(Plus komentár Ladislava Hohoša Roztomilý geopolitický dadaizmus)
Jediným strategickým cieľom, o ktorom boli ochotní európski vodcovia uvažovať od ruskej invázie spred troch rokov, bolo uviesť Ukrajinu do NATO potom, čo prinútia Rusko stiahnuť sa do hraníc pred rokom 2014. Avšak tento cieľ ešte pred opätovným zvolením Donalda Trumpa skĺzol do ríše neuskutočniteľnosti. Nejaký čas sa na scéne objavovali zlé znamenia.
Po prvé, vojnová ekonomika ruského prezidenta Putina sa ukázala ako dar z nebies. Po druhé, dokonca Trumpov predchodca prezident Biden bol v podstate neochotný presadzovať vstup Ukrajiny do NATO, viedol krajinu po cestičke posiatej neurčitými sľubmi. Po tretie, v USA bola silná obojstranná opozícia proti tomu, aby jednotky NATO bojovali bok po boku s ukrajinskými.
Prejav do neba volajúceho pokrytectva. Výkriky, že „Putin je nový Hitler“ nikdy nevyústili do záväzku bojovať po boku s Ukrajincami, pokiaľ bude Putinova armáda porazená na Zemi. Zbabelý Západ namiesto toho na pokračovanie posielal zbrane vyčerpaným Ukrajincom, aby porazili „nového Hitlera“ v jeho mene, ale vlastnými silami.
Napriek tomu, že ukrajinskí vojaci statočne bojujú, sú nedostatočne vyzbrojení a málopočetní, takže jediný strategický cieľ európskych vodcov sa nevyhnutne rozplynul ako dym. Ide o nespochybniteľnú realitu, pričom nezáleží na víťazovi novembrových prezidentských volieb. Trump iba posunul veci dopredu a brutálne sa riadi svojou dlhodobou koncepciou – nielen ohľadom ukrajinského prezidenta Zelenského, ale vo vzťahu k EÚ ako takej. Takže Európa, ktorá nemá žiadny plán B, oslabená dvadsať rokov trvajúcim ekonomickým prepadom, sa aktuálne namáha odpovedať na Trumpovu ukrajinskú politiku.
Podľa známeho výroku Winstona Churchilla po Mníchovskej dohode v roku 1938 mal Neville Chamberlein „možnosť voľby medzi vojnou a hanbou; zvolil hanbu a výsledkom bola vojna“. Európski vodcovia z úzkosti, aby neurobili tú istú chybu, sú na ceste zopakovať chybu v opačnom garde. Ich prístup zameraný na vojnu až do víťazstva otvorí cestu k ponižujúcemu mieru, ktorý im a Zelenského vláde nanúti Trump, v prípade, keď prídu s prosíkom.
Ilustrácia: Pixabay
Európania vo svojej žobráckej viere nedokážu uznať očividnú situáciu, ktorej čelia tvárou v tvár. Európe chýba vhodná Pokladnica s postavením ministerstva zahraničia (Treasury, the equivalent of the State Department) a chýba Parlament, ktorý by mal moc odmietnuť to, čo prešlo vo vláde (the European Council). Ešte horšie je, že sa doteraz nevedie žiadna diskusia, ako zapchať uvedené diery v európskej inštitucionálnej architektúre.
EÚ sa vždy obávala začiatku akéhokoľvek mierového procesu na Ukrajine práve preto, že tým vystaví nahotu svojho bloku. Kto bude reprezentovať Európu pri rokovacom stole, ak by nás Trump pozval, aby sme sa pripojili? Ak by aj Európska komisia a Rada mali čarovný prútik, aby vykúzlili veľkú dobre vyzbrojenú európsku armádu, kto bude disponovať demokratickou autoritou, aby ju poslal do bitky, kde budú zabíjať alebo budú zabití? Ba čo viac, kto môže dostatočne zvýšiť dane, aby bola zabezpečená trvalá bojová pripravenosť armády EÚ? Medzivládny spôsob rozhodovania v rámci EÚ znamená, že nikto nemá demokratickú legitimitu urobiť takéto rozhodnutie.
