Kde sa začala bieda slovenskej ekonomiky

Po páde komunistického režimu v Československu v roku 1989 začal prebiehať historický transformačný proces, ktorý mal za cieľ prechod od centrálne plánovanej ekonomiky k trhovému hospodárstvu. Transformačný proces nebolo možné realizovať bez privatizácie. V Československu v roku 1988 štátne vlastníctvo tvorilo 99,3 percenta HDP. V súkromnom sektore bolo zamestnaných 1,2 percenta pracovných síl a majetok predstavoval dve percentá. Za týchto podmienok sa len ťažko dalo predstaviť rozbehnutie konkurencie a fungovanie trhového mechanizmu. Zároveň proces privatizácie podporoval vedomie o nezvratnosti reformného procesu.

Skutočnosť, že v Československu aj na Slovensku do roku 1988 štátne vlastníctvo tvorilo 99,3 percenta HDP, mala podstatný vplyv na tvorbu a príjem prostriedkov do štátneho rozpočtu, predovšetkým na daňové príjmy. Štátny rozpočet Slovenskej socialistickej republiky na rok 1989 tvoril príjem 94,1 mld. Kčs, bez dotácie z rozpočtu federácie 36,8 mld. Kčs, z toho príjmy zo socialistického hospodárstva 25,4 mld. Kčs, to jest 69,15 percenta. Rozpočet na rok 1989 bol vyrovnaný.

Politické rozhodnutia týkajúce sa transformácie a privatizácie v období rokov 1989 až 1992

Dokument Scenár ekonomickej reformy, schválený vo federálnom parlamente v roku 1990, predpokladal šokovú reformu. To sa spájalo aj s privatizáciou, keď si významné postavenie medzi metódami získala kupónová privatizácia. Ďalšími spôsobmi privatizačného procesu boli reštitúcie, malá privatizácia, dvojkolová veľká privatizácia a vytvorenie špeciálnej nezávislej inštitúcie Fond národného majetku.

Najdôležitejšou legislatívnou formou na privatizáciu v bývalej ČSFR sa stal zákon z roku 1991 o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Jeho novela, schválená Národnou radou Slovenskej republiky (NR SR) 17. februára 1994, odštartovala takzvanú veľkú privatizáciu. Na účely privatizácie vznikol 28. júna 1991 Fond národného majetku (FNM) zápisom do podnikového registra.

Registrácia občanov do prvej vlny kupónovej privatizácie sa začala 1. novembra 1991 a ukončila sa v marci 1992. Samotná kupónová privatizácia sa začala 14. mája 1992 a prebiehala do Vianoc 1992.

Foto: Wikipedia

Základnou myšlienkou kupónovej privatizácie bola rýchla transformácia štátnych podnikov (š. p.) na akciové spoločnosti (a. s.). Išlo o odovzdanie ich akcií obyvateľstvu nie za peniaze, ale za takzvané investičné kupóny. Každý občan nad 18 rokov mal nárok na kupónovú knižku, v ktorej boli šeky na tisíc bodov. Za účasť v privatizačnom procese zaplatili ľudia symbolických tisíc korún. Najväčší úspech dosiahli investičné fondy, ktoré sľubovali vyplatiť desať- a viacnásobky registračného poplatku.

Do prvej vlny kupónovej privatizácie sa v Českej republike (ČR) zaregistrovalo 5 942 851 (cca 57 percent) občanov, v Slovenskej republike (SR) to bolo 2 579 327 (cca 51 percent) občanov. Na jedného držiteľa investičných kupónov pripadal v prvej vlne kupónovej privatizácie majetok v účtovnej cene približne 35-tisíc Kčs.

Z Fondu národného majetku ČR bol do prvej vlny kupónovej privatizácie vyčlenený majetok v hodnote 206 ,4 mld. Kčs a z FNM SR vo výške 90,1 mld. Kčs. V ponuke boli akcie 1 491 podnikov, z toho 504 slovenských.

