Ľavica musí ukázať, že skutočným nepriateľom pracujúceho človeka nie je prisťahovalec, ale rentiér, technofeudálny pán, monopsonistický* zamestnávateľ a finančník, ktorý s ich budúcnosťou zaobchádza ako s derivátom, s ktorým sa dá špekulovať.
Západ obchádza strašidlo – prízrak robotníckej triedy, ktorej politický domov bol predaný v exekúcii. Stredoľavé sily odvrhli jazyk triedneho boja, po desaťročia zvádzané piesňami „tretej cesty“ Billa Clintona, Tonyho Blaira a Gerharda Schrödera.
Stredoľavé sily v úsilí stať sa rešpektovanými a osvedčiť sa ako efektívnejší a spravodlivejší manažéri kapitalizmu teda prestali hovoriť o vykorisťovaní a rozhodli sa ignorovať inherentný antagonizmus – ba až násilie – vo vzťahu medzi kapitálom a prácou.
Z politickej diskusie úplne vylúčili slová, spôsoby správania, spôsob života a túžby robotníkov. A potom svojich bývalých voličov znevažovali ako „úbožiakov“.
Yanis Varoufakis. Foto: Flickr
Keď zostupná mobilita a bieda ovládnu rozsiahle vnútrozemia, kde sa kedysi hrdá robotnícka trieda teraz cíti opustená, pričom etablované strany odvracajú zrak, po naratíve, ktorý stavia kolektívne „nás“ proti mocným „nim“, dochádza k sformovaniu túžby po novom projekte obnovy dôstojnosti. Pred desiatimi rokmi sa objavil nový naratív – jedovatý rozprávač majúci storočné skúsenosťami s vypĺňaním podobnej prázdnoty: xenofóbna krajná pravica.
Hnutia a vodcovia, ktorých centristi nešikovne označili za „populistických“, túto túžbu nevytvorili – iba ju využili s cynizmom ostrieľaného monopolistu, ktorý objaví nevyužitý trh.
Od robotníckych oblastí južného Pirea (čo by kameňom dohodil od miesta, kde toto píšem) až po kedysi „červené“ predmestia Paríža alebo Marseille vidíme, ako sa bloky voličov presúvajú od komunistických a sociálnodemokratických strán na strany vytvorené politickými dedičmi Benita Mussoliniho a Adolfa Hitlera.
Rovnako ako ich predchodcovia, aj títo politickí chameleóni pózujú ako zástancovia robotníckej triedy, zbavenej práv. Medzitým v USA bieli rasisti, kresťanskí fundamentalisti, technofeudálni páni a znechutení bývalí demokratickí voliči vášnivo spoločne vibrujú v koalícii, ktorá dvakrát získala Biely dom.
Rozšírené porovnávanie s medzivojnovým obdobím nás môže zviesť na scestie, ak nebudeme opatrní, avšak je relevantné. A hoci je tendencia ľavice nazývať všetkých konzervatívnych alebo centristických oponentov fašistami neospravedlniteľná, faktom zostáva, že fašizmus sa teraz šíri v atmosfére. Ako by tomu mohlo byť inak?
Po tom, keď celý Západ opustil ľudí z robotníckej triedy, bolo ľahké obnoviť ich nádeje sľubom národného znovuzrodenia znovupostaveného na fiktívnom zlatom veku.
Keď sa chytili na návnadu, ďalším krokom bolo odvrátiť ich hnev od socioekonomických síl, ktoré ich dohnali do chudoby, k nejakej hmlistej kabale – „globalistom“, „hlbokému štátu“ alebo nejakému sprisahaniu riadenému Georgom Sorosom s cieľom „nahradiť“ ich v ich vlastnej krajine.
Keď sa im podarilo takto rozvíriť vášne, začali ultrapravicoví politici útočiť na liberálne elity, bankárov, bohatých cudzincov v zahraničí a úbohých cudzincov doma – ľudí, ktorých možno vykresliť ako uzurpátorov zlatého veku a prekážky národného obrodenia.
