Romanesca

Možno zdieľame rovnaký názor. Hudba, melódie a spev románskych národov majú v sebe niečo zvláštne, čím priťahujú všeobecnú pozornosť. Či už znejú vo francúzskom, talianskom, španielskom alebo portugalskom prežívaní a podaní, otvárajú mysle i srdcia. Korene romanesky siahajú do renesančných dôb. Nasledujúci výber pesničiek francúzskych a frankofónnych interpretov, ktoré ju svojou muzikálnou výstavbou pripomínajú, je síce subjektívny, no ako dúfam, aj dostatočne pestrý a reprezentatívny. Ukradnite si chvíle pre seba a nechajte sa unášať emocionalitou, sentimentom, spontánnosťou, pátosom, jednoduchosťou i eleganciou jednotlivých titulov pripojeného výberu. Romaneskou. Romantikou. Pocity, ktoré vyvolávajú, za to stoja.

Parížska rodáčka Françoise Hardyová (nar. 1944) začiatkom 60. rokov svojím zjavom a prejavom očarila celé Francúzsko. Milovali ju mladí i najstarší, doma i za hranicami. Bola hlasom svojej generácie. Jej kariéra trvala viac ako polstoročie, až do nedávneho skonu na zákernú chorobu (jún 2024). Na albume „Tant de belles choses – Toľko krásnych vecí“ (2004) spolupracovala so svojím synom Thomasom Dutroncom, ktorého mala so svojím manželom Jacquesom, známym hudobníkom a hercom. Pesnička „Priateľstvo“ bola jedným z jej prvých veľkých úspechov. Druhý titul je snivým prienikom stále nežného hlasu, jednoduchého textu a gitár vykresľujúcich v pozadí nádherné akustické oblúky. Posolstvom je známa pravda. Láska je silnejšia než smrť. 

Tiež Parížanka, rodená Isabelle Geneviève Anne Gall (1947-2017), umeleckým menom France Gallová, „Babou“, pochádzajúca z hudobnej rodiny, nemala vôbec ľahký život. Úspech prerušovali pády a nové začiatky, napríklad v Nemecku, kde sa stala mimoriadne populárnou. Vyskúšala si aj experimentovanie, napríklad s psychedelickou hudbou na míle  vzdialenou od ducha francúzskej. Jej zraniteľnosť a krehkosť spolu s nevtieravými, príjemnými melódiami a textami o jednoduchých veciach života robia jej repertoár aj po desaťročiach príťažlivým.  Spomienky na vlasť, kam sa vrátila, detstvo i staré priateľstvá, pre Francúzov také dôležité, ju v kariére „očividne“ stále sprevádzali.  

Isabelle Geffroyová (1980), umelecké meno Zaz, je súčasná všestranná (pop, šansón, folk, soul i džez) francúzska speváčka obľúbená nielen doma ale i v zahraničí. Koncertovala  po celom svete, od Japonska, Kanady a Mexika po Európu (Švajčiarsko, Poľsko, Chorvátsko, Českú republiku, Turecko). Jej albumy si kúpilo doteraz viac ako päť miliónov poslucháčov. V skladbe „Je pardonne“ odpúšťa  všetkým všetko dúfajúc, že napokon odpustia aj oni jej. Španielčina, ktorá v osobnej výpovedi zaznie tiež, je Zaz vlastná, keďže jej matka pochádza zo Španielska. Komorné a sugestívne. Klenot.    

Videli a počuli ste už spievať spoločne Johna Malkovicha a Joea Cockera? Nuž do toho. Teraz  vážne. Florent Pagny (1961) je po desaťročia na francúzskej hudobnej scéne veľké meno. Jej rebelujúca, svojská stálica a jedna z najjagavejších hviezd. Taká, že keď odíde do Južnej Ameriky, lebo doma platí veľké dane, k návratu ju prehovára sám prezident republiky. S hlasovým rozpätím šiestich oktáv (barytón – martin), ktorý dokáže zaznieť v opere i v muzikáli (Nessun Dorma (Extrait de „Turandot“ De Puccini)). Jeho partner v duete Christophe Maé (1975)  disponuje všetkými predpokladmi, aby sa ňou stal tiež. Svoje verné publikum už má. V aktualizovanej verzii hitu s recidívou vážneho onemocnenia bojujúceho Pagnyho „A raz jedna žena“ ktorý je dnes už klasikou, obaja vzdávajú úctu hlavnej hrdinke, jednej za všetky. Ponižovanej a zneužívanej, trpiacej, odpúšťajúcej, oddanej, nesúcej svet na svojich pleciach, milujúcej i prinášajúcej nový život. Jusqu’au bout du monde. Až na koniec sveta. Jednoducho zážitok. Ďakujeme, páni.  

