V každom meste, takmer v každej slovenskej dedine stoja svedkovia našej histórie. Sú vytesaní z kameňa, no hovoria nám viac než mnohé učebnice dejepisu. Na jednom konci námestia často nájdeme mená synov a otcov, ktorí padli v uniformách Rakúsko-Uhorska. Ich pamiatka je chránená zákonom o pamiatkovom fonde na základe historickej a kultúrnej hodnoty. Na druhom konci, alebo na dominantnom vŕšku, sa týči monument oslavujúci vojakov Červenej armády. Aj tento kameň je chránený, a to dokonca prísnejšie – nielen pamiatkovým zákonom, ale aj špeciálnym zákonom o vojnových hroboch a predovšetkým medzinárodnými zmluvami. Napriek tomu tento kameň provokuje a rozdeľuje. Prečo je to tak? Je tento rozdiel vo vnímaní, napriek podobnej právnej ochrane, odrazom skutočnej historickej skúsenosti a jednoznačného dedičstva oslobodenia, alebo je to umelo živený postoj, formovaný cielenou propagandou a ignorujúci historické nuansy a pokrytectvo? Čím to je, že pamätníky Červenej armády, nášho spojenca a osloboditeľa v II. svetovej vojne, sú kontroverzné a pamätníky Slovákov padlých za záujmy c. a k. monarchie. proti ktorej iní Slováci bojovali v légiách, sú akceptované?
Dominantný výklad ponúka zdanlivo jasné delenie na „pamäť zdola“ a „pamäť zhora“. Pamätníky z prvej svetovej vojny, postavené prevažne v 20. a 30. rokoch 20. storočia, sú vnímané ako apolitický, intímny akt. Stavali ich samotné obce a rodiny, ktoré nespomínali na zaniknutú monarchiu, ale na konkrétneho Jána či Štefana – na obeť, nie na ideológiu. Ich právna ochrana dnes stojí na pamiatkovej hodnote, ktorá reflektuje ich status svedkov masovej ľudskej tragédie a lokálnej histórie. Hlavným právnym nástrojom je zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, ktorý definuje, čo je pamiatka a ako sa chráni. Monumenty Červenej armády neboli od začiatku politickým projektom, ale symbolom víťazstva nad fašizmom; avšak neskôr sa pridal kontext komunistickej ideológie. Tak sa stali aj nástrojom štátnej moci, nielen prejavom ľudovej piety. Ich právna ochrana je dnes dvojnásobne silná, no zároveň problematická. Zakotvená v medzinárodnej dohode s Ruskou federáciou z roku 1995 sa stáva nielen pietnym záväzkom, ale aj nástrojom súčasnej geopolitiky. Uvedené upravuje zákon č. 130/2005 Z. z. o vojnových hroboch a Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Ruskej federácie o hroboch padlých vojakov a civilných obetí vojny z roku 1995. Súčasťou tejto úcty je aj starostlivosť o miesta posledného odpočinku a pamätníky; najnovšie sa pridávajú dodatočné informačné tabule. Tieto tabule vysvetľujú zložité historické spojenie: uznávajú zásluhy vojakov pri oslobodení, ale zároveň pripomínajú zločiny sovietskeho režimu a okupáciu z roku 1968. Javí sa to ako toporná snaha o „uvedenie vecí na pravú mieru“. Tento pohľad však okamžite naráža na protiargument: Je spomienka na vojakov utlačovateľskej monarchie, za ktorej záujmy Slováci umierali proti svojej vôli, skutočne „apolitická“? Nie je to len dôsledok blahosklonného časového odstupu a vyprchania pôvodného politického kontextu, napr. ako v prípade napoleonských vojen, ktoré už dnes rieši málokto? A naopak, redukovať obeť státisícov sovietskych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní cudzej krajiny, len na chladný politický symbol, nie je samo osebe prejavom hlbokej nespravodlivosti a historickej krátkozrakosti?
