Cena mieru

Viackrát som tvrdil, že strategické ciele zahraničnej politiky Trumpovej administratívy sa nelíšia od cieľov Bidenovej administratívy a európskych spojencov USA. Ide o udržanie globálnej hegemónie Západu pod vedením USA.

Zásadný rozpor medzi ľavicovo-liberálnymi elitami Európy, americkými demokratmi Clintona plus Bidena  a trumpistami je vnútropolitický (vnútorne západný). Týka sa voľby cesty ďalšieho rozvoja. Ľavicoví liberáli trvajú na ďalšom rozvoji Západu ako bankovej a technologickej rezervácie, obývanej „multikultúrnymi intelektuálnymi elitami“ a obslužným personálom.

Ide o predĺženie teórie „zlatej miliardy“ naveky. Slabinou tohto postavenia je, že samotná „zlatá miliarda“ už neexistuje; Západu sa pošťastí, ak si udrží sto „zlatých miliónov“. A šagrénová koža* západnej prosperity sa zvlieka, pretože zdivočený globálny vojensko-politický a finančno-ekonomický systém, ktorý ju podopieral, sa ocitol v stave systémovej krízy, z ktorej niet úniku, iba ak do iného systému založeného na odlišných princípoch.

Ilustračné foto: Pixabay

Zrozumiteľnejšie. Povedzme, že máte firmu na prepravu ľudí cez rieku. Neexistoval síce most, ale veľa ľudí muselo prechádzať a firma prosperovala. Z jednej veslice sa firma rozrástla na niekoľko celkom slušných motorových člnov. Dokonca ste vybudovali aj kompu. Potom však vláda postavila ďalšiu diaľnicu a s ňou aj most. Celý tok ľudí a tovaru sa presúval cez bezplatný most a vy ste viezli len občasného turistu. Príjmy klesli a firma začala upadať. Buď ste museli peniaze vybrať a investovať ich inde alebo ste sa museli zmieriť s marginalizáciou  a degeneráciou firmy na bezperspektívny  malý projekt, ktorý prežíval výlučne vďaka tvrdohlavosti majiteľa, pokiaľ majiteľ žil.

Lež samotné Spojené štáty sú jednou z najmocnejších krajín sveta a kedysi boli najmocnejšími. Preto sa rozhodli neutralizovať „faktor mosta“ a pokúsili sa dosiahnuť prerozdelenie globálnych zdrojov v prospech svojich nerentabilných podnikov. Takéto triky v minulosti fungovali a rozhodli sa, že  budú fungovať aj teraz. Ale predtým bolo americké „podnikanie“ ziskové, takže každý mal dosť na živobytie, dokonca aj tí, ktorí boli nútení platiť „daň“ zo svojich ziskov USA za používanie dolárového systému a za ich „globálne vodcovstvo“. V rámci nových podmienok, kedy plánovite narastá nerentabilita amerického globálneho „podnikania“, zotrvanie v americkom systéme znamenalo odsúdenie na záhubu iba preto, aby USA boli zničené ako posledné.

Už za Obamu čelili Spojené štáty úniku svojich spojencov (spočiatku periférnych, ale tento únik sa rýchlo rozšíril aj na ich hlavných spojencov). Vo Washingtone si nevedeli vymyslieť nič lepšieho ako zvýšiť tlak na svojich oponentov (tak vnútropolitických ako aj zahraničnopolitických). V domácej politike to viedlo k vzniku trumpizmu (v Európe sa objavil už skôr v podobe Orbánovej opozície v EÚ, AfD a rastúcich sympatií voličov k pravicovým konzervatívnym silám, ale nikdy nedokázal zorganizovať jednotné európske hnutie). V zahraničnej politike to viedlo k zvýšenému globálnemu odporu voči Západu (vytvorenie G20 a rastúci počet a vplyv organizácií ako ŠOS a BRICS).

