Už dlhšie obdobie je očividné, že ekonomický vývoj na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii, sa uberá nesprávnym smerom. Nespokojnosť s týmto javom pociťujú podnikatelia, zamestnanci i ostatné skupiny osôb. Vláda sa v danej súvislosti rozhodla „konsolidovať“ verejné financie a predložila tzv. 3. balíček opatrení, ktorou chce zmeniť negatívne trendy. O vládnej konsolidácii sa bude na jeseň ešte dlho hovoriť, pretože obsahuje mnoho návrhov, ktoré vyvolávajú pochybnosti, avšak práve preto by bolo potrebné poznať i konkrétne návrhy ekonomických opatrení zo strany hlavných opozičných síl. V rámci opozície pritom dominuje strana Progresívne Slovensko (PS) a tá v mesiaci september predstavila Totálny reštart ekonomiky Slovenska (TRESK). Autormi tohto materiálu sú Ľudovít Ódor, Štefan Kišš a Martin Krok. Hoci ide o pomerne rozsiahly materiál plný rôznych grafických vizualizácií a tabuliek, budí viacero otázok.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Protirečivosť návrhov
Všeobecné výroky a manipulácie
Interpretácia grafov
Kto je zodpovedný?
Protirečivosť návrhov
Jedným z kľúčových problémov programu TRESK je to, že hlása vzájomne si odporujúce tézy, ale vždy v takom kontexte, aby zneli populárne. Možno uviesť niekoľko príkladov. Protirečivosť veľmi dobre odzrkadľuje formulácia na s. 55: „Hlavným záverom je, že ďalšia konsolidácia verejných financií musí prebehnúť najmä na strane výdavkov: adresnosť, zastavenie plytvania, hodnota za peniaze a štíhlejší, ale aj agilnejší štát.“ Hodnoty ako adresnosť a štíhly štát, vrátane znižovania výdavkov, znejú skvele, ide však o extrémne náročné a ťažko zlučiteľné požiadavky. Štíhly štát síce znamená menej úradníkov, ale adresnosť vyžaduje viac času na štúdium podkladov a úvahy pri rozhodovaní. Problémom „zoštíhlenia štátu“ je i to, že mnohí úradníci sa budú musieť naučiť pracovné postupy, ktoré predtým vykonávali iní. Menej úradníkov v „zoštíhlenom aparáte“ nezačne automaticky vydávať viac a lepších rozhodnutí, skôr si budú prácu zjednodušovať a tak nezohľadnia jednotlivé aspekty „adresnosti“ pri rozhodovaní. Okrem toho, „zoštíhlený úradnícky aparát“ si musí novú agendu istý čas osvojovať, vďaka čomu bude prinajmenšom niekoľko mesiacov alebo i rokov pracovať menej efektívne než predtým. Navyše, mnohí kvalitní ľudia štátnu byrokraciu opustia, keď uvidia, že popri platoch nižších než v súkromnej sfére prestáva kvôli „zoštíhleniu štátu“ fungovať aj stabilita ich štátnej služby.
Na s. 38 autori kritizujú vysokú mieru regulácie a byrokracie: „S odstraňovaním bariér úzko súvisí aj prílišná regulácia a byrokracia, ktorá vychádza nielen z odlišných národných pravidiel, ale aj z celoeurópskych nariadení. Dve z troch firiem uvádzajú, že byrokratické bremeno je významnou prekážkou pri dlhodobých investíciách.“ Problém nadmernej regulácie je skutočne vážny a je správne proti nemu vystupovať. Je však otázne, či s prílišnou reguláciou a byrokraciou dokážu niečo urobiť autori, ktorí navrhujú prechod na zelenú ekonomiku, napr. na s. 78: „Investície zo strany štátu do zatepľovania budov, budovania zelenej infraštruktúry, predovšetkým do rozvoja a posilnenia elektrickej a nabíjacej siete, úložných systémov a urýchlenia pripojenia kapacít z obnoviteľných zdrojov energie, aby sa zabezpečili podmienky pre rozvoj zelenej ekonomiky.“ Práve toto sú opatrenia, ktoré si budú vyžadovať podrobnú reguláciu a komplexné byrokratické postupy. Určite sa nepodarí to, čo autori navrhujú na s. 38: „Bolo by lepšie sa sústrediť na celkový cieľ a menej predpisovať presnú cestu, ako sa k nemu dostať.“ Také čosi je nemožné dosiahnuť pri environmentálnych pravidlách, kde majú mnohí podnikatelia tradične tendenciu snahu o celkový cieľ skôr predstierať… Samostatnou témou bude oblasť obrany a zbrojenie, ktoré si tiež vyžaduje veľmi podrobnú reguláciu a systém kontroly, zvlášť pri prudko rastúcich výdavkoch.