Do tejto spleti vstupuje kľúčový moment – august 1968. Pre jednu časť spoločnosti je to absolútny bod zlomu. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy nebola len „epizódou“, ale celonárodnou traumou, ktorá retroaktívne otrávila samotný pojem oslobodenia. Symbol osloboditeľa sa v kolektívnej pamäti prekryl so symbolom okupanta. Z tohto pohľadu mŕtvi vojaci z roku 1945 za to síce nemôžu, no kameň, ktorý ich reprezentuje, nesie toto dvojité, nezmazateľné bremeno. Druhý pohľad však túto interpretáciu spochybňuje. Nebol rok 1968 v skutočnosti len vnútorným bojom medzi rôznymi frakciami komunistov, ktorého význam je dnes neustále a umelo aktualizovaný, aby slúžil ako argument v stabilnej protiruskej propagande? A „hrdinský“ postoj hlavných aktérov „socializmu s ľudskou tvárou“ je len smutnou epizódou. Akt okupácie sa mediálne neustále recykluje, ako keby sa dejiny začali touto udalosťou. V každom prípade je použitý retroaktívne, aby zničil morálny kredit osloboditeľov a z ich symbolov urobil symboly okupácie. Najnovšie presiakla do tohto postoja aj téma Ukrajiny.
Tento spor sa prenáša aj do politiky ospravedlnenia, kde sa stretávajú jednoznačné právne fakty s politickou realitou. Najdôležitejším momentom bola spoločná deklarácia sovietskej a československej vlády zo 4. decembra 1989 (tesne po Nežnej revolúcii). V nej obe strany vyhlásili, že vstup vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol „neopodstatnený akt zasahovania do vnútorných záležitostí suverénneho štátu, ktorý mal dlhodobé negatívne následky.“ Gorbačov tým politicky „pochoval“ starý sovietsky imperializmus a jednoznačne dal zelenú demokratickým zmenám v strednej a východnej Európe! Ešte silnejšie slová použil Boris Jeľcin, ktorý počas návštevy Prahy v roku 1993 inváziu odsúdil ako akt agresie. Tento postoj bol zakotvený do Zmluvy o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Českou republikou a Ruskou federáciou (čl. 3) a do Zmluvy o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou (preambula). Zmluva medzi SR a RF o. i. „…odsudzuje antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968.“ Tieto zmluvy Ruská federácia nikdy nevypovedala a z hľadiska medzinárodného práva sú stále platné.
Súčasný ruský prezident Vladimír Putin v roku 2006 pripustil „morálnu zodpovednosť“, no zároveň zdôraznil absenciu akejkoľvek „právnej zodpovednosti“, čím pragmaticky uzavrel dvere prípadným reparáciám: „Musím vám povedať s úplnou úprimnosťou, že, samozrejme, nenesieme žiadnu právnu zodpovednosť. Ale morálna zodpovednosť tu, samozrejme, je.“ Faktom je, že najvyšší predstavitelia Sovietskeho zväzu, resp. Ruska, sa za inváziu ospravedlnili. Odvtedy sa história posunula ďalej. Ruská štátna televízia odvysielala v roku 2015 dokument, ktorý inváziu vykreslil ako nevyhnutnú „bratskú pomoc“ proti puču NATO. Poslanci Štátnej dumy navrhovali priznať účastníkom invázie štatút vojnových veteránov. Ktorý fakt má teda väčšiu váhu? Písmeno zákona staré tridsať rokov, alebo živá politická prax, ktorá toto písmeno svojimi činmi relativizuje? Prvá strana to vidí ako dôkaz pretrvávajúcej hrozby; druhá v tom vidí len účelovú propagandu. Fakt však je, že oficiálny postoj zostáva nezmenený.