Rozpredávanie štátneho majetku naštartoval ešte počas federácie vtedajší česko-slovenský minister financií Václav Klaus. Neskorší český premiér a prezident prišiel s projektom prvej vlny kupónovej privatizácie. Myšlienka spravodlivého odovzdania časti národného bohatstva ľuďom sa však z veľkej časti skončila fiaskom a nekontrolovaným rozkrádaním. Najznámejším prípadom úvodnej etapy privatizácie sa stali Harvardské investičné fondy. Viktor Kožený a Boris Vostrý sľubovali istotu desaťnásobku za tisíc korún investovaných do kupónovej knižky. Škoda v Česku dosiahla miliardy korún, na Slovensku to boli stovky miliónov korún.

Transformácia a privatizácia zasiahli nielen priemysel, ale všetky odvetvia verejného života. Kultúru, šport, zdravotníctvo, bytový fond a tak ďalej. Reštitúcie a privatizácia mimoriadne zasiahli agropotravinársky komplex. V správe rezortu v rámci realizácie zámerov v roku 1994 sa konštatuje: „V agropotravinárskom komplexe hospodárska reforma po roku 1990 vytvorila adaptačnú depresiu, ktorá prerástla do hlbokej odbytovej a ekonomickej krízy a svojím rozsahom a dôsledkami je neporovnateľná s ostatnými odvetviami národného hospodárstva.“ Odvetvie, ktoré produkovalo zisk (5,6 miliardy Sk), sa stalo stratové (14,1 miliardy Sk) a zo sebestačného sa stalo závislé od dovozu potravín. V dôsledku rozpadu JRD, ŠM, potravinárskeho priemyslu a tak ďalej stratili zamestnanie desaťtisíce občanov

Rozpredávanie štátneho majetku po páde komunistického režimu sa často označuje ako „najväčšia krádež v histórii Slovenska“. Mnohí privatizéri fabriky získané za zlomok ich skutočnej hodnoty vytunelovali, vytiahli z nich miliardy korún a odpredali zahraničným firmám.

Čo nám dala a vzala privatizácia štátneho majetku

Pád komunizmu naštartoval nevídané zmeny v ekonomike. Ich symbolom sa stala kupónová privatizácia. Štátne podniky sa stali akciovkami a o ich akcie sa mohli hlásiť občania. Ako to dopadlo – a ako to dopadnúť mohlo –, sa s odstupom času pýta sám občan. Čo očakával od štátu?

Séria zákonov umožnila štátu zbaviť sa privatizáciou jeho majetku a získať tak miliardové prostriedky na znižovanie deficitu verejných financií alebo na realizáciu rozvojových projektov. Ušľachtilá myšlienka, ktorá sa nikdy nenaplnila. Na kupónovú privatizáciu väčšina Slovákov nespomína v dobrom. Za kupónové knižky zaplatili tisíc korún československých. V mnohých prípadoch im ostali podiely v bezcenných firmách a fondoch. Šťastie mali občania, ktorí kúpili napríklad akcie SES Tlmače. „Bolo to 407 akcií krát 2 100 korún, takmer milión korún, čo bola hodnota rodinného domu,“ vysvetlil ekonóm Vladimír Bačišin. SES Tlmače boli na vrchole dva roky po kupónke. Dobre pochodili aj akcionári finančných inštitúcií VÚB, Slovenská poisťovňa. Existuje aj veľká skupina ľudí, ktorí na kupóne nič nezarobili, ale dokonca naň doplatili.