Autori na s. 27 zasa používajú heslo „Nová vlna decentralizácie“, ktoré má byť jedným z riešení ekonomických problémov SR. Na s. 55 požadujú silnejšie samosprávy a uvádzajú: „Silnejšie samosprávy znamenajú väčšiu kontrolu občanov nad tým, ako sa spravujú verejné financie a rozhoduje o dôležitých otázkach.“ Vzhľadom na doterajšie skúsenosti s decentralizáciou ide o naivnú predstavu a posilnenie samospráv, zvlášť samosprávnych krajov, vôbec neposilní kontrolu občanmi. Tí totiž obvykle ani netušia, aké je zloženie ich krajských zastupiteľstiev a kto ich zastupuje, na rozdiel od celoštátneho parlamentu, kde poznajú mnoho poslancov. Okrem toho, na krajské voľby väčšina oprávnených voličov ešte nikdy neprišla, na rozdiel od volieb do NR SR, kde je účasť vždy neporovnateľne vyššia. Ak existuje priestor, kde možno robiť veci najviac netransparentne, napr. privatizovať majetok stredných škôl, tak je to práve v rámci krajov. Okrem chválospevu na decentralizáciu sa však v programe TRESK objavuje aj obhajoba centralizácie v prospech EÚ. Na s. 39 uvádzajú: „Oveľa lepším riešením by bola centralizácia tých rozhodnutí, ktoré reprezentujú európske verejné statky.“ PS tu opäť požaduje presun kompetencií na úroveň, ktorá je málo kontrolovaná. Účasť na voľbách do Europarlamentu je dokonca ešte nižšia než pri krajoch a daný orgán má navyše aj málo právomocí. Na úrovni EÚ tak rozhodujú nevolení politici či úradníci s väzbami na oligarchiu. Skúsenosti s netransparentným nákupom vakcín by nám mali byť mementom! Celkovo však platí, že decentralizácia v prospech samospráv a centralizácia v prospech EÚ vedie k výraznému oslabeniu národných štátov vrátane SR…
Všeobecné výroky a manipulácie
Ďalším zásadným problémom celého materiálu TRESK je nedostatok konkrétnych návrhov riešení. To, čo autori uvádzajú, nie je ani tak formulácia premyslených návrhov, ale popis určitého želaného stavu. Pri kapitole Starnutie populácie uvádzajú „väčšie úsilie na udržanie (respektíve zvýšenie) produktivity práce“. Pri sociálnych výdavkoch: „Preto bude nevyhnutné zabudovať do penzijného systému a do zdravotníctva mechanizmy, ktoré budú v dlhodobom horizonte brzdiť nárast výdavkov.“ Pri kapitole Digitálna transformácia píšu: „… aby vzdelávanie dokázalo pružne reagovať na nové požiadavky. Aby boli ľudské schopnosti a technológie komplementmi a nie konkurentmi.“ V oblasti školstva takisto hovoria: „Za kvalitu treba priplatiť a nekvalitu nepodporovať.“ Autori ďalej na s. 31 uvádzajú: „Preto je nutné, aby vzniklo spojenie medzi najlepšími firmami, univerzitami a štátom, ktoré urýchli transfer nových technológií do služieb pre občanov a firiem.“ Populisticky znie aj tvrdenie na s. 40 o inováciách: „Slovensko by malo byť schopne zapojiť sa aj do budovania (nových) prioritných odvetvi, ktoré budú najviac podporovane úniou. Napríklad umelá inteligencia…“ A takisto na s. 36: „Musíme zásadným spôsobom premyslieť celý inovačný cyklus.“
Pri otázke obrany a bezpečnosti autori uvádzajú: „Európa bude musieť v oblasti obrany a bezpečnosti oveľa viac spolupracovať a postupne zvyšovať výdavky na tento účel.“ Zvýšenie výdavkov na zbrojenie a súčasne i výdavkov na zelenú transformáciu bude dosť zložité, najmä ak chce PS konsolidovať verejné financie. V TRESKu sa ďalej tvrdí (s. 34): „Je nutné viac diverzifikovať dodávateľov v prípade kritických surovín, znížiť závislosť od autokratických režimov...“ To bude naozaj zaujímavé, pretože kritické suroviny prichádzajú práve z autokratických krajín. Zaujímavé je aj nasledovné tvrdenie: „Stratu príležitostí na trhu v USA sa dá vykompenzovať užšími vzťahmi s inými časťami sveta. Ide predovšetkým o Kanadu, Spojené kráľovstvo, Latinskú Ameriku, východnú Áziu, Mexiko, Indiu či niektoré africké krajiny.“ Stratu príležitostí v USA síce treba naozaj kompenzovať, avšak Kanada, Británia, Mexiko, atď. tieto straty nevykompenzujú. Paradoxne, autori pri výpočte nespomenuli jedinú porovnateľnú alternatívu k americkému trhu – Čínu. Žeby sa báli doviesť svoje závery do dôsledkov, aby neboli ako smeráci?
