Mali ste v detstve vzory? Chceli ste niekým byť alebo sa k svojmu idolu vnútorne priblížiť? Priťahovalo vás a ovplyvnilo niečo až tak, že vás skrytá túžba sformovala, možno i bez toho, aby ste si to uvedomili? Na tieto otázky by vedeli odpovedať psychológovia a psychoanalytici, ktorí sa zaoberajú exemplifikáciou, vzormi a modelmi správania človeka a komplexnou analýzou jeho osobnosti. Na jej utváranie vplýva množstvo faktorov, od zdedených genetických a biologických predispozícií po sociálne prostredie, rodinu a školu. Nemenej ich absencia, schopnosť interakcie s okolím alebo jej opak. Výsledkom je anonymný jedinec, obdivovaná, morálne bezúhonná a všeobecne prospešná osobnosť alebo monštrum. Zároveň aj ďalšie medzi tým.
V detstve a mladosti som mal nemálo vzorov. Nebol som výnimkou, to viem iste. Niektoré sa vytratili prirodzene, s vekom. Kovbojom, pištoľníkom či pirátom aj napriek koltom, šabli (ozajstnej, kovovej) i plastovej verzii fleuretu som ako osemročný (na rozdiel od atraktívneho povolania smetiara s krásnym autom alebo kŕmiča zvierat v zoologickej záhrade) už nechcel byť, no časti niektorých ma inšpirujú dodnes. Históriu vytvárajú ľudia, a tak som ju vnímal najmä cez nich. Materiálny determinizmus a spoločensko-ekonomické formácie ma nepriťahovali, význam a dôležitosť ich odborného skúmania tým nijako nespochybňujem, no životy a osudy jednotlivcov áno. Skutočných, literárnych i mýtických. Fascinovala ma ich vôľa, schopnosti, ciele, úspechy a zlyhania. Ostatné prístupy boli pre mňa neinšpiratívne vrátane suchopárnych výkladov, ktoré, hoci aj vedecké, interpretácie historických dejov zabíjali, rovnako aj nudná i keď potrebná a veľavravná štatistika. Na rozdiel od môjho predčasne zosnulého priateľa Mariána, skvelého archeológa, ktorý dokázal pri pohľade na nádobu z doby bronzovej zložiť báseň, som nedisponoval dostatkom fantázie. Potreboval som „barly“. Človeka či postavy.
Obľúbenou knihou John Fitzgeralda Kennedyho boli Plutarchove „Životopisy slávnych Grékov a Rimanov“ postavené na príbuznosti charakterových rysov a vlastností spárovaných dvojičiek osobností antiky. JFK odporúčal, aby si každý zo začínajúcich politikov dielo prečítal, čím si pri spoznávaní ľudských charakterov ušetrí more času. Samozrejme, prečítanie knihy samotné z nikoho Temistokla alebo amerického prezidenta neurobí. Potrebné je oveľa viac. Tak ako v prípade mladomanželov neschopných počať potomka aj napriek rade lekára, aby pravidelne konzumovali mrkvu. Dnes by už grécko-rímsky učenec zrejme nedokázal takéto dielo napísať. Najmä preto, že by vôbec nerozumel súčasnej dobe, hodnotám a pohnútkam, ktoré ju cez konanie ľudí spätne vytvárajú.