Keď predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová nedávno oznámila novú iniciatívu ReArm Europe, vrátili sa smutné spomienky na nekompetentný Juncker Plan (investičný plán 2015), Green Deal a Plán obnovy. Znovu spustili veľké titulky, len aby pri bližšom skúmaní zahmlili realitu. Predpokladá niekto seriózne, že Francúzsko zvýši svoj aj tak neudržateľný deficit verejných financií na podporu zbrojenia?
V Európe sa nevyskytujú inštitúcie, ktoré by mohli nariadiť militantný keynesianizmus. Jediný spôsob, akým môže Európa vyzbrojovať, je presunúť fondy zo svojej rozpadajúcej sa sociálnej a spojovacej infraštruktúry. Teda ďalšie oslabenie Európy, v ktorej sa šíri trpká žatva ľudovej nespokojnosti, čo podnecuje vzostup krajnej pravice na celom kontinente. Ale prečo? Uverí snáď niekto tomu, že Putina zadrží Európa, ktorá síce bude mať o niečo viac granátov a húfnic, ale sa stále viac vzďaľuje od šance na federálne vládnutie, ktoré je potrebné, aby mohla rozhodovať záležitosti vojny a mieru?
ReArm Europe nemá nič spoločného s víťazstvom vo vojne o Ukrajinu. Celkom určite však zavedie EÚ hlbšie do už existujúceho hospodárskeho úpadku, základnej príčiny európskej slabosti. Ak majú Európania udržať bezpečnosť tvárou v tvár dvojitej výzve zo strany Trumpa a Putina, musia spustiť svoj vlastný viacbodový proces Mier Teraz (Peace Now).
Po prvé, Európa musí odmietnuť priamy Trumpov predátorský pokus zmocniť sa ukrajinských prírodných zdrojov. Potom, keď dospejeme k zmierňovaniu sankcií, vrátime 300 miliárd zmrazených aktív, ktoré nemôžu byť súčasne použité ako žetón pri vyjednávané a zároveň na rekonštrukciu Ukrajiny. EÚ by ďalej mala začať rokovať s Kremľom o ponuke komplexného strategického usporiadania, v rámci ktorého Ukrajina získa postavenie ako Rakúsko počas studenej vojny: krajina suverénna, vyzbrojená, neutrálna a integrovaná do západnej Európy, ak si to obyvatelia želajú.
Po tretie, namiesto trvalého umiestnenia dvoch veľkých armád pozdĺž dohodnutých hraníc by mala EU navrhnúť demilitarizovanú zónu do hĺbky 500 km na každej strane; navrhnúť právo na návrat všetkých vysídlených osôb; ďalej dohodu podobnú dohode medzi Britániou a Severným Írskom o vládnutí na sporných územiach (1998, A Good Friday Agreement); ako aj Green New Deal pre vojnou zničené územia, spoločne financovaný Ruskom a EÚ. Všetky nevyriešené problémy by sa mali riešiť v rámci rokovaní pod dohľadom OSN.
Napokon, EÚ by mala využiť vyhliadky na uvoľnenie taríf na čínske tovary, osobitne na zelené technológie a uvoľnenie sankcií na export technológií, otvoriť rokovania s Čínou so zreteľom na novú bezpečnostnú dohodu, ktorá zmierni napätie a začlení Čínu do zabezpečenia ukrajinskej suverenity.
Ak naozaj chceme posilniť Európu, prvým krokom je nevyzbrojovať. Ide o udržanie demokratickej jednoty, lebo bez nej bude stagnácia naďalej podrývať európske schopnosti a znemožňovať obnovu toho, čo ostane z Ukrajiny, keď s ňou Putin skončí.
