V posledných dvoch rokoch sa v slovenských kinách objavili filmy „Miki“, „Černák“ a „Duchoň“, ktoré mali byť výpoveďou o týchto osobách, v skutočnosti sa však stali výpoveďou o filmároch, ktorí sa o vznik daných diel postarali. Je tiež zrejmé, že výsledkom týchto filmov je veľmi jednostranný a neobjektívny obraz, ktorý ovplyvní pohľad mladej generácie na obe osobnosti. A keďže sa ani o jednej z nich asi tak skoro nenatočí nový film, bude tento pokrivený obraz ešte dlho v spoločnosti rezonovať.
Vzhľadom na to sa v nasledujúcom texte budem venovať týmto témam:
Miki, Adi a problém extrémizmu
Alkoholik a normalizačný spevák?
Paralely s normalizáciou?
Radosť verzus nenávisť
Miki, Adi a problém extrémizmu
Niet pochýb, že filmy Miki, Černák i Duchoň vzbudili záujem verejnosti, pričom pozornosť vyvolávali nielen slávne mená slovenskej histórie, ale aj kontroverznosť všetkých uvedených diel. Komerčne úspešný príbeh sa určite nemusí opierať o fakty a môže si ich aj prispôsobovať, dokonca môže provokovať a urážať, vytvárať z dobra zlo atď. Otázne je však, v akom rozsahu, zvlášť ak má film ambíciu byť akousi biografiou danej osoby. Nie som pritom jediný, kto si všimol ostrý kontrast medzi pozitívnym obrazom Mikuláša Černáka a negatívnym vykreslením Karola Duchoňa v daných filmoch. Pokiaľ ide o Mikuláša Černáka, ten je známy ako páchateľ množstva zločinov, ktoré znejú až neskutočne.A aj množstvo jeho obetí sa stalo dôvodom, prečo filmy Miki a Černák vyvolali veľkú pozornosť. Samozrejme, treba uznať, že niektoré veci sa tvorcom podarili celkom dobre, napr. vytvoriť mafiánsku atmosféru konca 20. storočia a aj viaceré herecké výkony zaujali. Hneď po vzhliadnutí prvého z filmov ma však napadla jedna provokatívna myšlienka. Čo keby sa podobný film natočil o inom beštiálnom zločincovi, o Adolfovi Hitlerovi? Film by takisto vyvolal obrovský záujem verejnosti, dokonca aj v zahraničí, zvlášť ak by vykresľoval Adolfa Hitlera tak pozitívne ako Mikuláša Černáka a naši umelci by sa „chápavo“ vcítili do jeho situácie v smutných pomeroch po prvej svetovej vojne. Následne by hlavný predstaviteľ označil Adolfa Hitlera za obyčajného človeka, ktorý by mohol byť jedným z nás – ako to povedal Milan Ondrík o Mikulášovi Černákovi. A súčasne by uviedol, že také odporné charaktery, aké nám vládnu v EÚ, by nikdy nezahral…
Dá sa predpokladať, že pri podobnom filme by trestné konanie na seba nenechalo dlho čakať… Priam skvele by sa núkal trestný čin podľa § 421 ods. 1 Trestného zákona (TZ): „Kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb alebo hnutie, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd…“ Samozrejme, uvedomujem si rozdiely medzi Hitlerom a Černákom, lenže aj tzv. černákovci boli zjavne skupinou osôb, ktorá násilím smerovala k potlačeniu základných práv. A filmy Miki a Černák by sa dali považovať za propagáciou danej skupiny. Film o Adolfovi Hitlerovi v podobnom tóne ako diela Miki a Černák by sa tiež určite označil ako extrémistický materiál a Rozširovanie extrémistického materiálu je trestným činom podľa § 422b TZ. Daný pojem pritom definuje § 130 ods. 7 TZ: „Extrémistickým materiálom sa na účely tohto zákona rozumie … obrazovo-zvukové vyhotovenie a) textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov, skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd...“ Výnimku podľa § 130 ods. 8 pritom dostali iba vzdelávacie, zberateľské či výskumné účely, o tie ale v uvedených filmoch nešlo. Platí teda, že podobne ako na diela o Hitlerovi, aj na filmy o Černákovi by sa dali aplikovať oba uvedené trestné činy (§ 421 a § 422b TZ)?
Aby bolo jasné, keby sa podobné trestné konanie voči tvorcom filmov Miki a Černák začalo, vnímal by som to ako neprimerané obmedzovanie slobody prejavu a postavil by som sa proti. V minulosti sme však boli svedkami niektorých problematických trestných konaní kvôli extrémizmu, napr. proti Ľubošovi Blahovi a môžeme pochybovať, či tam bola závažnosť konania vyššia než v prípade černákovských filmov. Uvedený príklad ale svedčí skôr o nadmerne represívnom charaktere TZ a o chybách v jeho ustanoveniach. To, čo však považujem za skutočne nevhodné pri téme černákovských filmov a extrémizmu, boli vyjadrenia konkrétnych ľudí o súčasných vládnych politikoch. Znova uvádzam najmä výrok herca Milana Ondríka: „Zrejme by som nešiel ani len na kamerové skúšky, lebo také odporné charaktery, aké nám teraz vládnu, sa mi hrať nechce…“ Týmto tvrdením totiž Milan Ondrík deklaroval, že nám vládnu oveľa horší ľudia, než bol Mikuláš Černák, ktorého bol on osobne ochotný zahrať. Ak by však boli súčasní ministri naozaj až o toľko horší než masový vrah Mikuláš Černák, bolo by legitímne uvažovať aj o ich odstránení? Odtiaľ je len krok k tomu, čo spáchal Ondríkov „umelecký kolega“ Juraj Cintula. Možno že i o ňom sa čoskoro natočí film s názvom „Cintula“ a predstavia ho tam ako idealistického básnika, ktorý chcel zabrániť, aby sa zo Slovenska stala ruská gubernia…
Alkoholik a normalizačný spevák?
Kým Mikuláš Černák bol v oboch spomínaných filmoch vykreslený v podstate pozitívne, hoci jeho metódy boli drsné, z Karola Duchoňa urobili tvorcovia filmu „Duchoň“ vyslovene nesympatického človeka. Podľa očakávania, ústrednou témou filmu bol alkoholizmus. Ten je medzi umelcami veľmi častým problémom a nezriedka sa pridávajú aj iné druhy návykových látok, ktoré konzumovali najslávnejší speváci histórie, od „kráľa konope“ Boba Marleyho až po Britney Spears. Film ale vytvára dojem, ako keby bol Karol Duchoň akousi výnimkou a ostatní umelci vedeli, kedy treba prestať. Pri zobrazení Karola Duchoňa tiež absentuje pracovné nasadenie a odriekanie, ktoré musel vyvinúť, aby naspieval také mimoriadne diela. Vo filme to totiž vyzeralo, ako keby spevákovi pre naspievanie jeho nadčasových piesní stačilo vypiť niekoľko pohárikov vodky. Také hladké to ale nebolo: aj v prípade géniov totiž platí, že talent tvorí iba malé percento úspechu a zvyšok je obrovská drina, ktorá si vyberie svoju daň a stáva sa i dôvodom rôznych závislostí. O niečo primeranejšie je vo filme zobrazená spevákova rozhadzovačnosť, hoci aj tá je medzi umelcami rozšírená a trpel ňou napr. aj veľký Mozart.
Film ale tiež smeruje k zobrazeniu Karola Duchoňa ako prorežimného normalizačného speváka. Režisér Peter Bebjak sa dokonca vyjadril: „Duchoň mohol veľa vecí odmietnuť, ale neurobil to a zakryl to tým, že chce predsa iba spievať, užívať si život a ostatné neriešiť.“ Spevákovi možno určité veci naozaj vyčítať, najmä podpis tzv. Anticharty, ale podobné výhrady by sa dali uvádzať proti väčšine umelcov histórie. Napr. Johann Strauss st. (1804 – 1849) žil a pôsobil v čase tzv. Metternichovho absolutizmu, spiatočníckeho rakúskeho režimu, ktorý agresívne potláčal akúkoľvek snahu o odstránenie poddanstva. Dokonca skomponoval slávny Radetzky Marsch pre maršala Radetzkého za to, že ten utopil v krvi túžbu talianskeho ľudu po slobode. Napriek tomu nemožno Straussa vykresliť negatívne len ako nízkeho človeka a poskoka feudálnej monarchie – nesnažil sa o to ani seriál „Dynastia Straussovcov“. Keby sme chceli podobne kádrovať slávnych umelcov histórie, mohli by sme začať už najslávnejším rímskym básnikom. Publius Vergilius Maro totiž napísal jedinečné dielo Aeneas a venoval ho „hrobárovi republiky“ Octavianovi Augustovi. Treba ho však preto vykresľovať ako cisárskeho propagandistu? Podobne ani Leonardo da Vinci nedokázal odsúdiť strašné borgiovské zločiny, naopak, stal sa priateľom Cesare Borgiu, najhoršieho vraha z konca 15. storočia. A čo Jules Verne, ktorý bol členom šovinistickej Ligy francúzskej vlasti a pri Dreyfussovej afére stál na strane nacionalistov? Aj jeho treba vykresliť iba ako rasistu a kolonialistu?
Nuž a opomenúť nemožno ani slávny Hollywood, ktorý je povestný svojou podporou neoimperiálnych zločinov USA v 21. storočí. Dokonca možno povedať, že ide o kľúčový propagandistický nástroj americkej zahraničnej politiky. Najlepšie sa to ukázalo počas protiprávnej invázie do Iraku 2003, ktorá vznikla kvôli lži americkej vlády o chemických zbraniach a spôsobila statisíce mŕtvych. Len nemnohí umelci ako Michael Moore sa dokázali proti tejto agresii postaviť, mnohí ju však ostentatívne podporovali a navštevovali okupačné jednotky v Iraku – herec Bruce Willis dokonca vypísal odmenu na hlavu Saddáma Hussajna! Väčšina umelcov si ale chcela „len užívať“ a tak neoimperiálnym zločinom USA konformne pritakávala: napr. keď moderátor Oscara 2003 Steve Martin venoval podujatie americkým okupačným vojskám v Iraku, hollywoodska „smotánka“ od Mary Streep až po Nicol Kidman tlieskala, vediac, že iný postoj by mohol poškodiť ich kariéru. Treba však z nich preto robiť to, čo urobil Peter Bebjak z Karola Duchoňa?
Paralely s normalizáciou?
Peter Bebjak by si mal tiež uvedomiť, že keď kritizoval slávneho speváka za to, že chcel „iba spievať, užívať si život a ostatné neriešiť“, sám mu nemôže byť vzorom. Režisér pri Karolovi Duchoňovi poukazoval na to, že sa nepostavil voči režimu pred rokom 1989, ktorý si tvrdú kritiku určite zaslúžil. Sám Peter Bebjak sa však voči zločinom súčasného vládnuceho systému tiež postaviť nedokázal. V 21. storočí nie je hrdinstvom kritizovať boľševikov, ale neoimperiálne zločiny západných mocností ako napr. spomínanú agresiu v Iraku 2003. Avšak podobne ako väčšina jeho kolegov, ani Peter Bebjak proti nej nevystupoval. Vedel, že keby odhaľoval podstatu dnešného globálneho vykorisťovateľského systému, zdroje by „vyschli“ a veľa by toho už nenatočil. Ako Bebjakov odpor voči systému sa pritom nedá hodnotiť ani jeho účasť na protestoch voči vláde Roberta Fica; naopak, z takého postoja sa dá dobre profitovať, a to nielen v Bruseli či v Prahe. Je to asi tak, ako keby sa za socializmu niekto postavil na stranu Moskvy voči „oportunistickému vedeniu“ strany v malej krajine RVHP, ktoré nechcelo poslúchať príkazy z Kremľa. Umelec s takými postojmi by si nepohoršil a získal priazeň tých, ktorí v rámci systému skutočne rozhodovali.
Žiaľ, režisér Peter Bebjak sa nezdržal politizácie ani pri rozhovoroch o filme Duchoň a začal robiť analógie so súčasnosťou: hovoril o paralele „medzi normalizačnou dobou a tým, čo prežívame teraz“. To je veľmi scestné porovnanie, pretože práve v súčasnosti nemusíme zažívať ani cenzúru ani trestno-právne excesy. Naopak, analógia s normalizáciou by sa dala dobre použiť na obdobie rokov 2020 – 2023. Vtedy totiž štátne orgány vykonávali hrubú cenzúru, keď blokovali nepohodlné webové stránky bez toho, aby uviedli dôvody blokovania alebo aspoň identifikovali texty, ktoré mali predstavovať „škodlivý obsah“. A keď NBÚ nechal dotknuté subjekty zablokovať, ani len ich o tom neinformoval… V rokoch 2020 – 2023 sa tiež masívne zneužívalo trestné právo: ľudia sa zatvárali do extrémne prísnej kolúznej väzby, kde ich držali 23 hodín v malej smradľavej cele a znemožňovali im kontakt s rodinou. A keď sa nezlomili, tak mnohých po roku alebo aj viac prepustili bez podania akejkoľvek obžaloby – akoby sa vôbec nič nestalo. Takýchto obetí obdobia 2020 – 2023 sa Peter Bebjak nikdy nezastal, naopak v jeho filmoch, zvlášť v kriminálnych seriáloch, sa porušovanie princípov právneho štátu, napr. obchádzanie zákonov policajtmi, často glorifikuje – i keď za to veľkú časť zodpovednosti nesú scenáristi.
Radosť verzus nenávisť
Na záver možno iba konštatovať, že hoci je Karol Duchoň už 40 rokov po smrti, jeho piesne stále oslovujú svojou nadčasovou krásou. Mnohí, ktorí jeho diela počúvame, pociťujeme nefalšovanú radosť. Navyše v tých piesňach nie je vôbec cítiť, že vznikali v socializme a „chytajú za srdce“ aj v úplne inom politickom systéme. Som presvedčený, že jeho dielo bude nadchýnať i budúce generácie – bez ohľadu na to, aký bude na Slovensku režim. O filme „Duchoň“ to však zrejme platiť nebude. Nejde totiž o film, ktorý by bol výpoveďou o výnimočnom spevákovi, ale je skôr výpoveďou o tvorcoch daného diela. Mám tiež pocit, že z Bebjakovho filmu ako dominantná emócia srší nenávisť, čo je v protiklade so životným dielom Karola Duchoňa, ktoré dodnes rozdáva radosť a šťastie. Nuž a podobne mylný obraz o Mikulášovi Černákovi prinášajú filmy Miki a Černák, ktoré mafiánskeho zločinca vykresľujú vo veľmi pozitívnom svetle. Dané filmy síce svojou provokatívnosťou vyvolali záujem divákov, ale keď ich budú hodnotiť budúce generácie, nedá sa predpokladať, že by chápali dôvody podobného vykresľovania masového vraha. Celkovo je smutné, že názor veľkej časti dnešných mladých ľudí na Karola Duchoňa a Mikuláša Černáka budú zásadne ovplyvňovať práve uvedené tri diela z rokov 2024 a 2025.
