Ako som zabránila vojne…

… alebo ako médiá ovplyvňujú náš život

(Spomienka letušky, tlmočníčky a v súčasnosti odborníčky na protokol)

Je koniec leta v roku 1991. Telefonát z Paríža, volala manželova česká kamarátka od filmu, ktorá pred pár rokmi emigrovala a pracovala v Radio France Internationale, vo francúzskom rozhlase. Zvyčajne žiadala o vyjadrenie do vysielania môjho manžela, ale tentokrát nepotrebovali názor nezávislého sociológa, ale hľadali tlmočníka, sprievodcu, ktorý by nemal problém kontaktovať najvyššie politické špičky Slovenska a sprevádzal a tlmočil vo francúzštine.

Pred pár mesiacmi som musela odísť do výsluhového dôchodku letušky, kedysi som však simultánne z francúzštiny tlmočila. Práve som rozbiehala  úplne novú kariéru, ale na týždeň som si dokázala, na zaujímavú prácu, nájsť čas.

„Som novinár z L´Expresu, špecialista na vojnové konflikty a príde za mnou ešte špeciálny vojnový fotograf. Máme pripravený program a stretnutia, niektoré už dohodnuté, s vytypovanými najdôležitejšími ľuďmi na Slovensku?“ predstavil sa mi pán, s ktorým som mala absolvovať najbližšie dni.

„Odkiaľ máte informácie, kto vám urobil program, kto vám vytypoval a vybral osoby na stretnutia, o čom bude váš článok?“

Odpovedal okamžite:

„Vieš, ja som sa pripravil. Čítal som a analyzoval, čo o Československu píše medzinárodná tlač, česká tlač, sledoval som televíziu. A tak podobne, ako som podľa takýchto informácii vedel dopredu, že vypukne vojna v Perzskom zálive aj na Balkáne, teraz som presvedčený, že vojna bude u vás.“

Pekne ma vydesil! To nás chcú napadnúť Česi? Veď ešte len pred pár mesiacmi som sa prisťahovala z Prahy domov do Bratislavy. V Prahe som si našla kamarátov, prežila som tam úžasné obdobie, ale za tých takmer 20 rokov som tam ako Slovenka zažila aj nepriateľstvo. Ale vojna?! Tomu som nemohla uveriť.

„Nie Česi, ale Slováci vypovedia vojnu Čechom!“ oznámil môj hosť z Francúzska.

„Prečo? Tomu neverím!“

„Predsa preto, že vy Slováci ste rasisti, antisemiti, ste neznášanliví, utláčate národnostné menšiny, Maďarov a Cigánov, potvrdili mi to i kolegovia v Prahe…“

Práve sme autom schádzali zo Starého mosta, vpravo na stene pod Umelkou boli nakreslené veľké hákové kríže.

„Vidíš to?“ upozornil ma.

Lenže ja som v tej dobe mala už za sebou takmer 20 rokov cestovania po svete, služobne i súkromne, dva pobyty vo Francúzsku ako au pair-ka, čítavala som miestne noviny v New Yorku, Singapure, Montreale a kupovala som si a čítala i časopisy nemecké, francúzske, talianske a anglické…

„Jasné, že to vidím, ale prvý raz, je to tu nové, doteraz som nič podobné u nás nevidela, ale zato v Paríži či v New Yorku alebo iných veľkých mestách som také znaky videla veľakrát…“

Môj klient, ktorému som mala tlmočiť, mi ukázal svoj zoznam ľudí i miest, ktoré chce bezpodmienečne navštíviť.

„A čo článok?“

„Ten mám už hotový! Pomohli mi kamaráti v Prahe, veď som tam strávil celý týždeň. Vlastne ma odhovárali, aby som šiel ešte aj na Slovensko, ale ja som profesionál, chcel som sa presvedčiť na vlastné oči. Ale nemusel som!“

Hovorím mu:

„Pozri, síce neverím, že by Slováci vyhlásili vojnu Čechom, hoci politici sa večne vadia, ale našinci takí nie sú. No keďže sa ma to týka, či bude vojna alebo nie, verím ti, že si špecialista a vieš podľa nejakých znakov zistiť, či bude alebo nebude vojna, ale dohodnime sa: keď budeme po absolvovaní naplánovaného programu končiť, ty mi rovno, bez okolkov povieš, ako to vidíš. Veď ja mám rodinu, dieťa a nechcem žiť medzi vojnovými štváčmi a už vôbec nie vo vojne! A  uverejníš iba férový článok, podľa vlastných skúseností a pošleš mi ho.“

V tej dobe boli v našich médiách ako nezávislé osobnosti, ktoré sa vyjadrovali k politike, sociológovia hviezdy, Martin Bútora a Soňa Szomolányiová. Pod heslom sociológovia títo dvaja boli uvedení aj v jeho zozname. Nikdy som sa zvlášť o politiku nezaujímala, po rokoch náročnej práce mala som iné priority: rodinu. Títo dvaja boli kolegami môjho manžela, sociológovia, a poznala som ich aj osobne. Keď som si občas v novinách od nich niečo prečítala, zdalo sa mi to tendenčné, prekrútené a stále to isté. Prečo práve títo dvaja?

„A čo – vy tu máte viac sociológov?!“ začudoval sa môj klient.

„S koľkými sa chceš stretnúť?!“

„Veď títo boli zakladatelia VPN!“ povedal dôležito.

„Žiadny problém, stretnutia môžem vybaviť, ale chceš vedieť ako, kde a kto zakladal VPN?!“

Súhlasil a tak sme ho s manželom zobrali k výtvarníkovi Mirovi Cipárovi. Ten mu porozprával, ako sa u neho doma zrodilo VPN, ale týchto sociológov ani nespomenul.

Šéf Matice slovenskej pán Markuš bol ďalší v jeho zozname. Dva-trikrát zmenil termín, že nemá čas. Potom nás nechal čakať v čakárni vyše hodinu, s tým, že má pre nás maximálne 15 – 20 minút. A keď nás prijal, jeho monológ trval a trval… O čom? Iba o sebe, nič som si nezapamätala.

Nasledovalo prijatie u ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Poznali sa s mojím manželom, ešte nedávno mi dvoril a ako gavalier, mňa, letušku, viezol domov z letiska a tu, v úrade, sa na mňa skoro rozkričal: kto som a čo tu chcem.

„Vy budete tlmočiť? Mne ?!“

Ešte nepoznal protokol… Sympaticky sa príliš neuviedol a nepomohla ani jeho skvelá francúzština.

Návšteva u predsedu vtedajšej slovenskej vlády Jána Čarnogurského. Bola som veľmi milo prekvapená. Prijatie sympatické a profesionálne na úrovni, v angličtine. Konečne som sa nemusela hanbiť…

Zlatým klincom našich stretnutí s politikmi malo byť interview so slovenským premiérom Vladimírom Mečiarom. Napriek všetkým „dobrým kontaktom“ sa osobné stretnutie nekonalo. 

„Pre novinárov má pán premiér vyhradené popoludnie vždy v stredu, nech sa páči,“ povedal mi do telefónu premiérov hovorca.

Veľmi sa to môjmu Francúzovi nepáčilo, ale neskôr ho zhodnotil ako nášho jediného skutočného politika. A ja som vtedy zažila a mohla porovnať naše slovenské osobnosti…

Dohodnuté už z Prahy bolo i fotenie predsedu československej vlády Mariána Čalfu, ktorý si na toto fotenie vyhradil 15 minút po raňajkách vo vládnom hoteli v Košiciach. Áno, kvôli tomuto foteniu sme vycestovali do Košíc. Pán Čalfa sa ako manekýn nechal fotiť asi pol hodiny – a jeho fotka sa v článku neskôr ani neobjavila. Ale vedľa pri stole sedel knieža Schwarzenberg, tak aj toho si fotograf, ktorý sa k nám na túto cestu pripojil, odfotil. Pán československý premiér nám ponúkol, že sa môžeme pripojiť k jeho oficiálnemu sprievodu, ktorý hneď po raňajkách vyrážal na Domašu za prezidentom Havlom, kde sa spojili oba oficiálne sprievody vrátane našej novinárskej výpravy. Tak som sa ocitla v oficiálnom sprievode prezidenta republiky pána Václava Havla spolu s mladučkými dlhonohými českými misskami.

Z Domaše sme sa museli ponáhľať späť do Košíc po našu batožinu, čo nebolo ľahké, lebo som v tých končinách bola prvýkrát a cestné informačné tabule nikde. Na ulici sa nebolo koho opýtať, nikto nerozprával slovensky, iba asi rusínsky, zdalo sa mi, že všetci sú pripití a ja som im ale vôbec nerozumela. Keď sme sa ocitli takmer na hranici so Sovietskym zväzom, bolo mi do plaču, veď sme smerovali na opačnú stranu.

Po príchode do Košíc sme sa hneď večer ponáhľali do Martina, kde malo byť, ako mi práve vysvetlili, najdôležitejšie stretnutie i fotenie na titulku. Po iba pár hodinách spánku, po takom náročnom predchádzajúcom dni, sme vstávali v sobotu nadránom, aby sme už o pol ôsmej čakali na riaditeľa strojární, ktorý mal prísť o 8.00. Vyše hodiny sme sedeli v aute v prudkom lejaku pred bránami Závodov ťažkého strojárstva. Pán riaditeľ prišiel s asi šesťročnou vnučkou, s ktorou sa vyberal na chalupu. Nebol z nás nadšený. Ale previedol nás po takmer prázdnom závode. Kdesi v kúte stál skelet tanku. Novinári ožili. Nech sa riaditeľ okamžite postaví pred tú korbu, tam potrebujeme fotku na titulku.

Riaditeľ po francúzsky nerozumel, ale reč tela chápal, a tak povedal:

„Toto je moja fabrika, v ktorej pracujem už od učňovských rokov a som tu riaditeľ. Tu mi nikto nemá právo rozkazovať, tu môžem robiť to, čo ja uznám za vhodné. A fotiť sa dám vtedy a tam, kde ja chcem.“

Potom nás pozval do svojej kancelárie na kávu a na rozhovor. Keď mu novinár začal vyčítavým tónom vymenovávať, čo všetko sa na Slovensku vyrába, aké zbrane, koľko a kam sa to všetko vyváža, pán riaditeľ chvíľu počúval a potom sa spýtal, či on má začať menovať, koľko zbraní vyrába a koľko a kam ich vyváža, aj za koľko peňazí Francúzsko, Nemecko či USA?

Pán riaditeľ nás odprevadil až pred bránu závodu, kde na vysokých drevených stĺpoch boli skrinky s fotografiami robotníkov a pracovníkov závodu. Tu sa pán riaditeľ vypäl a povedal:

„Toto sú moji ľudia, spolupracovníci, toto sú tabule cti. Ak ma chcú fotiť, tak tu.“

Čakala nás ešte návšteva a rozhovor s ľuďmi „utláčanej maďarskej menšiny“. Navrhla som, že sa pôjdeme pozrieť do Dunajskej Stredy alebo do Šamorína.

„Nie! My máme zoznam!“

Našťastie, obe mestá spolu s Komárnom a Štúrovom boli na ich zozname, rozhodli sa pre Dunajskú Stredu. Bola zase sobota dopoludnia. Na ulici sme oslovovali ľudí:

„Ste Maďar? Hovoríte po slovensky? Chodili ste do maďarskej alebo slovenskej školy?“

Odpovede, väčšinou mladých ľudí, sa francúzskemu novinárovi nepáčili. Všetci, koho sme oslovili, boli maďarskej národnosti a chodili do maďarských škôl. Nik sa necítil diskriminovaný alebo utláčaný. Iba jeden študoval nejakú odbornú školu slovenskú. Prečo? Lebo bola jediná svojho druhu na Slovensku a druhá, čo prichádzala do úvahy, bola až v Budapešti. Môj novinár si myslel, že lepšie by bolo porozprávať sa so staršou generáciou, a tak sme obišli niekoľko  krčiem a reštaurácií v centre, ale všade sedelo pri poháriku iba zopár nedôveryhodných „týpkov“ a tak sme oslovili krčmárku.

„Chodia sem aj Slováci?“

„Chodia,“ odpovedala krčmárka.

„A zdravia vás maďarsky alebo slovensky?“

„To je jedno. Keď pozdravia slovensky, odzdravím ich slovensky, keď maďarsky, odpoviem po maďarsky.“

„A nie sú tu medzi nimi roztržky, nebijú sa Slováci s Maďarmi medzi sebou?“ bol zvedavý novinár.

„Veď je to jedno, Slovák či Maďar, keď sú opití a začnú sa biť, vyženiem všetkých!“

„Teda so Slovákmi tu nemáte problémy?“ overoval si znova.

„Keď treba, vynadám aj jednému aj druhému…“

Vtom sa k nám pritočila taká stará pripitá žena, ktorá vo výčape umývala poháre.

„Problém so Slovákmi máme, lebo Uj Szó stojí jednu korunu a Práca iba 50 halierov…“ oznámila.

Tak som mojim hosťom musela vysvetliť, že denník odborárov Práca má náklad 100 tisíc výtlačkov a Uj Szó možno pár tisíc…

V nedeľu sme novinárov pozvali s manželom, súkromne, na obed a vínko do Limbachu, v pondelok sme ich vyprevadili na letisko.

Ako to celé dopadlo?

Novinár sa mi ospravedlnil, dostala som za svoje služby ešte nejaký príplatok a vyhlásil, že žiadna vojna nebude. Roztrhal svoj „pražský“ článok a neskôr mi poslal časopis L´Expres s férovým článkom a s pánom riaditeľom Martinských strojární a jeho vzornými zamestnancami na prvej strane.