Nám kedysi blízka Kuba sa stala za posledné desaťročia mysterióznou krajinou. Na jej pokrútenom obraze sa nemalou mierou podieľa naša žltá tlač (SME, denník N, .týždeň a aktuality.sk). Ale začal to už „humanista“ Havel, keď zrušil naše výsadné diplomatické zastúpenie na Kube, ako o tom píšem v najnovšej knihe „DemoláCIA našej demokracie“. Samostatná Slovenská republika diplomatické vzťahy obnovila a náš súčasný veľvyslanec Milan Zachar obetavo pomáha znovuvybudovať vzájomne výhodné vzťahy. Napríklad aj nedávnou potravinovou pomocou zo Slovenska.
Je to diktatúra?
Kuba už roky nie je štátom jediného vodcu. V suveníroch a na plagátoch sa masívne prezentuje komandante Che, takmer neviditeľný je Fidel a už vôbec nevidno jeho brata Raula. Pravda, nový prezident všeobecne neznámeho mena chodí v uniforme, ako Fidel. Tým sa ale tá podobnosť končí. Kuba sa usiluje „normalizovať“ v zmysle neodlišovať sa od iných karibských štátov. Takže tu vôbec nevidieť komunistické transparenty a burcujúce heslá, ktorých sme my mali za komunistov do poslednej chvíle plné ulice a fasády verejných budov.
Vstupná kontrola do krajiny je formálna, ale tiež zbytočne zdĺhavá a zmätočná.
Políciu takisto nevidno a ak sa zjaví policajt, tak nie je ozbrojený. Aký to kontrast oproti „demokratickému“ policajnému štátu, ako sú USA! Vojakov nevidno vôbec. Aký to kontrast oproti „demokratickému“ militarizovanému štátu, ako je Izrael! Naopak, je tu plno rôznych civilných pomocníkov a každý, kto je v službe, má bledomodrú košeľu a kravatu.
V hoteloch a rezortoch nie je v televízii žiadna komunistická propaganda, majú tú tiež niekoľko amerických TV staníc s kvalitným výberom filmov. V televízii sú aj ruské programy a v nich veľmi zaujímavé informácie, ktorých sa západná propaganda oprávnene bojí. Napríklad, že ukrajinská tajná služba zneužíva mobily vojnových zajatcov, aby volala ich ženám a nútila ich, aby sa stali informátorkami citlivých špionážnych záujmov Zelenského režimu, inak bude ich zajatých mužov mučiť…
Napriek radikálnej premene Kuby vyhlásil D. Trump, ešte ako bývalý prezident, Kubu za „štát podporujúci terorizmus“ (?!), čo je zjavný nezmysel, hlavne ak súbežne USA vyhlásili, že afgánsky Taliban nie je teroristická organizácia, a to len preto, aby po 20 rokoch amerického teroru na afgánskom území mohli ich vojaci odtiaľ bez odplaty ujsť.
Bizarnosti minulosti ešte dnes
Vďaka ohrdnutej „priazni“ USA sú potraviny stále na prídel, napríklad na mesiac a osobu 5 vajec, 3-4 kilá ryže, 1 kilo kuracieho mäsa. Ešte aj zubná pasta a mydlo sú na prídel, ale ak ich do miestneho obchodu nedodajú, na ďalší mesiac už ten prídel prepadne. Na prídely sa stoja fronty. Pre našinca je ten pohľad návratom v čase o viac ako polstoročie. Dobytok aj kone, hoci súkromne užívané, sú stále majetkom štátu, a preto sa môžu používať. Ošípané sa však bez povolenia zabíjať nesmú. Tak ako u nás v 50. rokoch… Pôda do 5 hektárov bola rozdelená roľníkom, môže sa dediť, ale sa nesmie predávať. Ešte stále orú s volmi, traktor vidieť výnimočne. Na vidieku sú bežné konské povozy.
Benzínu je nedostatok, liter stojí oficiálne 1,50 dolára, ale na natankovanie sa čaká aj celý deň. Pred pumpami tak stoja fronty áut a dlhšia cesta sa musí kvôli dostatočnej zásobe plánovať. Komplikujú to výpadky prúdu, keď benzín čerpať nemožno. Veľa ľudí preto stopuje. Stopárom majú pomáhať strážnici v žltej uniforme, ktorí majú právo zastaviť auto a obsadiť voľné miesta pasažiermi, čo idú rovnakou cestou ako majiteľ auta. Na druhej strane tu nepripadá do úvahy, aby profesionálni šoféri platili policajtom „všimné“, ako na Zanzibare alebo v Albánsku.
Vedľajšie cesty sú doslova „kostitrasné“, ale ani hlavné nie sú udržiavané. Na Kube nemajú ani jednu vodnú elektráreň. Panelákové domy sú v otrasnom stave, ale nie viac ako napríklad vo vnútrozemí Gruzínska. Historické obytné budovy v centre Havany sú „vybývané“ až do stavu pred zrútením, takže sú opustené. Nevidno žiadne, ani len minimálne náznaky zachraňovania budov. Havanský veľký detský park je bez detí, hoci aj v sobotu poobede, asi je väčšina atrakcií v rozklade. Vyhliadková jazda Havanou? To je zmar a rozklad na tisíc spôsobov. Ani úradné budovy nie sú chránené pred pomalým rozkladom. Jediné, čo tu vyzerá dobre, sú hotely, pretože tie patria zahraničným spoločnostiam.