Privatizácia a transformácia boli predmetom politického zápasu. Sprevádzali ich zmeny postoja k realizácii privatizácie. Program VPN „Šanca pre Slovensko“ z roku 1990 síce apeloval na potrebu ekonomickej transformácie a hovoril o negatívnom pôsobení štátu na stav slovenského hospodárstva, no napriek tomu sa prikláňal k silnej sociálnej ochrane slabších, mladých rodín či dôchodcov. Čo je ešte dôležitejšie, VPN sa hlásila k zrovnoprávneniu všetkých foriem vlastníctva. Išlo o vyhlásenie, ktoré umožnilo rôzne interpretácie a vznik konfliktu medzi podpredsedom vlády pre ekonomickú reformu Jozefom Kučerákom a ministrom privatizácie Augustínom Mariánom Húskom. To spôsobilo vnútorný rozkol vo VPN a následný vznik platformy Za demokratické Slovensko (neskôr HZDS). Vytvorenie dvoch opozičných táborov a ich politické ukotvenie stanovili nielen mantinely politického boja, ale zároveň konštituovali dva odlišné typy ekonomickej transformácie.

Dôležitú úlohu pri ovplyvňovaní priebehu privatizácie zohral Ivan Mikloš, ktorý sa stal spoluzakladateľom think tanku MESA 10, ekonomickej expertíznej organizácie, ktorá formovala ekonomické povedomie politikov, novinárov a širšej intelektuálnej verejnosti. MESA 10 bola interpersonálne prepojená napríklad aj s Inštitútom pre verejné otázky (IVO).

Rozmotávanie politických intríg počas vlád premiérov Dzurindu a Mečiara nie je predmetom článku, podobne ako ani organizovaný zločin, politické aj mafiánske vraždy, korupcia či reputácia Slovenska v zahraničí, ktoré ich sprevádzali.

Mečiar a Dzurinda, hlavní aktéri privatizácie

Na Slovensku bol v roku 1991 vyčíslený privatizovateľný majetok v hodnote asi 385 miliárd korún. V malej privatizácii bol privatizovaný majetok asi za 14 miliárd Sk, v prvej vlne kupónovej privatizácie za 90,1 miliardy a štandardnými metódami bol predaný majetok asi za 38 miliárd korún. K 1. 1. 1995 tvoril privatizovaný majetok cca 142,1miliardy Sk, čo bolo približne 36,9 percenta privatizovateľného majetku. Najviac sa sprivatizovalo v roku 1992 – celkom 27,27 percenta.

Kľúčovým dátumom na spustenie prakticky neobmedzenej privatizácie na Slovensku bol nástup tretej vlády Vladimíra Mečiara (13. 12. 1994). Parlament okrem iného odhlasoval, že o priamych predajoch štátnych podnikov už nebude rozhodovať vláda, ale Fond národného majetku, ktorý potom vykonával čiernu prácu bez akejkoľvek kontroly. V roku 1995 vedenie fondu rozhodlo o 370 priamych predajoch podnikov. Vláda Vladimíra Mečiara od svojho nástupu do 30. 10. 1998 predala majetok v účtovnej hodnote 109 miliárd korún za 31 miliárd. Medzi najznámejšie prípady mečiarovskej privatizácie patril napríklad predaj VSŽ a Nafty Gbely. Nie je náhoda, že noví majitelia patrili medzi najbližších stúpencov Mečiara a sponzorov jeho HZDS.

Privatizácia za vlád Mikuláša Dzurindu (1998 až 2006) patrila k najvýznamnejším hospodárskym zmenám v moderných dejinách Slovenska. Bola súčasťou širšej transformácie ekonomiky, ktorá mala cieľ priblížiť Slovensko k EÚ a NATO, prilákať zahraničných investorov a ozdraviť štátne financie. Priniesla však aj značné politické spory.

Za pozitíva privatizácie môžeme pokladať:

• vstup zahraničného kapitálu a know-how – veľké podniky (energetika, banky, telekomunikácie) získali silných zahraničných vlastníkov;
• stabilizácia bankového sektoru – banky sa stali stabilnými a integrovanými v európskom trhu;
• príprava na vstup do EÚ (2004) – reformy vrátane privatizácie boli podmienkou na prijatie Slovenska do EÚ a OECD;
• zvýšila sa dôvera zahraničných investorov – Slovensko sa začalo vnímať ako reformná krajina, čo podporilo aj neskorší príchod automobiliek a ďalších investorov.