Potom (a iba potom) dochádza k zavrhnutiu triedneho boja, čím bolo vylúčené politické zastúpenie ekonomických záujmov robotníckej triedy. Hnev na amerických majiteľov, ktorí zatvárajú svoje miestne továrne a posielajú ich vo veľkom do Vietnamu, je presmerovaný proti čínskym robotníkom.
Zúrivosť vo vzťahu k banke, ktorá zabavila rodinný dom, sa mení na nenávisť voči židovským právnikom, moslimským lekárom a mexickým nádenníkom. Každý, kto im pripomína, že kapitál akumuluje pohlcovaním, vytláčaním a nakoniec pozbavovaním ľudí ako oni práce, je považovaný za národného zradcu.
V 20tych rokoch 21. storočia, rovnako ako v 20tych rokoch 20. storočia, na základe tohto procesu povstala ultrapravica. Nestalo sa to zo dňa na deň. Robotnícka trieda sa začala strácať, spočiatku kvôli beznádeji a nakoniec kvôli fašistickému zmýšľaniu, v dôsledku vypovedania Brettonwoodskej dohody** v roku 1971.
Čo však spustilo transformáciu krajnej pravice z protestného hnutia v rámci konzervatívnej politiky na autonómnu silu, ktorá sa ujíma moci, bez hanby ničí buržoázne liberálne inštitúcie a púšťa sa do projektu zničenia „kultúrneho boľševizmu“ (termín blízky srdcu Josepha Goebbelsa)?
Ide o dva vývojové trendy. Po prvé, globálna finančná kríza v roku 2008, osud generácie z roku 1929, viedla centristov pri moci k zavedeniu prísnych úsporných opatrení voči robotníckej triede a zároveň k rozšíreniu „socialistickej“, štátom podporovanej solidarity na veľký biznis.
Po druhé, rovnako ako v 20tych a 30tych rokoch 20. storočia sa centristi a nefašistickí konzervatívci obávali a nenávideli demokratickú ľavicu viac ako autoritársku pravicu.
Ponaučenie pre ľavicu je mučivo jasné. Zamerať sa výlučne na identitu – na rasu a pohlavie – a ignorovať materiálnu realitu triedy je katastrofálna strategická chyba. Je to odzbrojovanie tvárou v tvár nepriateľovi, ktorý si ako zbraň vybral práve ten príbeh, ktorého sa stredoľavicové strany zriekli.
Úlohou ľavice je integrovať dôležité boje proti rasizmu a patriarchátu do obnovenej a silnej kritiky moci triedy.
Musíme si znovu osvojiť slovník solidarity a vykorisťovania a ukázať, že skutočným nepriateľom pracujúceho človeka nie je prisťahovalec, ale rentiér, technofeudálny pán, monopsonistický zamestnávateľ a finančník, ktorý s ich budúcnosťou zaobchádza ako s derivátom, podliehajúcim špekulácii.
Noví lídri, ako napríklad kandidát na starostu New Yorku Zohran Mamdani, musia pomôcť nájsť syntézu, ktorá oslovuje celého človeka.
Alternatíva znamená zostať divákmi v rámci našej vlastnej politickej tragédie a sledovať, ako sú zabudnutí ľudia ľavice odvádzaní do boja za pravicovú fantáziu o národnej čistote. Na robotníckej triede záleží. Je čas začať sa podľa toho správať.
Poznámky:
* Termín „monopsony“ označuje jediného kupujúceho na trhu komodít, resp. práce. Monopsonista drží nízku cenu, zatiaľ čo v rámci konkurencie spravidla trh generuje vyššiu cenu tovarov; pokiaľ ide o trh práce, exkluzivita znižuje cenu práce a tým zvyšuje mieru vykorisťovania pracovnej sily. Monopsonistický trh komodít je neefektívny, trh práce stráca flexibilitu. Oba trhy možno obmedziť reguláciami, teda prostredníctvom zákonov o odboroch a minimálnej mzde, čo v skutočnosti zvyšuje platy, zvyšuje zamestnanosť a zlepšuje (!) ekonomickú efektívnosť.
** Dohoda z Bretton Woods v roku 1944. Na tejto konferencii bol založený Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Na základe vtedajšej hospodárskej dominancie USA bol zavedený USD ako svetová rezervná mena krytá zlatom. V roku 1971 prezident Nixon zrušil zlatý štandard.
