteľnými scénami s holými zadkami či samovraždami a vraždami. Všetko to je podávané ako akási samozrejmosť. Hodnoty a morálka sú považované za prežitok. Kam sme to teda dospeli?

Aká je a kam to speje tá naša mládež – „držiteľka rána“

Výzvy ako „Počúvajme mladých!“ či „Buďme mladým príkladom!“, sú iste správne a boli by riešením – pravda, len vtedy, ak by sme žili v normálnej, slušnej spoločnosti a tou dnešné Slovensko rozhodne nie je. Značná časť mladej generácie je zmanipulovaná a zneužitá, je „oblbnutá“ progresívcami, nechce nič a nikoho počúvať, a už vôbec si neberie príklad zo slovenských osobností, často ani zo svojich rodičov a starých rodičov. Preto sme svedkami silnejúceho medzigeneračného konfliktu.

Tieto výzvy sú krásnym a žiaducim morálnym apelom, sú však bez toho, aby ich všetci bezo zvyšku rešpektovali, nerealizovateľné. Mladí nielen nepočúvajú, ale ani nechcú počúvať, nemajú záujem diskutovať. Neuznávajú autority, ako je prezident, predseda vlády bez ohľadu na to, kto ním práve je. Neuznávajú vedcov, učiteľov, remeselníkov, uznávajú len celebrity. Je tu kríza inštitúcií a ich rešpektovania, od parlamentu počnúc, kde sa tomu dnes nemožno čudovať, cez súdy, až po všetky typy škôl. Sú naočkovaní jediným „správnym“ názorom, tým progresívnym, jedinou pravdou, o ktorej nemožno diskutovať. Takto mladých ľudí nesfanatizovala ani kresťanská, ani komunistická ideológia. Jediný vyvolený národ či skupina ľudí, jediný názor a jediná pravda bola len v časoch fašistickej ideológie a goebbelsovskej propagandy. K tomu dnešný progresivizmus a liberalizmus, nielen u nás, smeruje. Iný názor „moderná“ mládež nechce počuť. Stačí im jej revolta a to, čo nevedomky preberajú od niektorých súčasných „politikov“.

Mladí ľudia rozhodne nie sú zlí ani horší, ako tí pred nimi. Žiaľ, neuvedomujú si, že sú manipulovaní a zneužívaní v mene vznešených ideálov, ale najmä v mene politických záujmov určitých politikov a ich strán bojujúcich o moc.

Tí, čo dnes najviac „bojujú“ za slobodu názorov, ako Matovič, Gröhling, Heger, Naď, Kolíková, Spišiak a ďalší predstavitelia vlády v rokoch 2020 až 2023, tvrdo prenasledovali ľudí, ktorí mali iný ako vládny názor, ktorí boli proti nezmyselným opatreniam v čase covidu, proti očkovaniu, proti dodávkam zbraní na Ukrajinu, ktorí boli za mier. Túto nenávisť a jedinú „pravdu“ dnes prenášajú do boja proti legitímnej, demokraticky zvolenej vláde.  

Vzorom pre veľkú časť mládeže je frustrovaný a nenávistný Michal Šimečka a jeho otec opovrhujúci slovenským národom, podobne ako potetovaný plagiátor Branislav Gröhling, človek s psychopatickými prejavmi Igor Matovič s jeho vulgarizmami či vojnový štváč nadávajúci občanom do opíc Jaroslav Naď. Tieto politické figúrky sú vzorom istej, nie malej skupiny mládeže, ba dokonca podľa záberov z demonštrácií, aj menšej časti sfanatizovanej strednej generácie a dokonca i seniorov. Inšpirujú ich k dehonestujúcim, vulgárnym až agresívnym činom, ktoré predviedli študenti voči Petrovi Pellegrinimu, no najmä Robertovi Ficovi. To môže viesť až k činom opozičného „hrdinského“ atentátnika Cintulu.

Ak si pripomenieme konanie Branislava Gröhlinga či Jaroslava Naďa, tak títo dvaja by zapadli aj medzi amerických kovbojov – honcov dobytka „strieľajúcich“ okolo seba a v dnešnej dobe i medzi gestapákov v dobovom seriáli Dunaj, k vašim službám, kde by mohli bez pretvárky prenasledovať im nepohodlných Slovákov, Židov a komunistov.