Medzi negatíva Dzurindovej privatizácie patrí predovšetkým:

• strata kontroly nad strategickými podnikmi – napríklad Slovenský plynárenský priemysel (SPP), Slovenské elektrárne, Slovenská sporiteľňa, VÚB, Slovenské telekomunikácie prešli do zahraničných rúk;
• nízke výnosy v porovnaní s hodnotou majetku – štát predal podniky pod cenu. Príkladom je jedna z najhorších privatizácií v histórii krajiny: predaj Stredoslovenskej energetiky. Privatizér Electricité de France v roku 2002 zaplatil za podiel Dzurindovej vláde 160 miliónov eur a po 11 rokoch na dividendách a aktuálnom predaji získal spolu okolo 700 miliónov eur. Štát tak na predaji SSE len pri pohľade na privatizačnú cenu prerobil viac ako v roku 1996 pri predaji vtedajšej Nafty Gbely, privatizovanej za Mečiarovej vlády;
• zisky odchádzajú do zahraničia – namiesto toho, aby veľké podniky generovali príjmy pre štát, zisky putujú materským firmám v zahraničí;
• sociálne dôsledky – reštrukturalizácie a zefektívnenie riadenia priniesli prepúšťanie pracovníkov, čo v niektorých regiónoch zvýšilo nezamestnanosť;
• politické spory a obvinenia z korupcie – napríklad výber kupcov a priebeh privatizácií boli často kritizované za netransparentnosť.

Vari najväčšou ekonomickou kauzou začiatku milénia bol však pád nebankových spoločností vo februári 2002. Zhruba 170-tisíc veriteľov, ktorí naleteli sľubom o neraz až 30-percentnom zhodnotení vkladov, prišlo v nejednom prípade o celoživotné úspory. Viac ako desať skrachovaných nebankoviek na čele so spoločnosťami Horizont Slovakia, BMG Invest, Drukos či AGW pripravilo veriteľov o desiatky miliárd korún.

Počas Dzurindových vlád sa v kuloároch hovorilo, že všetko prebiehalo „v bielych rukavičkách“, ale v pozadí bol vraj klientelizmus, čo neskôr naznačil aj údajný spis Gorila.

Ukončením vlády Mikuláša Dzurindu sa skončil masívny výpredaj štátneho majetku. Prvá vláda Roberta Fica v podstate zastavila privatizáciu, napriek tomu sa vláda nevyhla kauzám spojeným s privatizáciou.

Dôležitá etapa transformácie a privatizácie sa uzatvorila. Prvého januára 2016 zanikol Fond národného majetku. Návrh zákona o zrušení FNM pochádzal z dielne Ministerstva hospodárstva SR a 12. novembra 2015 ho schválil parlament. Podľa ministerstva sa do budúcnosti neplánuje privatizácia majetku štátu a ani ju nie je možné predpokladať.

Nezvládnutie transformácie a privatizácie štátneho majetku, sprevádzané mafiánskymi praktikami, natrvalo poznačilo ďalší vývoj slovenskej ekonomiky.

Cieľom privatizácie bolo preniesť podniky zo štátneho vlastníctva do rúk súkromníkov, zvýšiť efektívnosť a získať príjmy pre štát. Predajom Slovensko získalo jednorazové príjmy, ale zároveň stratilo dlhodobé výnosy z podnikania štátnych firiem. Kapitálovo atraktívne podniky boli sprivatizované. Štát stratil významné dividendové príjmy, ktoré teraz plynú zahraničným investorom. Daňové príjmy z týchto firiem sú nižšie, keďže veľká časť ziskov sa odvádza do materských spoločností v zahraničí. Slovensko sa tak stalo ekonomicky závislé od zahraničných investícií. Nielen ukončenie privatizácie, ale absencia dlhodobej stratégie, ako nahradiť stratené príjmy z privatizovaných podnikov, spôsobila štrukturálnu slabosť – biedu slovenskej ekonomiky.