Zdroj: Why the working class matters | FMT 10,11,2025
Preložil Ladislav Hohoš
Dôvetok
V titulku som working class nepreložil doslovne „robotnícka trieda“. Použil som širší termín označujúci triedu pracujúcich.
Marxisti majú problém s robotníckou triedou od počiatku organizovaného robotníckeho hnutia. Historické poslanie, kedy sa trieda osebe mala premeniť na uvedomelú triedu pre seba, akosi nefungovalo. Napríklad ruskú a čínsku revolúciu vybojovali roľníci v uniformách.
Teoretici Frankfurtskej školy si historické skutočnosti všimli a už v 30-tych rokoch spochybnili túto dogmu ortodoxného marxizmu. Walter Benjamin ironicky poznamenal, že sociálnej demokracii sa zapáčilo, aby robotnícka trieda zohrala úlohu spasiteľky budúcich generácií a týmto ju ochromila („Sie durchschnitt ihr damit die Sehne des besten Kraft“; Über den Begriff der Geschichte, XII). Robotnícka trieda teda nie je Mesiášom v zmysle idealizácie K.Marxa. V súčasnosti sa na jednej strane rozplýva, krajným a rozširujúcim štádiom je prekariát, na druhej strane početne narastá, lebo stredná trieda zaniká a pauperizuje sa. Súčasne sa pracujúca trieda čím ďalej tým viac rozkladá na fragmenty hodné sociologického výskumu.
Za normalizácie sa u nás používalo jednoduché kritérium: robotníkom je každý, kto pracuje v materiálnej výrobe. Bolo treba štatisticky potvrdiť vedúcu úlohu robotníckej triedy. Takže inžinier vo fabrike, ktorý samozrejme nepracoval vo výrobe (THP) bol štatisticky robotníkom, pričom ten istý inžinier vo výskumnom ústave mal „iný“ sociálny pôvod. Keďže avantgardou robotníckej triedy bola komunistická strana, tak obyčajné tlačivo „prihláška“ sa vydávalo na meno vopred určeným uchádzačom, aby sa nezmenila štatistická prevaha robotníkov. Na vysokej škole to niekedy viedlo ku groteskným situáciám, ktoré sú dnes na smiech, ale vtedy mi do smiechu veru nebolo.
Varoufakis oprávnene pripomína, že ľavica by nemala zabúdať na obranu práv pracujúcich. Tak isto konštatuje neoliberálny posun k hnedej farbe. Lenže nová ľavica bude musieť prekonať tento historický rámec vzhľadom na zmeny, ktoré prináša a bude prinášať štvrtá technologická revolúcia, ktorá prinesie singularitu umelej inteligencie.
7 Odpovedí
Vítam Varufakisove hľadanie „triedy“ (každá politika začína definovaním subjektu!). Obávam sa však, aby sa pri jej hľadaní nestratil pôvodný význam – aby sa nestratila robotnícka trieda. A nemyslím si, že marxizmus s tým ma problém: marxizmus prirodzene chápe „robotníka“, ako súhrnného výrobcu/producenta! Teda nie len, ako manuálneho pracovníka bez maturity, s lopatou prípadne skrutkovačom v ruke…
Autorovi by som odkázal, aby sa pozrel na spor Bernsteina s Kautským o zbedačovaní robotníckej triedy. A prečítal si aj Leninov komentár ( cit.“ bieda rastie nie vo fyzickom, ale v sociálnom zmysle nepomeru medzi zvyšujúcou sa úrovňou spotreby buržoázie i spotreby celej spoločnosti“ – V. I. Lenin Zbedačovanie v kapitalistickej spoločnosti, 20. 11. 1912, Pravda). E. J. Bregel kritizuje Kautského, že rozlišuje „fyzickú biedu“ a „sociálnu biedu“. Poukazuje na to, že i fyzická bieda je sociálnym javom a sociálna bieda zahrňuje teda i biedu fyzickú.