Ak má každý z nás vo svete svojho dvojníka, tak hudobnou dvojičkou Brucea Springsteena by mohol byť Benjamin Biolay (1973). Nie vonkajšou podobou, ale štýlom prispôsobeným francúzskym pomerom. Pesničkárstvom, ktoré im je spoločné. Tie Biolaya ovplyvňujú v jednotlivých žánroch, ktorým sa venuje. Od šansónov, vlastných i prespievaných, po pop a rock. Ako hlavný predstaviteľ „nového šansónu“ už teraz stojí  na najvyšších priečkach domáceho hudobného panteónu. Opakovane koncertoval v parížskej Olympii a je nositeľom viacerých prestížnych ocenení. Počúva sa výborne, k čomu prispieva aj jeho nižšie posadený, charakteristický hlas s výraznými nosovkami a hrdelným vibratom. Biolayov štýl je kombináciou intímnej vzbury a melancholického rebelantstva. 

Takto vyzerajú romanesca a bossa spolu. Biolay prevzal klasický úspech Nina Ferrera z konca 60. rokov ( La rua Madureira.wmv ) a výsledok je inštrumentálne i vokálne opäť pôsobivý, čo v prípade nanovo zaranžovaných originálov nebýva často zvykom. Sledujte spoveď muža, v prvom prípade spontánnu, v druhom podanú sofistikovane, na Brazílčanku pochádzajúcu z chudobnej štvrte mesta na Januárovej rieke (kde Ferrera slúžiaceho na lodi zavial osud po štúdiu archeológie na Sorbone) – La Madureira – vyznačujúcej sa školami samby. „Nikdy nezabudnem spomienku na záliv Ria, farbu oblohy lemujúcej Corcovado. Na ulicu Madureira, kde bývaš, hoci som tam nikdy nedošiel. Nie, nikdy nezabudnem na sladkosť tvojho tela v taxíku, ktorý nás viezol na letisko. Rozprával som o láske, ty o svojej krajine. Vrátila si sa, aby si mi priniesla  úsmev predtým ako nastúpim na loď, ktorá nikdy neprišla“. Akoby ste očami detstva a rannej mladosti znovu pozerali „Muža z Ria“ (1964).

Zoznam „ťažkých váh“ francúzskej kultúrnej, nielen hudobnej, scény, pokračuje menom Marc Lavoine (1962). Autor 14 štúdiových albumov, viacerých kompilácií a záznamov  verejných koncertov sa okrem komponovania, spievania i tvorbe textov venuje aj filmu. Vďaka zovňajšku a výraznej fyziognómii je často obsadzovaný do filmových úloh vrátane  detektívnych. Ponúkaný videoklip je textovo i vizuálne na Lavoina možno príliš jednoduchý, s celými pasážami v angličtine (kedysi neprípustné) navodzujúc tak všadeprítomnú globálnu popovú atmosféru, a tá je bez akýchkoľvek pochybností anglofónna. Je v tom azda aj štipka sarkazmu, ľahkej irónie a sebairónie. Lavoinove skladby však vedia zaujať nielen melódiou, ale aj aranžmánmi a atmosférou. Pohyb a mimika sú popri hlase interpretovou silnou stránkou a jeho klipy sa tak stávajú malými etudami. Posúďte sami. Teraz ste len „Ty a ja“.