Vplyv transformácie a privatizácie na ekonomiku Slovenska

Odpovedať na takto položenú otázku je zložité a závislé na uhla pohľadu.

Hlavným cieľom, ktorý si určil štát, bolo zbaviť sa transformáciou a privatizáciou svojho majetku a získať tak miliardové prostriedky na znižovanie deficitu verejných financií alebo na realizáciu rozvojových projektov. Po rokoch privatizácie (1991 až 2006, končiac Dzurindovou vládou) je smutným konštatovaním, že cieľ sa nesplnil. Dňa 4. júla 2006 odchádzajúci premiér Mikuláš Dzurinda odovzdal budúcemu predsedovi vlády Robertovi Ficovi ekonomiku s verejným dlhom približne 524 miliárd korún. Keď Dzurinda v roku 1998 prvýkrát zasadol do premiérskeho kresla, verejný dlh bol 272 miliárd korún, pričom sa navýšil za jeho vlády o 252 miliárd korún. Celkový dlh verejnej správy, teda štátu, samospráv, štátnych fondov a inštitúcií, tvoril 35 percent hrubého domáceho produktu.

Rozhodujúcim zdrojom narastajúceho dlhu sú rozpočtové deficity, ktoré vznikajú, pretože štát neustále míňa viac peňazí, ako získa z daní a iných zdrojov. Medzi rozpočtové deficity patria zisky, ktoré v mnohých prípadoch odchádzajú do zahraničia – namiesto toho, aby veľké podniky generovali príjmy pre štát, zisky putujú materským firmám v zahraničí. Tento schodok v príjme štátneho rozpočtu sa každoročne prehlbuje a patrí medzi faktory prehlbovania biedy Slovenskej ekonomiky.

Od roku 1989 sa vystriedalo na Slovensku 17 vlád vrátane štvrtej vlády Roberta Fica. Za toto obdobie bola vláda R. Fica pri moci cca 29,3 percenta času, V. Mečiara 23 percenta a M. Dzurindu 22,5 percenta. Počínajúc prvou vládou Milana Čiča sa ako pupočná šnúra ťahá s každou vládou zvyšovanie štátneho dlhu. A to napriek transformácii a privatizáciou rozpredanému majetku.

Je skutočnosťou, že HDP na Slovensku neustále rastie, napríklad v roku 2010 to bolo 68 727 miliónov eur, v 2015 poskočil na 80 376 miliónov eur a v roku 2024 vzrástol na 130 985 miliónov eur. To znamená, že ekonomika ako celok je výkonnejšia – mal by sa teda znižovať štátny dlh. No v praxi sa deje opak. Dlh sa od roku 2010 pravidelne zvyšuje. Dôvodov je viac: štátny rozpočet závisí od príjmov (dane, odvody, clá) a výdavkov (sociálne dávky, dôchodky, investície, platy vo verejnej sfére, obsluha dlhu).

Ak výdavky dlhodobo prevyšujú príjmy (to znamená, že rozpočet je v deficite), štát si musí požičiavať a dlh rastie napriek tomu, že ekonomika rastie.

Ako vyplýva z prechádzajúceho prehľadu, je to štát, kto sa v konečnom štádiu podieľa na konsolidácii ekonomiky nielen štátneho, ale aj súkromného majetku. Štát rieši potrebu finančných prostriedkov pôžičkou a vytvára dlh. Vzhľadom na to, že sa vlády menia, ale dlh zostáva, v konečnom dôsledku ťarchu dlhu nenesie štát, ale verejnosť, a splácanie dlhu predstavuje pohľadávku voči súčasnej a budúcej daňovej povinnosti.