Najhlbšie sa však táto dilema prejaví, keď opustíme Slovensko a Rusko a pozrieme sa na širší kontext a dvojité štandardy medzinárodnej politiky. Ako vzor sa často predkladá nemecký model vyrovnania s minulosťou. Ale aký hlboký bol tento proces? Je historickým faktom, že denacifikácia bola často povrchná a mnoho bývalých nacistov plynule prešlo do štátnych štruktúr demokratického Nemecka. Neplatnosť Mníchovského paktu, symbolu zrady, NSR uznala až v roku 1973. Ale predovšetkým, nemecké priznanie viny bolo selektívne. Odškodnenie pre Izrael bolo masívne, no reparácie napr. pre Poľsko či Československo boli s právnymi argumentmi odmietnuté. Je morálne gesto, ktoré je selektívne a finančne nič nestojí, skutočným pokáním? Finančné nároky Československa voči Nemecku neboli nikdy plne uspokojené a po roku 1990 boli „neprekvapivo“ politicky uzavreté bez ďalšej kompenzácie. A dnes sa Nemecko znova vyzbrojuje a prehlasuje, že sa v blízkej budúcnosti pripravuje na vojnu s Ruskou federáciou. Významná časť týchto politikov má rodinnú minulosť spojenú s nacistickým Nemeckom…
Tu sa vynára stará otázka: Dostalo Rusko po roku 1991 vôbec šancu na „čistý štít“? Západ, opojený víťazstvom v studenej vojne a poháňaný vlastnou kognitívnou lenivosťou, nikdy nebol ochotný vidieť Rusko ako novú krajinu. Namiesto partnerskej pomoci aplikoval staré šablóny a stereotypy, čím vytvoril špirálu nedôvery, kde každá strana svojimi krokmi potvrdzovala najhoršie obavy tej druhej. Rozpad ZSSR, najväčší možný akt priznania systémového zlyhania, nebol prijatý ako východisko pre partnerstvo, ale ako príležitosť na expanziu. Má sa Rusko, ktoré samo bolo prvou a najväčšou obeťou boľševického experimentu, donekonečna ospravedlňovať za zločiny ZSSR? Kde sa končí historická zodpovednosť? Západné demokracie sa neospravedlnili za svoje aktivity vedúce k boľševickému prevratu v Rusku, agresii počas občianskej vojny v Rusku, aktom špionáže, permanentnému úsiliu o zničenie ZSSR, za fantázie o ruskej hrozbe alebo ruskom zasahovaní do volieb, za podporu diktátorov počas studenej vojny atď., a tak podobne… Západ vybudoval infraštruktúru studenej vojny: inštitúcie (NATO), experti, analytici, celá mentalita bola nastavená na konfrontáciu so ZSSR. Bolo jednoduchšie túto štruktúru preorientovať na Rusko, než ju zrušiť. Ale najmä, Západ potreboval nepriateľa, pretože NATO po páde ZSSR stratilo zmysel svojej existencie. Potreba definovať novú hrozbu bola existenčná. A tak nanovo predefinovali starého nepriateľa.
Diskusia o pamätníkoch tak nie je len diskusiou o kameňoch. Je to boj o právo na vlastnú interpretáciu dejín. Je to stret dvoch nezmieriteľných stanovísk: príbehu o oslobodení, ktoré sa zmenilo na zradu, a príbehu o obeti, ktorá bola ponížená a ktorej je upierané právo na vlastnú bezpečnosť a hrdosť. Pravda nie je niekde uprostred. Je to komplexná a bolestivá mozaika, v ktorej majú všetky tieto argumenty a historické skúsenosti svoje miesto. Možno najväčším odkazom týchto monumentov nie je odpoveď, ktorú dávajú, ale otázky, ktoré v nás neustále otvárajú. Zostávajú svedkami toho, či sme schopní viesť skutočný dialóg, alebo či budeme donekonečna opakovať každý svoj vlastný, oddelený monológ.
Ilustračné snímky: www.vets.cz (Ladislav Barabás), sk.wikipedia.org