Páči sa mi, že Varufakisove zistenie „prízrak robotníckej triedy, ktorej politický domov bol predaný v exekúcii“, obsahuje (naznačuje) skutočnosť, že v súčasnej situácií ( s nástupom AI) zbedačovanie robotníckej triedy akceleruje privlastnením (krádežou!) nárokov na minulú prácu malou skupinou globálnej oligarchie!
Juraj, súhlas s tézou, že marxizmus prirodzene chápe „robotníka“, ako súhrnného výrobcu/producenta! Teda nie len, ako manuálneho pracovníka bez maturity, s lopatou prípadne skrutkovačom v ruke…
Ako píšem nižšie, revolučný subjekt je odvodený od jeho spojenia s revolučným spôsobom výroby. S automatizáciou, robotizáciou výroby je teda potrebný posun v chápaní „robotníka“.
Príspevok som si prečítal so záujmom. Po jeho prečítaní musím konštatovať, že ma svojím obsahom sklamal. Jeho nadmerná abstraktnosť spôsobuje, že čitateľ niekedy nevi,e o kom a čom sa vlastne hovorí.
V závere konštatuje, že noví lídri ľavice, ako napríklad Z. Mamdami, „musia pomôcť nájsť syntézu, ktorá oslovuje celého človeka“. Ale ako takáto „syntéza“ súvisí s aktivizáciou triedy pracujúcich nie je jasné, keď nie každý oslovený „celý človek je súčasťou triedy pracujúcich“. Metodologická podstata prístupu Y. Varoufakisa k otázke ľavice je vyjadrená v myšlienke: „Ľavica musí ukázať, že skutočným nepriateľom pracujúceho človeka nie je prisťahovalec, ale rentier, technofeudálny pán, monopsonistický zamestnávateľ a finančník, ktorý s ich budúcnosťou zaobchádza ako s derivátom, s ktorým sa dá špekulovať.“
Abstraktnosť uvedeného tvrdenia je v tom, že skutočným nepriateľom proletariátu, t.j. námezdne pracujúcich nie sú tí, ktorých Varoufakis vymenováva, pretože všetci sú len ľudským, individuálnym zosobnením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, t.j. kapitálu.
Uvedení predstavitelia kapitálu nezaobchádzajú s námezdnou pracovnou silou ako derivátom kapitálu pre svoju ľudskú či osobnostnú podstatu, ale pres svoju podstatu kapitalistu. Preto, že sú oduševnenou formou súkromného vlastníctva, a ako jeho zosobnení predstavitelia musia konať v záujme reprodukcie kapitálu.
Y. Varoufakis v danom texte tak „bije“ po vonkajších spoločenských formách podstaty, ktorá sa skrýva v ich jadre, a nie na ich povrchu.
Varoufakisov koncept technofeudalizmu práve vychádza knižne v češtine. Napokon vznik rentiérskej finančnej oligarchie sa dá ľahko vysvetliť aj prostredníctvom marxistickej terminológe. Áno, stále platí, že vlastníctvo výrobných prostriedkov predstavuje základňu. Vo štvrtej technologickej revolúcii nastane singularita umelej inteligencie. „Vlastníctvo výrobných prostriedkov“ bude opäť značne modifikované, navyše sa tým posilňuje vplyv nadstavby. Vzťah „základňa + nadstavba“ sa postmodernizuje, prvotnosť základne sa tým relativizuje. Takže na nasledovníkov Marxa čaká v budúcnosti veľa práce.
V prvom rade musí existovať subjekt – motor, schopný meniť starý systém na nový, premieňať starú energiu na novú.
Myslím, že hlavný dôraz marxizmu pri formulovaní historickej úlohy RT premeniť starú kapitalistickú spoločnosť na novú bol kladený na jej spojenie s revolučným spôsobom výroby (pásovou výrobou). Nie na jej nemajetnosť, aj keď aj tá bola dôležitým motívom. V tomto spočíva omyl dnešnej KSS, vsádza na najchudobnejšie vrstvy, hoci tam niet žiadnej revolučnosti a motívov niečo meniť.