Výrazne sa na zvyšovaní dlhu podieľajú krízy a ich dôsledky. Slovensko od roku 2010 postihla finančná kríza (2008 až 2010), štát pomáhal ekonomike a bankám, deficit narástol. Eurokríza v rokoch 2011 až 2013 znamenala nižšie daňové príjmy a vyššie výdavky. COVID-19 v rokoch 2020 až 2022 priniesol obrovské náklady na kompenzácie, zdravotníctvo a záchranu ekonomík. Spomeňme ešte energetickú krízu a infláciu (2022 až 2023), dotácie na energie, rast sociálnych výdavkov. Napriek tomu, že v tomto období výrazne rástol HDP a štát vyprodukoval viac tovarov a služieb, štátny dlh rastie, lebo rozpočty boli dlhodobo deficitné (v roku 2021 dosiahol dlh približne 60,2 percenta HDP, v roku 2023 sa pohyboval okolo 55,6 percenta a v roku 2024 už presiahol 59,3 percenta HDP). Rast HDP síce zvyšuje daňové príjmy, ale rast výdavkov bol ešte rýchlejší (krízy, sociálne balíčky, štrukturálne problémy). Preto ani trvalý rast HDP nestačí na znižovanie dlhu.

Je prirodzené, že v období krízy štát kompenzuje zvýšené náklady obyvateľstvu. Dilemu hospodárskej politiky stelesňuje bežné tvrdenie liberálov, že štát je zlý hospodár (že neefektívne spravuje podniky, plytvá zdrojmi, má slabú motiváciu k efektivite). No keď príde hospodárska kríza, vidíme, že aj liberálne orientované vlády zachraňujú súkromné podniky. Dôvodov je niekoľko. Objektívne je potrebné konštatovať, že veľké podniky alebo banky majú väzby na celé hospodárstvo (dodávatelia, odberatelia, zamestnanci, bankový sektor) a ich krach by nespôsobil len zánik jednej firmy, ale dominový efekt – masové prepúšťanie, pády ďalších firiem. Ak by zbankrotovala veľká fabrika alebo banka, tisíce ľudí by prišli o prácu. Z týchto a ďalších dôvodov žiadna vláda nechce niesť následky masových bankrotov a nezamestnanosti. Zachraňovanie podnikov je aj politicky motivované.

Na mieste je otázka, prečo si podniky nezoberú úver tak ako štát. Predovšetkým pokiaľ je firma v kríze, banky jej často nechcú požičať alebo by jej dali veľmi vysoký úrok (pretože je riziko, že úver nesplatia). Niektoré podniky (napríklad automobilky, aerolínie, banky) majú také obrovské finančné potreby, že by im komerčný úver nepokryl straty. Čiže odpoveď je: podniky si úver nezoberú. Štát si vie požičať lacnejšie a slúži ako „poistka“ proti systémovému kolapsu. No keďže štát nemá vlastné peniaze, konečné splácanie zostane na pleciach občanov cez dane.

Najväčšou krivdou na spoločnosti a občanovi je, že keď sa firme darí, zisky idú vlastníkom. Keď sa firme nedarí, straty sa prenášajú na spoločnosť. Toto je presne to, čo kritici (aj časť liberálov) nazývajú morálnym hazardom. Keď štát ako „zlý hospodár zachráni podniky“ z pôžičky, peniaze sa musia jedného dňa splatiť, a to sa deje zvyšovaním daní alebo škrtom vo výdavkoch štátneho rozpočtu (sociálne dávky, školstvo a podobne), v každom prípade na konto aj najchudobnejších občanov.

Slovensko má jednu z najvyšších mier závislosti od zahraničných investícií v EÚ. Viac než 80 percent veľkého priemyslu je v zahraničných rukách a súkromný sektor sa podieľa cca 95 percentami na tvorbe HDP. Zahraniční vlastníci platia väčšinu daní v materských krajinách, zatiaľ čo Slovensko poskytuje stimuly, počas kríz preberá riziko (dotácie, úvery, garancie) a financuje to z verejného dlhu. Legálne sa podľa dostupných údajov od ukončenia privatizácie „vyviezlo“ do zahraničia 50 až 60 miliárd eur.