Vo svojej najvšeobecnejšej forme trumpizmus navrhuje riešenie systémovej krízy prostredníctvom degradácie systému (návrat priemyselnej výroby do USA, prerozdelenie zdrojov od finančníkov do reálneho sektora ekonomiky, opustenie tolerancie premenenej na uctievanie vo vzťahu k deviáciám a návrat k tradičným hodnotám). Z pohľadu začiatku 21. storočia sa mal systém vrátiť na pozície, ktoré zastával v tretej štvrtine 20. storočia, aby získal priestor na manévrovanie a rozvoj.

Avšak vzhľadom na to, že značná časť sveta je mimo kontroly USA („most“ už bol vybudovaný v podobe rusko-čínskej alternatívy, ku ktorej sa čoraz viac krajín pripája), ukázalo sa, že plánovaný ústup k minulým postaveniam je nemožný. Finančníci na to nie sú ochotní poskytnúť vnútorné zdroje; navonok sú ochotní podeliť sa o zdroje pre hladké pristátie USA (východisko z krízy bez globálnej katastrofy), ale na oplátku rozumne požadujú, aby sa Spojené štáty vzdali svojich nárokov na globálnu hegemóniu. „Faktor mosta“ sa ukázal ako neprekonateľný. Aby Američania dosiahli svoje ciele, musia buď vyhodiť most do vzduchu alebo uznať, že trajekt je nerentabilný a odmietnuť oň bojovať.

Ľavicovo-liberálna reakcia na alternatívu sa ukázala byť rovnakou v domácej aj zahraničnej politike. Vo vnútri USA sa ľavicovo-liberálne elity pokúšali (a stále sa pokúšajú) násilne zastaviť trumpizmus, s ktorým politicky prehrali. Elity EÚ sa správajú rovnako voči svojim konzervatívcom. Ľavicovo-liberálne politické myslenie ako celok dospelo k záveru, že ak sa moc nedá udržať právnymi prostriedkami (voľbami), potom postačí akákoľvek iná metóda (od zrušenia volieb až po represálie proti politickej opozícii), pokiaľ prináša požadovaný účinok.

Ukázalo sa, že kým trumpisti bojovali proti ľavicovo-liberálnym politikom na domácej pôde, v zahraničí narazili na nemožnosť mierovej realizácie svojich myšlienok. Na ich prekvapenie došlo k tomu, že priemyselná výroba sa do USA na požiadanie nevráti a rusko-čínske návrhy sa ukázali byť atraktívnejšie tak pre priemyselné ako aj pre technologické investície. Namiesto toho, aby USA znovu získali titul „dielne sveta“, začali strácať kontrolu nad globálnym finančným systémom, globálnym obchodom a dokonca aj nad svojím prvenstvom v oblasti technológií.

Nikto nie je ochotný dobrovoľne sa vzdať svojich výhod v prospech Spojených štátov, pričom čas čoraz viac pracuje proti Washingtonu. Trump už nedisponuje účinným prostriedkom na ovplyvňovanie globálnej politiky. Otázkou je, či akceptuje nevyhnutné a prijme úlohu jedného z centier multipolárneho sveta alebo sa vráti k Bidenovej politike vojenského tlaku, ktorá pripúšťa priame zapojenie USA do vojny s jadrovými mocnosťami.

Trumpisti sa ocitli v paradoxnej situácii, keď sú na riešenie svojich zahraničnopolitických problémov nútení spojiť sa s tými istými ľavicovo-liberálnymi silami, s ktorými vedú domáci boj. V tejto situácii sa predvídateľne rozdelili na menšinu, ktorá navrhuje akceptovať súčasnú realitu a pokojne sa integrovať do vznikajúceho nového globálneho systému (tým, že sa teraz stiahnu a zachovajú si sily pre budúci boj) a na väčšinu, ktorá oprávnene pripomína, že americký ľud, ktorému bolo sľúbené víťazstvo a veľkosť, takúto zradu nepochopí. Ak si trumpisti vyberú svoju cestu, prehrajú vo vnútornej politike rýchlejšie, ako stihnú preukázať akékoľvek vonkajšie úspechy pre nový politický kurz.