Typicky americky brutálne dôsledná blokáda podnikania iných firiem a krajín ide tak ďaleko, že ak sa aj niekto pokúsi na Kube investovať, hrozí mu, že sa dostane na sankčný zoznam. Keby aj to ignoroval, platí, že z krajiny sa devízy vyvážať nesmú. Tak načo podnikať? Úmerne tomu tu neuvidíte žiadne komerčné reklamy. Kubánci nie sú o nič lenivší než ostatní obyvatelia Karibiku, len nevidia zmysel prílišného snaženia…
Záchrana v turistike
Napriek všetkým príkoriam tu deti nežobrú (ako v niektorých ázijských a afrických krajinách) a turistov si nevšímajú, čo je dobre. Kriminalita je neviditeľná, turista si môže byť istý bezpečím – čo nie je dnes výsada už nielen „zakázaných zón“ v USA, ale aj v niektorých západných krajinách vrátane Francúzska a Švédska. Na obvyklých turistických trasách môžete počítať so spoľahlivými, štandardnými službami. Iste, s občasným výpadkom prúdu, či nemožnosti dostať ten najjednoduchší koktail Cuba Libre, lebo barman nemá kolu, alebo že WC slabo splachuje. V Havane sú viaceré hotely na špičkovej úrovni. V hoteli Meliá Cohiba sa veľmi bohaté raňajky začínajú pohárom vychladeného šampanského.
Vo všetkých obchodíkoch, baroch, reštauráciách a kaviarničkách automaticky berú eurá, doláre nie sú až také vítané. Hoci je to úradne zakázané, dokážu vám v eurách aj vydať. Hotel v mestečku Trinidad v koloniálnom štýle je veľmi pekne udržiavaný s ústretovou obsluhou, dokonca ponúkli jedálny lístok v slovenskom preklade!
Rezorty pri mori (namiesto Varadera odporúča naša CK ten na juhu, na ostrove Cayo Santa Maria, a má pravdu!) sú na nerozpoznanie od iných v Karibiku, ale napríklad aj na Bali či vo Vietname. Na Kube väčšinu hotelov a rezortov vlastnia Španieli. Na druhej strane väčšina turistov prichádza do rezortov z Kanady, ale sú to hlavne tamojší Rusi, Američania, ale aj Slováci.
To najdôležitejšie, čo našinec na Kube zažije, je veľká premena nášho vlastného pocitu chudobných príbuzných sveta spred roku 1989, keď sme v zahraničí žmolili v ruke zopár v ponožke prepašovaných dolárov a na všetku tú západniarsku hojnosť pozerali ako teľa na nové vráta. Dnes sme na Kube rozdávačmi drobnej radosti – berú perá, zapaľovače, lieky, šampóny a drobné bankovky. Mince berú neradi, lebo ich v banke nevymenia…
Hurikán menom Trump
Kubu (ako aj celý Karibik) sužujú každoročné hurikány. Lenže len Kuba trpí aj permanentným politickým hurikánom, ktorý vanie z USA už predlhých 75 rokov. Platonický pokus prezidenta Obamu ukončiť to zlikvidoval Trump najhoršou spŕškou sankcií, ktoré nasledovali takmer týždeň za týždňom. A najväčším paradoxom je, že to nemalo nič spoločné s aktuálnou situáciou na Kube, ale pračudesným volebným systémom v USA. Z neho vyplýva, že niektoré štáty sú pre víťazstvo v prezidentských voľbách kľúčové. Tak ako Florida od doby, keď tu škandalóznym spôsobom len vďaka miestnym hlasom tesne vyhral vyliečený alkoholik Bush Jr. za zrejmej pomoci jeho brata Jeba, vtedajšieho guvernéra. Trump si absurdnými sankciami proti Kube už vopred pripravoval terajší druhý prezidentský termín za pomoci vplyvnej kubánskej menšiny na Floride. Pri približnej vyváženosti priaznivcov demokratov a republikánov u väčšinového obyvateľstva začínajú rozhodovať menšiny. A dva milióny Kubáncov na Floride, pričom aj v týchto dňoch pribúdajú ďalší utečenci, má svoju váhu. Na Kube som teraz stretol Američana Roberta, ktorý „pašuje“ amerických turistov na Kubu cez Kanadu. A je mu jasné, že s nástupom Trumpa do úradu sa to skončí.
Je obdivuhodné, ako tento malý ostrov čelí už desaťročia brutálnemu nátlaku jednej bezškrupulóznej chamtivej superveľmoci a jeho obyvatelia si stále zachovávajú dobrú náladu, ústretovosť k cudzincom a optimizmus. Budú ho potrebovať ešte veľa…
Snímky: Autor a www.wikimedia.commons