Preložil Ladislav Hohoš
Zdroj:
The Case Against European Rearmament ©Project Syndicate March 6, 2025
Komentár prekladateľa:
Roztomilý geopolitický dadaizmus
Nešťastný slniečkár Nechľudov si v Tolstého románe Vzkriesenie kladie starú otázku, ktorá sa pred ním nanovo vynorila a ešte naliehavejšie si žiadala odpoveď: „či je on šialenec alebo či sú šialení ľudia, ktorí sa pokladajú za normálnych a pritom toto všetko páchajú“. Vynikajúcu inscenáciu možno vidieť v pražskom Divadle Na zábradlí.
Vo svete vládne geopolitika a sformovala sa Veľká trojka. Či sa nám to páči alebo nie. Stretol som sa s roztomilým termínom „geopolitický dadaizmus“ (použil A. Duleba). Dochádza k preformátovaniu svetového poriadku, resp. ku geopolitickému prevratu. Stúpenci starých poriadkov sú dezorientovaní a niekedy prechádzajú zo zmätku až do šialenstva. Stúpenci zmeny musia najprv zničiť staré štruktúry, a preto si niekedy počínajú ako Mao Ce-tung, keď spustil kultúrnu revolúciu. F. Zakaria jeden zo svojich stĺpčekov vo Washington Post nazval „«Tech bro Maoists» are torching the country that made them rich“ („Technobratia Maoisti“ podpaľujú krajinu, v ktorej zbohatli). Ostrý konflikt elít v USA hraničiaci s implóziou určite spočíva medzi tradičným vojensko-priemyselným komplexom a novými technokratmi nastupujúceho klaudového kapitalizmu.
Deštrukcia starého svetového poriadku prebehla v dvoch etapách. Na prelome 80/90-tych rokov ju začal idealista M. Gorbačov pod heslami perestrojky a nového politického myslenia. Vzdal sa sovietskej sféry vplyvu definovanej na Jaltskej konferencii pred 80-timi rokmi a posledné – už nie sovietske lež ruské vojská – opustili Európu v roku 1994. Časť sovietskej nomenklatúry a jeľcinovská ruská politická elita v zásade pripúšťali konvergenciu a predpokladali partnerské vzťahy s USA. Dnes tento pokus a ďalekosiahle ústupky putinovská ruská politická elita považuje za chybu, ktorej sa Rusko dopustilo, lebo bolo oslabené po rozpade ZSSR. US hegemónia pod krycím názvom „poriadok založený na pravidlách“ ako tak fungovala do finančnej krízy v rokoch 2007-2008. Varovným znamením, vtedy nevyslyšaným, bol známy prejav prezidenta Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007. Výsledok poznáme.
Druhú etapu deštrukcie starého svetového poriadku vyhlásil viceprezident Vance opäť na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii 14. februára t.r. Varoufakis upozorňuje, že tento krok nebol neočakávateľný alebo dokonca nejakým rozmarom prezidenta Trumpa. Takto to v USA nefunguje. Robert Gates, naposledy minister obrany za prezidentov G. Busha a B. Obamu, predtým riaditeľ CIA, považovaný za stúpenca atlantizmu, pred odchodom do dôchodku v roku 2011 varoval, že Európu čaká biedna až ponurá budúcnosť, NATO speje k bezvýznamnosti; v Kongrese aj v americkej spoločnosti narastá neochota navyšovať finančné prostriedky voči krajinám, ktoré nie sú ochotné vynakladať patričné prostriedky na vlastnú obranu. Takže Atlantická charta (1941) odchádza do dôchodku.
