Pred 80 rokmi bolo Slovensko oslobodené. Za cenu desiatok tisíc obetí Červenej armády a Rumunskej armády bol náš národ zachránený pred genocídou. A nasledujúce generácie dostali možnosť žiť v mieri, napĺňať svoje životy a budovať svoju vlasť. Najvyššiu cenu – svoj život – za to zaplatili aj dvaja sovietski prieskumníci Gorjunov a Jefimuškin. V lesoch nad Račou, kadiaľ ustupovali Nemci z Bratislavy.
Opäť (17. mája) sme sa vybrali k ich pamätníku. Bol to už 33. ročník Pochodu na Malý Slavín. A aj tentokrát ožilo toto podujatie účasťou mladých a dobrou náladou. Za čo patrí všetkým účastníkom vďaka.
Myslím, že pre naše generácie je malým morálnym dlhom, aby sa na obetu ľudí ako Jefimuškin a Gorjunov nezabudlo. A aby ich obeta nepadla za obeť pochybným snahám o prepisovanie histórie. Tento zápas sa po roku 1989 preniesol aj k nám.
A posledné roky ukazujú, že tento zápas zažíva generačnú obmenu. Ľudia, ktorí stáli pri zrode tradície Pochodu na Malý Slavín – v neľahkých ponovembrových rokoch – nás pomaly opúšťajú. Minulý rok to bol profesor Jozef Lysý a ešte pred tým Milan Ftáčnik. Myslím, že táto generácia ustála zápas o historickú pamäť so cťou.
Autor textu Artur Bekmatov pri preslove pred pamätníkom.
A na tej našej generácii je teraz tento zápas ustáť minimálne rovnako. Aby naše deti, ktoré teraz začíname viesť k úcte k padlým a vďake k preživším, mohli o niekoľko dekád bez strachu, obáv a výčitiek viesť k týmto hodnotám svoje deti. Nielen na „veľký“ Slavín. Ale aj na ten malý. Či na Dargov, Háj-Nicovô, do Novej Bošáce, na Zobor a na stovky ďalších pamätných miest, kde menili odvážni a obetaví ľudia svoju prítomnosť za budúcnosť ďalších generácií.
(Status a foto na FB, 17. mája 2025)
Vysvetlenie „dvoch etáp“ je v pozvánke: Prvá časť podujatia sa koná na náhradnom mieste vzhľadom na to, že organizátori nezískali od Mestských lesov Bratislava povolenia na vjazd autobusov na Malý Slavín.
Pozvánka na 33. ročník Pochodu na Malý Slavín
Jedna odpoveď
Vážení priatelia „Malého Slavína“ – roky som tam chodila najprv pešo z Rače, potom autobusom (ktorý vždy dostal povolenie) položiť kvety k hrobu hrdinov, ktorí zomreli, aby sme my žili. Bývala som pravidelná recitátorka pri tomto vzácnom pomníku. Toho roku som sa tam nemohla dostať bez autobusového spojenia. Ale spomínala som si, ako raz okrem oficiálnych predstaviteľov, tam prišli dvaja starí čevenoarmejci v uniformách a predstavili nám ich ako osloboditeľov Bratislavy. Všetci sme ich objímali a dojato sa vypytovali, ako to prežili, čo robili po vojne. Jeden zostal v armáde a druhý sa vrátil k občianskemu povolaniu. Na 4. apríl 1945 nikdy nezabudnem: predtým sme noc strávili v pivnici na Mýtnej u Tvarožka: počuli sme výbuchy, strieľanie, až nad ránom všetko stíchlo. Odrazu sa otvorili dvere a do pivnice vniklo slnko a s ním vkročil vojak Červenej armády so samopalom, chvíľu pozeral na ženy, deti sediace na zemi a spýtal sa: „Germánov niet?“. Všetci sme zborovo odpovedali „Niet!“ Na to povedal: „Uže konec, idite na solnce!“ A naozaj nás vítalo tiché ráno zaliate slnkom. Potom, 14.apríla som oslavovala trináste narodeniny, ale bez otca, zahynul v koncentračnom tábore. Tešili sme sa mieru a mysleli sme si, že už nikdy viac nebude vojna. A dnes sa trasiem o svoje potomstvo, čo ich čaká! Šialenci zasa rozpútavajú vojnu, myslia si, že oni sa jej vyhnú, prežij?! Zničia našu krásnu planétu…