Záver

Za obdobie od transformácie a privatizácie štátneho majetku, hospodárskych kríz, vojny na Ukrajine a podobne sa štátne financie krajiny ocitli na hranici, keď štátny dlh láme historické rekordy. Podľa odborníkov hrubý dlh Slovenska v nominálnom vyjadrení na konci prvého štvrťroka 2020 dosiahol 46,4 miliardy eur. Koncom roka 2023 bol vo výške 68,8 miliardy eur, čo znamená, že sa v danom období zvýšil o 22,4 miliardy eur (32,6 percenta). Dôvodom zvyšovania sú jednorazové protikrízové opatrenia vlády. Ide najmä o opatrenia na podporu ekonomiky počas pandémie, náklady spojené s očkovaním a testovaním, zastropovanie cien energií pre domácnosti a podniky, rozpočtové výpadky aj výdavky na pomoc Ukrajine. Na náraste dlhu sa podľa odborníkov podieľa súkromný sektor cca piatimi až šiestimi miliardami eur, vojna na Ukrajine a energetická kríza cca šiestimi miliardami eur a ostatné výdaje na zdravotníctvo a výpadky príjmov a bežné výdavky desiatimi miliardami eur. Okrem toho Slovensko tlačí pred sebou skrytý dlh voči novým technológiám v priemysle, poľnohospodárom, zdravotníctvu, školstvu a tak ďalej, pričom ten predstavuje miliardy eur.

Slovensko dnes stojí na križovatke. Môže pokračovať v politike odkladaných rozhodnutí a žiť z požičaného. Tadiaľ však cesta nevedie. Je najvyšší čas na prijatie zodpovedných opatrení. Štát hľadá východisko v pláne konsolidácie a obnovy. Cieľom je, aby Slovensko nešlo cestou rastúceho zadlženia. Plán konsolidácie a obnovy má znížiť tlak na financovanie zo štátneho dlhu a zabezpečiť rast HDP, z ktorého sa ľahšie financuje dlh a sociálne potreby. Očakáva sa zvýšenie dôvery investorov, ratingových agentúr a finančných trhov, zníženie nákladov na obsluhu dlhu a stabilizácia verejných financií v dlhodobom horizonte.

Napriek tomu, že ciele konsolidácie a obnovy sú dané, spôsoby, ako to dosiahnuť, sú predmetom politického zápasu. Opozícia trvalo a opodstatnene poukazuje na nedostatočné financovanie zdravotníctva, školstva a podobne a podporuje zvyšovanie platov – už menej sociálne balíčky vlády a v žiadnom prípade nechce daňovo zaťažovať podnikateľov. Koalícia vychádza z možných zdrojov pri sociálnych balíčkov aj nad rámec. Konsolidácia nie je zadarmo – predstavuje škrty v rozpočte aj na úkor občanov a pri razantnej konsolidácii aj životnej úrovne. Z toho dôvodu je konsolidácia nepopulárna a je predmetom politického zápasu.

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť odporúča opatrenia spracované na báze vedeckých analýz. Uvádza, že bez reforiem môže dlh prekročiť 80 percent HDP už pred rokom 2040. Skúsenosti ukazujú, že odporúčania rady máloktorá vláda akceptuje a po roku 1989 sa rozhodnutia prijímajú viac na politických zámeroch ako vedeckých odporúčaniach.

Štátny rozpočet pre rok 1989 bol vyrovnaný. Štátny rozpočet Slovenskej republiky za rok 2024 zaznamenal príjmy vo výške 24,4578 miliardy eur a výdavky na úrovni 30,8239 miliardy eur, čo viedlo k hotovostnému schodku vo výške 6,3661 miliardy eur.

Štátne financie krajiny sa ocitli na hranici, ktorá preverí politickú vôľu aj schopnosť myslieť ďalej než po najbližšie voľby. Nielen ukončenie privatizácie, ale absencia dlhodobej stratégie, ako nahradiť stratené príjmy z privatizovaných podnikov, spôsobila štrukturálnu slabosť – biedu slovenskej ekonomiky

(Autor Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier)