Transatlantické spojenectvo medzi Európou a USA bolo výsledkom 2. svetovej vojny, keď si víťazi rozdelili Európu.
Premena okupačných armád na spojencov sa netýkala iba západnej Európy, ale po rozpade Varšavskej zmluvy aj strednej a východnej Európy.
USA vo svojej „nezištnosti“ a „oddanosti“ všeľudským právam a slobode sa rozhodli toto obranné vákuum zaplniť organizáciou NATO.
Napriek európskemu nadšeniu zo sily USA, z ich globálnej moci, si začali niektorí ľudia aj v USA uvedomovať, že loď USA sa začína potápať. Nie preto, že by narazila na nejakého silnejšieho vonkajšieho nepriateľa, ale preto, že si začali uvedomovať svoje vlastné vnútorné limity a hranice.
Donald Trump po druhom zvolení za prezidenta USA začal verejne hovoriť o potrebe radikálnych zmien, pretože v inom prípade sa USA vystavujú ekonomickej a politickej kríze, s akou sa táto krajina vo svojej histórii ešte nestretla.
Zápas Joe Bidena a Donalda Trumpa o prezidentské kreslo obnažil vnútorné problémy USA a utvrdil väčšinu voličov, že USA požadujú novú vnútornú i zahraničnú politiku.
Podľa Donalda Trumpa ideologický koncept unipolárneho sveta sa vyčerpal a začína ohrozovať aj USA.
Donald Trump je presvedčený, že uplatňovanie vojenskej moci a udržanie hegemónie USA je príliš vyčerpávajúce. Expanzia NATO na východ k ruským hraniciam sa stala aj príčinou rusko-ukrajinského konfliktu. Túto vojnu začali USA, keď na báze ich politickej stratégie boli povinné všetky americké inštitúcie zamerať sa na zadržiavanie Ruska a Číny.
Joe Biden prezentoval túto vojnu ako šírenie slobody a presadzovanie všeľudských hodnôt a ako nevyhnutnú potrebu definitívne vysporiadať sa so „zabijakom Putinom“.
Víťazstvo Donalda Trumpa v prezidentských voľbách sa stalo bodom obratu nielen v USA, ale aj na ukrajinskom fronte s vážnym presahom do medzinárodnej politiky.
Podstata tohto obratu spočíva v tom, že Donald Trump uznal nároky Ruska na jeho bezpečnostné záujmy, ktoré prezident Putin formuloval v decembri 2021 vo svojom ultimáte americkej vláde.
Donald Trump však neurobil tieto zmeny z lásky k Putinovi, ani za peniaze, ktoré sa mu údajne črtali z ruských tajných služieb….
Podľa môjho názoru urobil tak preto, že si uvedomil reálnu hrozbu 3. svetovej vojny! Samozrejme, na jeho názoroch majú podiel aj osobné vlastnosti Donalda Trumpa, ktorý je svojím vnútorným založením obchodník a pre ktorého vojna môže byť iba prekážkou pri uplatňovaní jeho politiky „make deal“, a preto inštinktívne zavrhuje všetko, čo by mohlo vyvolať vojenský konflikt.
Donald Trump nie je ani žiadnym ideológom, ale napriek tomu jeho postoje i jeho súperi označujú za vnútorne konzistentné a začínajú ho považovať za autora nového politického smeru – trumpizmu.
Jadrom jeho novej doktríny je, že bezpečnostné záujmy Ruska ako jadrovej veľmoci sú plne legitímne. A ak sa chceme vyhnúť jadrovej vojne, treba ich uznať!
Pri realizácii takejto politiky prichádza s novou požiadavkou na prehodnotenie celého svetového poriadku. Dokonca môžeme tvrdiť, že toto je i jeho jadrom. V novom svetovom poriadku sa už nebude nepožadovať od hegemóna, aby sa celý svet podriadil jeho moci a sile, ale bude závisieť aj od súhlasu jeho obchodných partnerov.
Je veľmi pravdepodobné, že tento prístup nemieni uplatňovať pre každú krajinu, ale iba pre tie, ktoré sú ekonomicky či vojensky rovnocenné. Ide o nový typ partnerstva, ktorý chce Donald Trump uprednostniť v geopolitických a obchodných stretoch Ruska a Číny s USA.
Tento prístup znamená ukončenie vytvárania skupín gaunerských štátov, ktoré sa odsudzujú na likvidáciu…
Svetový poriadok sa mení na svet troch obchodných partnerov, z ktorých každý má svoje obchodné záujmy a každému z nich sú priznané práva na jeho bezpečnosť.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Zdá sa, že Donald Trump chce svet rozdeliť na tri zóny, akési „monroeove svety“, ktoré všetky tri budú vzájomne rešpektovať svoje záujmy a aj ich hranice, ako aj hranice ich prípadných satelitov.
Donald Trump akoby sa chcel vyhnúť vojnám výlučne obchodnou politikou a presadzovaním jeho politiky „make deal“.
Zatiaľ však iba hľadá stúpencov pre takýto svet.
Zárodok jeho nového svetového poriadku musí zaujímať nielen všetkých občanov EÚ, ale aj jeho elity, pretože v tejto paradigme nežiada o podporu orgánov EÚ, čo má za následok, že neplánuje rokovať s predsedníčkou EÚ, pani von Leyenovou, ale s každou krajinou osobitne.
Euroatlantisti mohli mať aspoň akési výhody zo svojho doterajšieho lokajstva, ale dnes už nie je známe, komu slúžiť.