V materiáli TRESK sa celkovo objavuje veľa ďalších paradoxov, napr. tvrdenie na s. 35: „verejné bezpečnostné inštitúcie musia zohrať aktívnejšiu úlohu… Zahraničným vplyvovým operáciám bude potrebné sa účinne brániť najmä pred voľbami.“ Je však zaujímavé, že v prípade britskej kauzy Zink Network, ktorá sa týkala práve politikov PS, napr. Veroniky Ostrihoňovej Cifrovej, nepožadovali v PS aktívnejšiu úlohu bezpečnostných inštitúcií. Ďalšie rozporuplné tvrdenie na s. 34 znie: „Demokracia musí byť schopná sa brániť voči tým, ktorí používajú slobodné voľby na to, aby následne zničili inštitúcie demokracie jednu po druhej.“ PS však súčasne kritizuje úpravu „o mimovládnych organizáciách, ktorá ich stigmatizuje a komplikuje ich fungovanie“. Bolo by zaujímavé zistiť, ako sa treba brániť napr. voči tým mimovládnym aktivistom, ktorí pomáhali ovplyvňovať voľby a následne likvidovať najzákladnejšie demokratické inštitúcie počas rokov 2020 – 2023. Veľmi zaujímavým problémom je rozporuplné chápanie konšpirácií a dezinformácií. Napr. na s. 35 uvádzajú autori tabuľku Indexu konšpirácií, v ktorej sa SR ocitá na poslednom mieste a ako jeden z dvoch zdrojov spomínajú francúzsku štúdiu z roku 2021. Voči danej štúdii možno mať viacero výhrad, hlavným problémom ale je, že v danej štúdii sa o Slovensku nehovorí ani jedným slovom. Graf v TRESKu, ktorý k porovnávaným krajinám pridáva i SR, je teda len výsledkom práce UCM v Trnave a agentúry Focus, ktoré sa nechali francúzskou štúdiou inšpirovať. PS by teda nemala zahraničnú štúdiu uvádzať ako zdroj…
Interpretácia grafov
Za úvahu stojí aj zoznam desať grafov, ktoré tvoria prvú časť materiálu TRESK a sú doplnené bombastickými názvami, pôsobia však manipulatívne. Všetky uvedené grafy sa pritom dajú interpretovať aj úplne inak, než si to predstavujú predstavitelia PS.