Krásna Patricia Kaasová (1966). Zaspieva všetko, od klasického (Edith Piaf) po moderný šansón, balady, jazz (džáz) i pop. Spolu s ďalšími kolegami z branže nepochádzala z centra Francúzska. No ani z periférie. To by som urazil ju i  Francúzov. Napokon ich krajina vrátane Provence ju nemá, kdekoľvek sa nachádzate. Rodičmi Lotrinčanky z Forbachu je zmiešaný francúzsko-nemecký manželský pár. Patricia má za sebou úspešnú a bohatú spevácku kariéru. V piesni, ktorú ženská časť Francúzska zbožňuje, sa s výzorom anjela vyznáva: „Hovorí mi, že som krásna, že čakal len na mňa, že som tá, stvorená len pre jeho ramená. Hovorí, akoby ma láskal, slovami, ktoré neexistujú. O tom, že „navždy“ a o nehe, a ja nepočujem nič iné, len jeho hlas.  Že ma neopustí, klamstvá a pochabosti, ktorým by neuverilo ani dieťa. A ja, biedna, im verím a cítim sa ako kráľovná“.

A tu je druhá podoba Patricie. La femme fatale. Jazzovo-funková Marlène Dytriš, ako by povedali Francúzi. George Benson a Al Jarreau, kdeže ste? Vaše duety s „anjelom s diablom v tele“ by boli určite skvostné. Ako celý jej album „Dans ma chair“ (idiom. Vo svojej koži/Sama sebou), nahraný v New Yorku koncom 90. rokov. Názov ukážky – „Počítam  s tebou“. 

Ďalších dvoch interpretov spája okrem hudby a muzikálnosti aj niečo iné. Sú talianskeho pôvodu, no spievajú, Riccardo „Richard“ Cocciante (1946) s otcom Talianom a matkou Francúzkou narodený v Saigone – aj, kým Claude (Francesco) Barzotti (1953-2023), dieťa talianskych rodičov v Belgicku – takmer výlučne, vo francúzštine. Zoznam ich albumov je dlhší ako stredoškolský referát. Disponujú pozoruhodnými hlasmi, ktoré z oboch pánov prostredníctvom ich medzinárodných hitov robia „ladies´men“, obľúbencov dámskeho publika. Prvý nižšie položeným, prechádzajúcim do zachrípnutosti (prvý klip „Pre ňu“) , druhý vyššie posadeným no nemenej dramatickým a nástojčivým („Krásna“). Názor si utvorte sami.    

«Jeanne, enfin je vais vous dire, combien je soupire, vous êtes si loin, si loin d’ici. Des siècles nous séparent et mon coeur s‘ égare un amour subtil l‘ a pris…»

„Jeanne, chcel by som vám povedať ako vzdychám, ste odtiaľto tak veľmi, veľmi ďaleko. Oddeľujú nás storočia a moje srdce blúdi, vzala mi ho jemná láska…“

Očarujúca, vznešená a nostalgická. Pieseň venovaná symbolu Francúzska Jane z Arku (Jeanne d´Arc) by sa mala neustále vznášať nad zámkami, poliami, riekami a lesmi tejto krásnej krajiny. Pravá romanesca. Známa „hudobná značka“, skladateľ, spevák, multiinštrumentalista Laurent Voulzy (1948), Parížan s koreňmi na Guadeloupe, sa v nej vyspieval z bolesti i lásky k tej, od ktorej ho oddeľujú storočia. Voulzy je uchvátený stredovekou hudbou, a to sa naplno odráža aj v pripojenom hudobnom klipe. Rád koncertuje v chrámoch a katedrálach. Francúzi možno navonok pôsobia akoby im bol svet i život gombička, no svoj jazyk, svoju históriu a kultúru berú, na rozdiel od nás, smrteľne vážne. Mali by sme si z nich brať príklad.  

Opäť Jeanne, teraz Cherhalová (Nantes, 1978). Spieva (o) Jeanovi (podľa jemnej narážky v texte [du jardin] možno Dujardinovi, elegánovi súčasného francúzskeho filmu). Janka (o) Jankovi. Ironické i úprimné. Inokedy klišé zmenené na vtipný a elegantný originál. Môže sa žena vyznať zo svojej náklonnosti mužovi majúc pritom po celý čas nad ním a jeho márnivosťou kontrolu? Francúzky a Slovenky, i obrátene, určite, Neviem, čo mám ešte napísať. Idem si klip radšej znovu prehrať a pozrieť. Po koľký raz za posledné mesiace, keď som ho na internete objavil. Ten počet takmer každým dňom narastá.