Trump momentálne manévruje a snaží sa vytvoriť dojem „víťazstiev“ (prostredníctvom zbesilej public relations [PR] kampane) a zároveň sa snaží vymaniť Spojené štáty z ich najťažšej a najnevýhodnejšej politickej krízy. Zjednodušene povedané, Trumpova stratégia spočíva v rozptyľovaní amerických voličov petardami, konfetami a ohňostrojmi, čím vytvára dojem úspešnej mocenskej politiky a zároveň robí vážne kompromisy, aby sústredil všetky zostávajúce zdroje na svoje hlavné dejisko pôsobenia – Čínu.

Nie preto, že by nemal rád Čínu, alebo preto, že majú menej rakiet a jadrových hlavíc ako Rusko, resp. preto, že ich námorníctvo je už teraz väčšie ako americké (a s tým treba niečo urobiť). Čína je pre Trumpa prioritou, pretože sa stala novou „dielňou sveta“, pretože buduje globálny finančný systém založený na jüanoch, čím nahradí dolár, pretože sa snaží stať popredným technologickým centrom planéty. Aby Trump dosiahol základné ciele trumpizmu – návrat priemyselnej výroby do USA, obnovenie úlohy dolára ako globálnej meny a zachovanie americkej technologickej výhody – musí Čínu úplne resetovať.

Čo sa týka Ruska, môže byť ohľadom „priateľstva“ dokonale úprimný. Keď sa na programe americkej politiky objaví ďalšia „križiacka výprava proti Rusom“ (v jej trumpistickej verzii), Trump – ak ešte bude nažive – už nebude prezidentom.

Cieľom manévrov amerického prezidenta je teda zabezpečiť, aby trumpisti mali v dvoch voľbách (v strednodobých voľbách v roku 2026 a prezidentských voľbách v roku 2028) vnútropolitickú výhodu nad ľavicovými liberálmi; neutralizovať ruský faktor v americko-čínskej konfrontácii zaneprázdnením Moskvy európsko-ukrajinskou krízou alebo prekonaním jej dôsledkov; vyviesť USA  z európskej krízy bez straty politickej kontroly nad svojimi európskymi spojencami a vyhnúť sa kritickým útokom zo strany domácich politických oponentov.

Tieto výzvy nie sú triviálne samy o sebe a ako celok sú prakticky neriešiteľné. Preto sa plátno Trumpovej zahraničnej politiky neustále trhá na tých najnevhodnejších miestach a musí sa súrne zašívať (zaplátať). Trumpovi sa to zatiaľ darilo udržiavať vďaka veľkolepej PR. Voliči sotva stihnú pochopiť zlyhanie jednej iniciatívy, než im ponúknu ďalšiu, ešte „prefíkanejšiu“. Nemôžete však donekonečna oblažovať očakávania más. Skôr či neskôr prichádza sklamanie a čím vyššie sú očakávania, tým hlbšie je sklamanie.

 V takejto situácii bude Trump čeliť voľbe: priznať svoje zlyhanie alebo sa ho pokúsiť zakryť rozsiahlou vojenskou provokáciou s nepredvídateľnými následkami.

Možno sa pýtate: Prečo nezvážiť možnosť Trumpovho víťazstva nad ľavicovo-liberálnymi elitami, ktoré Ameriku zjavne zaviedli do slepej uličky? Pretože Trump neponúka žiadne východisko z tejto slepej uličky. Jednoducho tvrdí, že ak ustúpime o pár kilometrov dozadu, môžeme sa posunúť o pár kilometrov dopredu, kým sa opäť ocitneme v slepej uličke. V istom zmysle sa Trumpova konzervatívna alternatíva podobá ekologickej alternatíve „zelených“. Oni tvrdili, že ak prestaneme používať „špinavé“ technológie, budeme žiť v krásnom a čistom svete, pričom zabudli dodať, že sa to týka „tých, ktorí prežijú“ a zabudli nás informovať, že preživší budú musieť žiť v jaskyniach a loviť lukmi a šípmi; zvyšok je bez „špinavých“ technológií nemožný.