Graf č. 1 s názvom „Nevieme, kde je sever ani západ“ zoraďuje štáty podľa tzv. Indexu lepšieho života od OECD. Graf má zrejme dokázať, že na Západe sa žije lepšie než na Slovensku alebo dokonca v Rusku, ktoré sa v grafe ocitá až na predposlednom mieste pred Gréckom. To však nie je žiadna novinka, zvlášť v Rusku je život naozaj ťažký. Je však otázne, či máme preto spolupracovať iba s krajinami, kde je život „lepší“ než u nás. Navyše, predložený graf pôsobí manipulatívne, pretože vytvára zoznam 27 štátov, čo evokuje počet členov EÚ, ale štáty sú vybrané veľmi selektívne. Na prvých troch priečkach sa uvádzajú Nórsko, Island a Švajčiarsko, avšak chýba tam päť „nových“ členských štátov EÚ, vrátane Rumunska a Bulharska, ktoré by skončili na najnižších priečkach. Selektívny výber štátov tak umožňuje posunúť Slovensko alebo Rusko nižšie než pri grafe, v ktorom by boli uvedené len štáty EÚ a Rusko. Okrem toho, trojica premiantov v rebríčku evokuje aj záver, že najlepší život je v štátoch, ktoré nie sú členmi EÚ – takto zjednodušene to však podávať nemožno…
Graf č. 2 zasa porovnáva mesačný čistý príjem Slovenska a Pobaltia pre rodinu s dvoma deťmi v rokoch 2006 – 2019. Samozrejme, že príjmy v Pobaltí rástli v tom období rýchlejšie než v SR, ale faktom je aj to, že vo väčšine ostatných štátov EÚ rástli vtedy ešte pomalšie než v SR. Okrem toho, rodina s dvoma deťmi nie je v Pobaltí pravidlom, ale skôr výnimkou a celý región trpí demografickými problémami, ktoré si na Slovensku nedokážeme ani predstaviť. V Litve klesla populácia z 3,7 milióna v roku 1991 na 3,4 milióna pri vstupe do EÚ (2004), ale dnes tam žije už iba 2,8 milióna obyvateľov. Podobný pokles populácie skoro o tretinu populácie cítiť aj v Lotyšsku (2,6 mil. – 2,3 mil. – 1,8 mil.). Estónsky demografický pokles je o niečo menší a od rozpadu ZSSR sa počet obyvateľov znížil „len“ o 13 %. Pre porovnanie, na Slovensku v rovnakom období populácia dokonca vzrástla… TRESK sa demografii venuje v grafe 10 a poukazuje na problém klesajúcej populácie v produktívnom veku v SR. Keby tam autori urobili porovnanie napr. práve s Pobaltím, stav na Slovensku by vyznel skôr ako komparatívna výhoda. Autori situáciu v Pobaltí opisujú celkovo manipulatívne aj pri iných ukazovateľoch. Napr. na s. 46 uvádzajú: „Ak by sme mali vzduch čistý ako v Estónsku...“ Avšak neuvádzajú, že Estónsko má pri asi rovnakej rozlohe a väčšom zalesnení len štvrtinu populácie SR, oveľa menej áut, fabrík, atď.
Graf 3 uvádza čísla o čistom príchode študentov v EÚ a ukazuje, že za rok 2022 bola SR v tomto ukazovateli najhoršia z celej EÚ. Lenže treba uviesť že keby autori prepočítavali čísla na počet obyvateľov, nebola by na poslednom mieste SR, ale bohaté Luxembursko. Hlavným problémom grafu je však to, že ide o porovnanie nie za obdobie Ficových vlád, ale za rok 2022, keď tu vládla súčasná opozícia a ministrom školstva bol Branislav Gröhling. A keďže začiatkom roku 2022 ešte existoval núdzový stav, daný graf poukazuje aj na zlý manažment pandémie Covid-19 v SR.
Graf 4 s názvom „Pat a Mat a eurofondy“ porovnáva zdroje financovania verejných investícií v SR podľa období – a najviac negatívne sa tu opäť javia roky 2020 – 2022. Práve vtedy však bol štátnym tajomníkom ministerstva investícií Ján Hargaš, súčasný člen predsedníctva strany PS…
Graf 5 „Zdravotníctvo zabíja“ ukazuje počty odvrátiteľných úmrtí štátov EÚ podľa priemeru za roky 2013 – 2022. Správne vypočítať tzv. odvrátiteľné úmrtia je naozaj zložité, avšak urobiť priemer za roky 2013 – 2022 je doslova manipulatívne. Daná štatistika totiž nerozlišuje obdobie pandémie Covid-19, keď zlyhávali zdravotné systémy a plánované výkony sa systematicky odkladali. Navyše, uvedený graf celkovo ukazuje, že najhoršie dopadli postsocialistické štáty EÚ, kde v 21. storočí prebehli neoliberálne reformy zdravotníctva. Všetky ich predbehlo dokonca aj Grécko, hoci je na tom najhoršie zo „starých“ členských štátov EÚ.