Vraj „kriedová revolúcia“ mladých

Najnovšou módou je kreslenie kriedou po chodníkoch. Je to pekné, pokiaľ sa to týka škôlkarov maľujúcich domčeky, snehuliakov, autíčka či srdiečka. Hanlivé a vulgárne nápisy, kresby kosoštvorcov, truhiel a šibeníc študentov stredných či dokonca vysokých škôl na matovičovský spôsob však svedčia o ich mentálnej úrovni. Zdá sa, že tá je vo viacerých prípadoch na úrovni tých troj-štvorročných detí.

Opozícia rozdúchava vášne a vyzýva mladých ku „kriedovej novembrovej vlne“, k tomu, aby provokovali a nebáli sa konať tak, ako v Novembri 1989, aby iniciovali zvrhnutie vlády a nový majdan.

Tu by sa žiadalo pripomenúť dve veci, a to, že revolúcie požierajú svoje deti a ich aktéri sú časom nenávidení a zabudnutí. Stalo sa tak po Novembri 89 a bude to tak i do budúcna. Jedným z ďalších znakov revolúcie je pominuteľnosť a nenaplnenie jej ideálov, ako i ich krátka trvácnosť. Aj túto „kriedovú“ zmyl obyčajný dážď. Na to všetko by mali pamätať i dnešní mladí ľudia.

Dnes neodsudzuje nik z opozície oplzlé, extrémne vulgárne nápisy, práve naopak, Michal Šimečka hovorí: „Vláda uráža mladých ľudí (nik nevie ako, pozn. autora) a my v PS sa ich vždy zastaneme, aby mohli povedať, čo si myslia.“ To je ozaj „krásny výchovný“ príklad.

Premiér Fico sa vrátil do Popradu, aby na okresnom úrade diskutoval so študentmi. Keď hovoril o 140-miliardovej vojenskej podpore Ukrajiny, nastal medzi mladými šum, a tak im povedal: „Keď ste takí hrdinovia v tých čiernych tričkách a tak ste strašne za tú vojnu, tak tam choďte!“Osobne by som skôr povedal – farba tričiek naznačuje smútok, tak vám vyjadrujem úprimnú sústrasť k strate vašich hodnôt a morálneho kompasu. Ani toto, ako ani oplzlé nápisy pred gymnáziom, ktoré si na video natáčala poslankyňa PS, nebolo spontánne, ale organizované.

Mentálna úroveň časti rebelujúcej mládeže je na zaplakanie.Proti komu a čomu mladí protestujú? Máme tu slobodu a demokraciu, právny štát, legitímnu vládu, demokratické voľby, slobodu slova, pluralitný systém slobodnej súťaže politických strán. Má tu teda rozhodovať sfanatizovaný a zmanipulovaný dav ulice? 

Demonštrácie 17. novembra smerovali k pokusu o štátny prevrat

Predseda PS Michal Šimečka eskaluje napätie v spoločnosti a útočí na Fica, ktorý vraj stráca kontakt s realitou a správa sa ako diktátor. Polarizácia a rozdeľovanie občanov tak graduje. Frustrovaná a v súčasnosti až zúrivá opozícia sa snaží zvrhnúť vládu Roberta Fica. Vedia, že normálnym spôsobom politického zápasu to nepôjde a ani ich opakované protivládne štvanie na protestoch a demonštráciách neprináša požadované ovocie. Jeden z účastníkov priznal, že by potrebovali silnejší impulz na povalenie vlády, ktorým by mohla byť smrť účastníka demonštrácie. (!) Takáto  inscenovaná „smrť“ vtedy Martina Šmída viedla k politickému a ekonomickému prevratu v roku 1989. Prvým pokusom, ako odstrániť Ficovu vládu, bola vražda Jána Kuciaka, čo však pre štátnický postoj premiéra Fica nevyšlo. Preto došlo k ďalšiemu pokusu o vraždu, atentát na štvornásobného predsedu vlády, no aj tu opozícia zostala sklamaná, Fico prežil. Starnúcemu Jurajovi Cintulovi, prívržencovi Naďových Demokratov, vyčítajú nie atentát, ale to, že nemieril presne. Teraz tu bol teda tretí pokus, ako sa chce neschopná opozičná partička dostať k moci.