Známi muži nemajú vždy potomkov dosahujúcich slávu otcov. Často to práve preto tí druhí nemajú ľahké. Očakávania sú vysoké. David (1966), syn ikony francúzskeho rock´n rollu Johnnyho Hallydaya a Sylvie Vartanovej je dôstojným nástupcom oboch svojich rodičov. Prežité hľadá a bilancuje nielen na pódiu, ale aj v prírode a meste. Výsledkom je tajomný odkaz v obálke. Keď sa už divák  a poslucháč obáva najhoršieho, zistí, že „Posledný list“ sa dá napísať aj bez toho, aby ste sa s niekým alebo niečím lúčili. Naopak. Môže byť novým začiatkom. Ešte predtým, ako vstúpite do raja.  

Narodený francúzsko-švajčiarskemu páru v Casablanke (1944), dušou Francúz a Parížan z „ľavého brehu – rive gauche“, Alain Souchon vizážou pripomína Romana Polańského i Uda Jürgensa. Snáď sa neurazí, aj šibalského a vynaliezavého Alfa. Vo frankofónnom svete je veľmi známy a populárny, skutočná ikona. Vo francúzštine som večný novic, no jeho texty ma vždy dostanú (seržán pepér [Sergeant Pepper] mais c´est ne que rišár žér [Richard Gere]), en particulier. Výnimkou nie je ani titul „Život nestojí za nič“. Snáď to nebude až také zlé, cher Alain. Vyvolávaním pocitu čiernobielej nostalgie podfarbenej sťaby verklíkovou melódiou je s narastajúcim vekom čoraz krajší. Najmä keď vás vlak so spomienkami vynáša až k oblakom.

Viete, ako znie francúzsky rap? Nie? Tak si vypočujte tento. Je taký…francúzsky. A máte pravdu, nie je to rap. Nie ten, ktorý sa valí z éteru. Dvojica Jeanne Cherhalová a Benjamin Biolay sa po šestnástich rokoch znovu stretla (Brandt Rhapsodie – Benjamin Biolay et Jeanne Cherhal – YouTube),  aby pokračovala v predchádzajúcom prerušenom príbehu veľkej lásky a trpkého rozchodu vyrozprávaného si vzájomne cez telefón. Akoby ste sledovali film s Annie Girardotovou a Jeanom-Louisom Trintignantom (Partir, revenir – Rozchádzanie, schádzanie, 1985). „Musíme sa znovu stretnúť“, túžia po sebe. Dúfam, že prvé platí aj v našom prípade.  Tak teda niekedy nabudúce…à la prochaine !   

Mais attendez un moment. Ne partez pas. Počkajteže chvíľku. Neodchádzajte. V čase, keď som uzavieral tento hudobný výber, Benjamin Biolay práve sprístupnil ďalší videoklip zo svojho nového dvojalbumu. Robí tak postupne, celý má vyjsť pred Vianocami. Titul „Le penseur – Mysliteľ“ (podľa textu skôr „Zamyslený“). Sála z neho neskutočná pohoda, taká potrebná pred príchodom jesenných a zimných dní a ešte viac počas nich. Neodolal som a pripojil ho tiež. Nech nám padne na úžitok.

(Celkovo 324 pozretí, 1 dnes)
Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Odpovede

  1. U Françoise Hardy bych si dovolil ještě přidat píseň „Dans le monde entier“, která vyšla na albu „Mon amie la rose“ a také samostatně v angličtině jako singl „All Over the World“. Píseň má 17 cover verzí v různých jazycích (maďarsky Zsuzsa Koncz, 1965)
    https://www.youtube.com/watch?v=4e2yHe2DR0k&list=RD4e2yHe2DR0k&start_radio=1

    Autor neuvedl Mireille Mathieu – slavíčka z Avignonu. Mireille by si zasluhovala samostatný článek.

    1. Ještě jednou děkuji autorovi za výběr z dnes málo hraného žánru a jazyka.
      Je to vítané osvěžení po všudepřítomném anglosaském invazním šumu.
      Pokud by si našel čas: máme tady ještě Itálii – nejen bel canto, ale také italská pop tvorba 60. a 70. let utvářely naše životy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Dĺžka komentára nesmie byť dlhšia ako 1800 znakov.

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525