Títo politici by sa mali zamyslieť nad doteraz dlhodobou politickou paradigmou USA, ktorú uplatňovali voči Európe už od čias 1. svetovej vojny a ktorá stojí na troch pilieroch:
1. USA musia byť prítomné v Európe.
2. Nemecko musí byť držané pri zemi.
3. Úlohou USA je, aby sa Nemecko nemohlo spojiť s Ruskom.
Tieto zásady, ktoré na prvý pohľad vyzerajú príliš archaické, akoby boli neuplatniteľné v dnešnom svete. Je zrejmé, že žiaden Európan by takúto zmluvu ani nepodpísal s výnimkou dnešných atlantistov z Bruselu…
Joe Biden nám však ukázal ich stálu platnosť, a to na príklade znefunkčnenia Nord Streamu II. Spájanie sa Nemecka s Ruskom je neprijateľné! Totalitárne Rusko, ktoré každodenne porušuje ľudské práva nemôže predsa zneužívať naivné Nemecko!
Z trumpistického hľadiska je takýto teroristický čin neprijateľný a za 3. svetovú to nestojí! Donald Trump fakticky zamieňa ľudské práva za politiku „make deal“. V tejto filozofii by bolo ideálne, keby dnes Rusko odpredalo tento dubiózny projekt Amerike…
Politické elity ako i občania západnej Európy, jedni s väčšou dôstojnosťou, iní s menšou, akceptovali tieto tri piliere americkej politiky voči EÚ.
Táto politika umožnila EÚ koncentrovať sa na ekonomické a sociálne otázky a USA na svoje politické a obranné záujmy. Treba priznať, že prispela nielen k mieru vo svete, ale aj k jej mimoriadne vysokej životnej úrovni EÚ.
Dnešní transatlantisti v EÚ sú zhrození so zahranično-politických krokov USA. Ich zásadným problémom dnes je, či transatlantizmus môže existovať bez USA! Preto organizujú skupinu „ochotných“, t.j. Francúzska, Nemecka, Poľska a pobaltských krajín pod vedením Veľkej Británie. Je výsmechom EÚ, že riešenie vlastnej neistoty hľadá v krajine, ktorá vystúpila z únie a ktorá by tiež najradšej rokovala s každým členom EÚ osobitne.
Táto skupina by najradšej prinútila USA k pokračovaniu finančnej aj vojenskej podpory Ukrajiny. Zatiaľ sa skôr servilne iba predháňa v ubezpečovaní Donalda Trumpa, že krajiny EÚ sú ochotné navýšiť náklady na obranu aj o 100 %. Ak bude Donald Trump trvať na 5 %, tak podpíšu aj 5%, prípadne i viac.
Transatlantici vyhlasujú, že sú ochotní podporovať naďalej víťazstvo Ukrajiny, čo je vlastne identické s požiadavkou porážky Ruska a sľubuje ochotou takto konať do posledného eura či českej koruny…
Zatiaľ však musia „ochotní“ iba šermovať silnými slovami a sľubovať ruské peniaze z bankových úložiek Ruska v západoeurópskych bankách.
Dilema atlantistov zahŕňa aj ďalšiu a hlbšiu otázku, t.j. či NATO je existenčným pilierom EÚ, bez ktorého by únia musela zaniknúť, alebo je možné žiť aj bez tejto vojenskej organizácie.
Pre nich je zrejmé – tým, že stotožnili EÚ s NATO, je odpoveď jasná! EÚ bez NATO nemôže existovať!
Čo vlastne spája euroatlantistov, keď sú schopní spor s USA hnať až na ostrie noža?
Prečo si myslia, že EÚ bez cudzej vojenskej organizácie, ktorá má aj svoje vlastné a odlišné politické záujmy, by mala automaticky viesť aj k ukončeniu existencie EÚ?
Zdá sa mi, že vnútornou spojnicou všetkých transatlantistov nie sú ani tak Spojené štáty, ako skôr iba ich odpor a nenávisť ku všetkému ruskému.
Rusofóbstvo je tým tmelom, ktorý ich spája a ktorý ich vedie k presvedčeniu, že Ukrajina musí zvíťaziť.
Donald Trump sa až cynicky EÚ posmieva, že nemá žiadne karty, s ktorými by mohla hrať nejakú globálnu hru.
Myslím si, že pre USA je existencia NATO aj s jeho článkom 5 dnes minimálne nepríjemná, pretože mu sťažuje robiť „deel“ s Ruskom.
Pre atlantistov nastal čas, kedy by sa mohli priznať k ich macošskému postoju k vlastnému národu, ktorý chcú nahradiť abstraktnými globálnymi víziami a rusofóbstvom.
Výsledkom ich sebareflexie by mohla byť abdikácia na ich posty v EÚ, pretože inak budú niesť zodpovednosť aj za prípadný rozpad EÚ.
Mohli by sa však v zvyklostiach prezidenta Havla svojim občanom ospravedlniť za nekritické poklonkovanie USA, za odmietanie vytvorenia európskej obrany a za podporu militarizácie EÚ.
Voľby nového vedenia v EÚ sú také naliehavé ako aj voľba nového ukrajinského prezidenta. Čím to bude neskôr, tým budú škody iba vyššie.
Čo môžu očakávať transatlantisti v EÚ za svoj politický výkon v Bruseli?
Možno práve to, čím sa vyhrážal neskorší (teraz už terajší) český prezident Donaldovi Trumpovi:´´ „Takej odpornej bytosti by ani ruku nepodal.“
A to sa môže prihodiť aj transatlantistom z EÚ!!!