Nastupuje politický realizmus. Prezident Trump vie, že kolektívny Západ nedokáže v súčasnosti poraziť os Peking-Moskva ani v hybridnej, ani v horúcej vojne. Významný analytik G. Friedman (Stratfor) pokračuje v duchu Z. Brzezinského a predpokladá, že mladé americké impérium skôr či neskôr aj tak zvíťazí. Nedá sa teda vylúčiť, že jadrová vojna bude o päť alebo desať rokov, podľa najnovších scenárov vraj obmedzená jadrová vojna, ktorá by ale celkom určite prerástla do svetovej. Na druhej strane existuje východisko z chaosu interregna (A. Gramsci) v podobe multipolárneho svetového poriadku. Veľká trojka by sa mohla dohodnúť na určitých pravidlách, ktoré by zabránili chaosu. Podstatné je, že tieto pravidlá by neurčoval iba jeden hegemón. K trom globálnym veľmociam by sa pripojili ďalšie makroregióny. Či Európa bude jedným z globálnych aktérov, je problematické, naznačil to aj Varoufakis. Premena Európy na federálny štát podľa vzoru USA nie je aktuálne reálna. To by sa mohlo časom zmeniť. Nejaký variant nového svetového poriadku však predpokladá medzinárodnú organizáciu, ktorá by zabezpečovala dodržiavanie pravidiel a teda udržiavala mier, presnejšie garantovala medzinárodnú bezpečnosť. To malo byť pôvodným poslaním neúspešnej Ligy národov (1919) podľa predstavy prezidenta Woodrova Wilsona. Prezident Franklin D. Roosevelt v roku 1942 oživil ideu Spoločnosti národov, ktorá mala po druhej svetovej vojne slúžiť naplneniu uvedeného ideálu. V roku 1945 bola založená OSN, ktorej poslanie je dnes niekedy spochybňované, a to aj zo strany prezidenta Trumpa. To predstavuje výzvu pre budúcnosť.
Opäť pripomeniem, čo tvrdím už tri roky, že vojna na Ukrajine je proxy vojnou medzi USA a RF. Práve to verejne priznal minister zahraničných vecí USA M. Rubio. A dodávam, na čom tiež trvám, že vojna sa vedie o nový svetový poriadok, v rámci ktorého je Ukrajina sekundárny problém. Profesor Mearsheimer v rozhovore pre Spiegel charakterizoval postoj USA nasledovne: „Dohodneme sa s Putinom na ukončení vojny na Ukrajine. Ak sa to nebude páčiť Európanom a Ukrajincom, odídeme. Potom sa vy, Európania môžete dohodnúť s Rusmi sami… Je úplne jasné, že Trumpova administratíva chce rozvod.“ Pritom Mearsheimer realisticky vyhodnocuje „domnelý imperializmus“ Ruska, nepredpokladá žiadnu snahu o expanziu smerom na západ. Podľa môjho názoru je RF pevne orientovaná na Euráziu. Závisí len od EÚ, či upadne do pasce pauperizácie a horúčkovitého zbrojenia, spojenej so stratou konkurencieschopnosti nielen kvôli drahým energiám. Výsledkom bude v takom prípade vysoká pravdepodobnosť rozpadu EÚ.
Wall Street Journal pred časom uverejnil správu, že americký investor Stephen Lynch žiada americkú vládu o licenciu, aby sa mohol zúčastniť vo Švajčiarsku konkurzného konania o poškodený plynovod Nord Stream 2. O tejto možnosti sa začína znovu hovoriť. V súlade s Varoufakisovými predstavami o urovnaní na Ukrajine by aj tento krok mohol byť súčasťou záruk o ukončení vojny. Prezident Putin už ponúkol americkým firmám investovanie na využívaní nerastného bohatstva na územiach, ktoré budú pripojené k Rusku. Pripomína mi to dohodu z Jalty o spoločnej správe porazeného Nemecka. Prospech by mali americkí biznismeni aj ruský Gazprom, zaplatili by to Európania v cene plynu. V terminológii politického realizmu ide o vyvažovanie záujmov.
Na scéne je aj iná možnosť – sformovanie novej bezpečnostnej architektúry Európy za účasti RF. Tým by sa naplnila idealistická vízia spoločného európskeho domu (Gorbačov, predtým de Gaulle). A takáto Európa by sa mohla stať jednou z globálnych veľmocí v rámci multipolárneho sveta.
Odkazy:
M. Hrubec: Omezená jaderná válka a její destruktivita. Studia politica slovaca 2019/2.
R. Laml: Profesor Mearsheimer: Trump chce rozchod s Európou. Slovo, 10.marca 2025.