Graf 6 zasa predkladá rebríček štátov EÚ podľa digitalizácie verejných služieb v roku 2022. Slovensko sa skutočne v rebríčku ocitá veľmi nízko, avšak opäť treba vnímať, že časť zodpovednosti nesú aj vlády z minulého volebného obdobia, zvlášť Ministerstvo investícii, regionálneho rozvoja a informatizácie, kde bol štátnym tajomníkom súčasný člen predsedníctva PS. Pritom práve roky pandémie boli príležitosťou na digitalizáciu verejnej správy, pretože bol po nej zvlášť veľký dopyt a mnoho štátov práve vtedy rýchlo napredovalo – na rozdiel od SR.
Podobne to platí aj pre graf 7, ktorý poukazuje na výsledky PISA 15-ročných za rok 2022 v jednotlivých štátoch EÚ. Ide však opäť nielen o zodpovednosť Ficových vlád, ale aj tých, ktorí tu vládli po roku 2020 – v predošlých hodnoteniach totiž dopadla SR podstatne lepšie (tu) a neúspechy z roku 2022 môžu súvisieť i s nezvládnutým dištančným vzdelávaním, keď boli školy v SR kvôli Covid-19 zatvorené dlhšie než v iných štátoch EÚ.
Rôzne možno interpretovať aj graf 8 „Socio-ekonomický status sa dedí“, v ktorom sa SR ocitá na poslednom mieste. To, že sa daný status dedí, totiž neznamená, že sa v určitej krajine žije horšie. Napr. v západnej Európe je zmena socio-ekonomického statusu častým prejavom negatívnych trendov, najmä kvôli úpadku strednej triedy.
Graf 9 „Život na sekeru“ si zasa vyberá jeden ukazovateľ, podľa ktorého je SR na poslednom mieste v rebríčku štátov EÚ. Podľa vládneho dlhu v pomere k veľkosti HDP však sme na tom sme stále lepšie než priemer EÚ – čo neznamená, že sme na tom dobre.
Kto je zodpovedný?
Podľa očakávania PS identifikuje vinníka súčasnej neutešenej situácie veľmi jednoznačne: „S krátkymi prestávkami nám na Slovensku od roku 2006 vládne Robert Fico a strana SMER… Sprievodným javom Ficových vlád je oligarchizácia ekonomiky a únos štátu.“ Označiť roky 2020 – 2023 za „krátku prestávku“ je veľmi odvážne, avšak hlavným problémom je, že oligarchizácia na Slovensku nezačala Robertom Ficom, ale počas vlád Vladimíra Mečiara a najmä Mikuláša Dzurindu. A veľká chyba Roberta Fica spočívala v tom, že v nesociálnej politike svojich predchodcov pokračoval a oligarchické dôchodkové a zdravotnícke reformy zo začiatku storočia zmenil príliš málo. Okrem toho, v TRESKu sa autori tvária, že kritizujú i obdobie 2020 – 2023, mnohí členovia strany PS však boli práve vtedy vo vysokých funkciách štátu. Stačí spomenúť mená, ako Ivan Korčok, Ľudovít Ódor, Ján Hargaš atď. Avšak ani obdobie po roku 2006 nebolo obdobím, od ktorého by sa jednotliví členovia PS mohli ostentatívne dištancovať. Napr. spoluautor TRESKu Štefan Kišš pôsobil vo významných funkciách na ministerstve financií (Inštitút finančnej politiky, Útvar hodnoty za peniaze) a hoci nebol formálne politikom, zo svojej pozície spoluurčoval viaceré kroky vtedajšej vlády. Je otázkou, prečo tieto funkcie neopustil v období, ktoré teraz označuje za „oligarchizáciu“ či „únos štátu“…
* * *
Na záver možno iba konštatovať, že práve dnes by bolo potrebné viesť racionálnu diskusiu o tzv. konsolidácii verejných financií či o ekonomickom systéme, ktorá by obsahovala aj inovatívne návrhy riešení. Samozrejme, komplexné riešenie sa bude hľadať veľmi ťažko, pretože problémy súvisia s verejnými financiami v západnom svete, kde vládny dlh skoro všetkých členov G7 prekročil už 100 % HDP – v Japonsku dokonca 260 % HDP. Riešenie tejto otázky by si však vyžadovalo prelomenie viacerých oligarchických tabu v ekonomike, napr. pri zbrojení – žiaľ, na to si na Západe trúfa len málokto a mlčí o tom tak súčasná vláda, ako aj opozícia v SR.