Veľké generálne fiasko 17. novembra – psie aktivity, psie počasie

Na to, čo sa dialo v pondelok na protivládnych demonštráciách, sa slovami veriacich nemohol ani Pán Boh pozerať a tak zoslal na demonštrantov svoje slzy v podobe dažďa. No, môže zato Fico?!

Generálny štrajk iniciovaný SaS a Demokratmi, ako sa dalo čakať, vybuchol. Dôvod je prostý – podľa prieskumu sa doň nemalo záujem zapojiť viac ako 58 percent občanov. Na prekvapenie novodobých progresívnych „revolucionárov“ sa až 65 percent opýtaných vyjadrilo, že sa im za socializmu žilo lepšie ako v súčasnosti. Možno preto, možno pre počasie bola účasť občanov výrazne nižšia, ako očakávali opoziční organizátori.

Neboli to žiadne oslavy ani seriózne pripomenutie významnej udalosti Dňa slobody a demokracie, okrem zopár výnimiek. Bol to len ďalší pokus o vybičovanie emócií más k tomu, aby došlo k odstúpeniu, v ich ponímaní ku zvrhnutiu súčasnej vlády, čo by viedlo k predčasným voľbám. Hovorilo sa to už v pozvánkach progresívno-liberálnych aktivistov, napríklad vo Zvolene: „Už zajtra sa stretneme za zmenu spoločenského systému.“ Čo iné je to ako výzva na politický – štátny prevrat?

Potvrdil to svojím vyhlásením prozápadný aktivista a politický dobrodruh Michal Šimečka, ktorý na adresu Roberta Fica povedal: „Je to zostarnutý diktátor tesne pred zrútením svojho režimu.“

Nemá význam podrobne rozoberať množstvo protivládnych až protištátnych aktivít pred dňom a v deň štátneho sviatku 17. novembra zo strany absolútne pomýlených a nedovzdelaných predstaviteľov z PS, SaS, Demokratov, ale i KDH a OĽaNO. Vo všetkých prípadoch išlo o snahu vyprovokovať zásah bezpečnostných zložiek a na tom základe zvrhnúť Ficovu vládu a uchopiť moc v krajine. Mal som obavu, či sa nenájdu provokatéri v podobe „smrti“ Martina Šmídaz novembra 1989, či sa nenájde nejaká tá „obeť“, ktorú si opozícia želala. No vďaka prítomnej polícii k tomu nedošlo.

„Oslavy“ Dňa slobody a demokracie sa zvrhli, ako sa dalo čakať, na protivládne útoky. Dôkazom toho boli heslá s ústredným mottom „Dosť bolo Fica!“ a ďalšími výkrikmi či transparentami, ako „Fico je vrah, je hajzel, Fico do basy, vládna mafia“ a podobné nedôstojné vyjadrenia.

Ak by sa takéto politické demonštrácie, útoky na vládu a jej premiéra konali vo vysnívaných západných demokraciách – vo Francúzsku, v Nemecku a ďalších, nehovoriac o USA, tak by zasahovali ťažkoodenci, vodné delá, strieľalo by sa gumovými projektilmi a zatknutých by bolo niekoľko stoviek ľudí, mimochodom, podobne, ako to bolo za Matovičovej vlády v roku 2020. No nestalo sa, a tak opozičným lídrom klapli zuby naprázdno.

Mottom protivládneho besnenia opozície bolo heslo: „Máme toho dosť.“ Áno, majú pravdu, len v obrátenom garde. Nie desaťtisíc protestujúcich, ale viac ako štvormiliónová väčšina národa má toho dosť – dosť opozičného vyčíňania.

Výročie 17. novembra 89 opäť raz zneužila nejednotná, rozhádaná opozícia vedená Michalom Šimečkom a vraj občianska spoločnosť, z ktorej sa vykľulo protivládne a pro-bruselské OZ Mier Ukrajine, na boj proti Ficovi a jeho vláde. Dokedy bude bratislavská kaviareň a opoziční potrimiskári  polarizovať spoločnosť, kedy budú rešpektovať výsledky volieb a názory väčšiny občanov?

Občania Slovenska chcú žiť v mieri a v pokoji, a to by mali rešpektovať všetci politici bez výnimky.