Ktovie, aké vzory majú dnešní slovenskí maturanti. Do ich súčasných učebníc a osnov nevidím, ani do zoznamov povinnej literatúry. Tie, podobne ako za našich čias, môžu nedostatkom apelu na súčasnú generáciu mladých aj odstrašovať. Kiežby čítali aspoň rodokapsy. Ako septimán Peterka počas vyučovania pod lavicou. Tí stále čítajúci a hľadajúci osobnosti a príklady, o ktoré by sa mohli pri svojom vnútornom raste a hľadaní cesty životom oprieť, sú zrejme v menšine. No aj bez toho sa v divej záhrade všeobecnej anarchie, ktorá sa začína rozmáhať na slobodomyseľných slovenských školách už v puberte ich frekventantov, rodia malí Galileovia i Jankovia Giertli. Prvý odmietne podať ruku prezidentovi so vzdorovitým „eppur si muove“ (a predsa sa hýbe) neuvedomujúc si, že ešte nič neobjavil a nedokázal, zatiaľ čo druhí fungujú ako partizánske spojky, ktoré si v lese pomýlili strany i adresátov. Kriedy sú na rozdiel od hriechov už vykúpené a môže sa všetko. Až do okamihu, kým začne kreatívne tvoriť aj druhá strana. Na chodníkoch pribudnú nápisy „Matovič je …, Šimečka …“, „Netanjahu do Haagu“ alebo „Free Gaza“. O kalumetoch, fajkách vojnových či mieru, pôžitku z fajčenia a pohnútkach k nemu na ňom participujúcich ani nehovoriac. Zrazu sa zaktívnia selektívne (ne)konajúci zbabelo-alibistickí vyšetrovatelia, bleskurýchli sudcovia i bicyklisti občas alternujúci v úlohách prokurátorov vedúceho peletónu nevynímajúc.
V panteóne postáv, ktoré ma vnútorne neprestávajú oslovovať, jednej patrí osobitné miesto. Edmondovi Dantèsovi. Príbeh mladého muža, ktorý sa nezavinene stal na dlhé roky väzňom v ostrovnej pevnosti If neďaleko Marseille je známy generáciám. Zhliadol som viaceré, i keď nie všetky, filmové adaptácie nadčasového a poučného Dumasovho románu o tajomnom grófovi Monte Cristo prahnúcom po pomste. Mladíkovi, ktorý sa stal mužom vo väzení stratiac spolu s najkrajšími rokmi života aj svoju budúcnosť. So Jeanom Maraisom, Richardom Chamberlainom, Gérardom Depardieuom a Jimom Caviezelom v hlavných úlohách. Vrátane cinematograficky opulentnej a herecky pôsobivej francúzskej (konečne!) produkcie z roku 2024, ktorá určite nebude poslednou.
Popradské gymnázium netreba rušiť, zbúrať a rumovisko preorať a posypať soľou, aby na ňom už nič nevyrástlo, ako sa to stalo dobytému Kartágu. Rebelov fackať a vravieť im do duše. Zatnú sa. Vinníka a vinníkov poznáme. Alebo aj nie. Pretože je to aj štát, ktorý výchovu dnešných mladých zanedbal. Aké vzory im ponúka on, neustále huckajúci politici a médiá tváriaci sa, že ich sa to netýka, že oni sú ti dobrí a čistí, i rozoštvaná spoločnosť? Urobí to za nich život. Možno aj väzenie. Nie fyzické, ale to druhé, horšie. Mučivé a zahanbujúce spomienky, neúprosné a neúplatné svedomie. Veci a momenty, ktoré sa nedajú vrátiť späť akokoľvek budú chcieť. Nech mladí dostanú šancu, nedostali sme ju vari aj my, a neraz, aj keď sme nečmárali po chodníkoch a školských múroch? Som presvedčený, že zmanipulovaní jednotlivci, ktorých predstavujú niektoré médiá takmer ako Janu z Arku ani zďaleka nereprezentujú slovenskú mládež ako celok. Nevinný hrdina nezabudnuteľného Dumasovho románu obetoval svoj život pomste. Jej vykonaním trpieť neprestal. Ak by mohol, určite by vymenil rozprávkový majetok, ktorý po úteku z väzenia nadobudol, za to, aby zostal mladíkom dychtivým žiť svoj život naplnený láskou a priateľstvami. Možno by mal byť jeho príbeh povinným školským čítaním ako príklad apelu na ľudskosť i jej opak v ich rôznych, premenlivých podobách. A zároveň aj ako varovanie a výstraha všetkým bez rozdielu.
V živote nie je nič zadarmo. Azda sa dnešným mladým v ich vlastnom záujme podarí pozrieť na seba aj očami svojho okolia so značnou dávkou úprimnej sebareflexie. Aby sa vyhli utrpeniu, ktorého podobu i hĺbku dnes ešte nemôžu tušiť. Neprajme im ho. Nestraťme ich úplne a navždy.