Preto bolo oprávnené v 80. rokoch v socialistických diskusiách začať hovoriť o robotníkovi nie v zmysle jeho spojitosti s manuálnou prácou, ale výrobou. Je rozdiel v postavení a zodpovednosti inžiniera, dispečera v atómovej elektrárni (Černobyľ), na železniciach a vo výskumnom ústave.
Čo sa ale ukázalo, treba dokázať oddeliť záujmy robotníckej triedy, robotníckeho hnutia – zameraného na zlepšenie svojho sociálneho a politického postavenia – a socialistického a komunistického hnutia, zameraného na vybudovanie socializmu a komunizmu. Fakticky sme ich stotožnili, hoci oni totožné neboli. Len sa záujmy RT a prichádzajúcej socialistickej epochy (1928 – 1998) stretli a na základe toho bolo možné prehlásiť RT za silu, motor premeny starej spoločnosti na novú.
Robotnícka trieda v euratlantickom priestore prakticky naplnila svoje ciele z 19. st. V socializme, ale aj v socializovanom kapitalizme (sociálny štát) silne zlepšila svoje sociálne postavenie (8 hodinový pracovný čas, sociálne poistenie, minimálna mzda, odbory, ap.), zlepšila svoje politické postavenie, všeobecnou vzdelanosťou, cez všeobecné volebné právo zavedené v 20. st. a cez robotnícke strany získala (formálnu) účasť na politickom živote spoločnosti. Tým pádom stratila záujem na revolučných premenách, v tomto priestore ako celok prestala byť revolučnou silou, revolučným subjektom. Skôr pretrval jej záujem na drobných sociálnych reformách v prospech robotníkov, čo viedlo k jej odklonu od komunistických strán k sociálnodemokratických, na Slovensku k Smeru-SD.
…
Už v 90. rokoch, pri vytvorení Robotníckeho fóra a neskôr ZRS nebolo cítiť záujem o ďalekosiahle zmeny, len o reformné úpravy pod taktovkou robotníkov. Môj pokus o utvorenie odborného, poradenského zázemia bol chápaný ako nepriateľský voči robotníkom. Spojenie robotníckeho hnutia s odbornosťou, vedou, marxizmom sa stratilo. Ako povedal jeden z vodcov: Nepotrebujeme mudrovať, buchneme po stole a bude po našom.
A s niečím podobným som sa stretol aj na stránkach KSS, keď tam ešte bežali diskusie. Socializmus nie je žiadna veda, nepotrebujeme vedu a marxizmus.
Je zaujímavé sledovať, ako reagujú robotníci na sociálne zbedačovanie. Snahou nie o revolučnú zmenu spoločnosti, ale skôr zapojiť sa do víru konzumného spôsobu života, stať sa „nižšou šľachtou“ v porovnaní so smotánkou, a zároveň v porovnaní so sociálne odkázanými.
Pohybujem sa v robotníckom prostredí, aj moja široká rodina je z veľkej časti robotnícka, takže mám poznatky z dedín, miest, ale aj automobilových montážnych liniek. Prejavuje sa tu bežná nespokojnosť s prácou a vysokými príjmovými rozdielmi, frflanie, ale za dôvod sa považuje chamtivosť ľudí, chamtivosť politikov, ktorých treba vymeniť, pozatvárať. Nie zastaraný systém, nie starý kapitalizmus, ktorý politici len obsluhujú. Niet snahy o nejakú organizovanosť, organizácia, kolektívna usporiadaná štruktúra, kolektívna práca, nejaký výbor sa pokladajú za prežitky socializmu. Proti organizovanému kapitálu sa tak stavia masa chaoticky pôsobiacich jednotlivcov.
Jednoducho, RT splnila svoju úlohu, jej boj, pot a krv viedli k zlepšeniu sociálnych podmienok života ľudí. Ale jej poslanie bolo spojené len s prechodom do socialistickej epochy. Tým sa jej úloha vyčerpala. A tak ako sa niekedy revolučná buržoázia zmenila na kontrarevolučnú silu, tak aj robotnícka trieda sa zmenila z revolučnej sily na konzervatívnu.
…
Revolučný subjekt, motor premeny civilizácie znovu treba hľadať v prostredí revolučného spôsobu výroby, ale už v globálnom rozmere.