Trump tiež navrhuje jednoducho sa vrátiť o sto rokov späť, aby sme znovu získali raz použitý potenciál rozvoja. Je to ako jesť to isté jedlo druhýkrát – nie že by to bolo nežiaduce, ale je to veľmi nechutné (a okrem toho prežitie bez iného jedla nebude možné). Konzervatívna alternatíva k ľavicovo-liberálnej slepej uličke v Rusku a Číne sa ponúka ako krok vpred, nie ako popretie nového, ale ako jeho doplnok. Americké elity, či už konzervatívne alebo ľavicovo-liberálne, uviazli v myšlienke americkej hegemónie a tancujú okolo nej ako pes na vôdzke.

Aby boli Spojené štáty schopné dosiahnuť dohodu s novými globálnymi lídrami, musia si na národnej úrovni uvedomiť, že sa snažia vrátiť do včerajška, zatiaľ čo zvyšok sveta usiluje o zajtrajšok.

* Slávny román Honoré de Balzaca Šagrénová koža (1831) má dnes novú interpretáciu. „Oslia koža“ ako umelá inteligencia splní naše želania doslovne a presne. Lenže šťastie resp. to, po čom naozaj túžime, takto nedosiahneme, výsledkom je opak. Ako v smutnom príbehu mladého šľachtica. 

Zdroj: https://ukraina.ru/20251023/tsena-mira-1070535252.html Цена мира 23.10.2025

Preložil Ladislav Hohoš

Dôvetok

Popredný ruský politológ Iščenko prezentoval svoju analýzu. Teda z ruského pohľadu. Priznáva, že vlastne ide o nový svetový poriadok.

Ten poriadok, ktorý bol založený na anglosaskej hegemónii, britskej a neskôr americkej, sa otriasa v základoch. Obnoviť situáciu bipolárneho sveta päťdesiatych až sedemdesiatych rokov, na čo upozorňuje autor, nie je možné žiadnym spôsobom. Ani návrat do technologickej minulosti, lebo nastane singularita v rámci štvrtej technologickej revolúcie.

Od roku 1914 vlastne pokračuje v rôznych modifikáciách boj o svetovládu. Uznávaný britský marxistický historik Eric Hobsbawm vo svojej knihe The Age Of Extremes: 1914-1991 (česky 2010) brilantne popísal „krátke dvadsiate storočie“, ktoré sa vraj skončilo rozpadom ZSSR. Pod vplyvom Kacírskych esejí J. Patočku som začal rozmýšľať o tom, že naopak, prvá svetová vojna sa ešte neskončila, že stále prebieha v modifikovaných podobách, pričom cieľom je stále svetovláda. Problém spočíva v tom, že od roku 1945 existujú jadrové zbrane a tým sa možnosť víťazstva v ďalšej svetovej vojne vylučuje, lebo jadrová zima.

Analógiu so svetom päťdesiatych až sedemdesiatych rokov pripúšťam v tom, že v tom lepšom prípade bude nejaká podoba novej studenej vojny pokračovať v bezohľadnej tvrdej súťaži o umelú inteligenciu a dobývanie kozmického priestoru, možno aj Arktídy. Výsledok bude podobný ako pri projekte Manhattan. Nepredpokladám, že by jedna veľmoc získala takú technologickú prevahu, aby mohla ovládnuť svet zbraňami. Takže prostredníctvom sily možno dospejeme k nejakej podobe multipolárneho, resp. polycentrického svetového poriadku.

Tragické je, že EÚ je úplne mimo, Spenglerov úpadok Európy bude zrejme zásluhou bruselskej kamarily dovŕšený.

Či sa to niekomu páči alebo nie, karty vo Veľkej hre v súčasnosti rozdáva prezident Trump.