109 prihlásených audiovizuálnych diel z 35 štátov sa uchádzalo o priazeň publicistov a novinárov, etnológov, etnografov, antropológov a sociológov a predovšetkým divákov. 29 audiovizuálnych diel z 22 krajín vybrala výberová komisia pre medzinárodnú odbornú porotu, aby táto zhodnotila a udelila Turoňov pre tých najlepších. Nebola to ľahká úloha ani pre výberovú komisiu a už vôbec nie pre odbornú porotu, ktorá pracovala v zložení: Z. Beňušková, predsedníčka a členovia I. Brachtl (SR), J. Hučková (Poľsko), K. Mildnerová (ČR), N. J. Dorottya (Maďarsko).
Porota udelila:
Grand Prix Zlatý turoň: Ultima transhumanță/Posledná transhumancia (r. D. Lumpan, Rumunsko); Strieborný turoň: The Strong Man of Bureng/Silný muž z Burengu (r. M. Bucci/Taliansko); Bronzový turoň: Koniec Świata v Dolinie Lez/Koniec sveta v Doline sĺz (r. J. Wszędybyl (Poľsko, Rumunsko). Cena Via Europa – za najlepší film o európskom kultúrnom dedičstve: Planeta Šljivova/Planéta Šljivova (r. V. Perović, Srbsko), udeľuje predsedníčka Žilinského samosprávneho kraja; Cena Martina Slivku – za najlepší individuálny výkon slovenskému tvorcovi: Návraty k Obrazom starého sveta (r. R. Šulák, Slovensko), udeľuje Literárny fond; Etnológ za kamerou – O Tahtai. Savendar tai Seiandar/Kalich. O synoch a dcérach (r. C. Tesar, D. Bunescu) Rumunsko, udeľuje Národopisná spoločnosť Slovenska; Cena Mesta Čadca: Moja Ozerna/Moje miesto Ozerna (r. K. Bedkowska, Poľsko); Cena študentskej poroty: Aamelat. Jornaleras de la guerra/Aamelat. robotníčky vojny, (r: E. Parey, Španielsko); Cena M. Veselského za hudobnú zložku filmu: Yupumá, (r. V. Castro, Portugalsko).
Je potrebné zdôrazniť, že všetky ocenené filmy si ocenenie zaslúžia. Pomerne vyrovnaná kvalita audiovizuálnych diel tohto ročníka Etnofilmu naznačuje, že záujem tvorcov o tento typ tvorby je enormný a prispieva k tomu aj technologická „revolúcia“. Priliehavo to vystihol predseda Prípravného výboru festivalu P. Máraky, keď zdôraznil, že rastúci záujem o „horúce“ témy „ako migrácie a s nimi spojené konflikty kultúr, sociálna inklúzia a naproti tomu rastúca izolácia jednotlivcov (nielen) na okraji spoločnosti, súčasný pohľad na negatívne prejavy pocitu ohrozenia z multikulturalizmu, ale aj hodnotenie dedičstva minulosti a jeho neraz kontroverzné odmietanie. (…) Potreba zaznamenať rýchlo zanikajúce špecifické kultúrne javy a fenomény, vnímané ako národné osobitosti, ako stále viac slabnúce identifikačné znaky jednotlivých ľudských spoločenstiev,“– patrili často k tomu, na čo sa sústredili prevažne mladí tvorcovia.
Víťazný film pod zložitým názvom Posledná transhumancia – čo je forma extenzívneho chovu oviec, pri ktorej po celý rok migrujú pastieri so svojimi stádami po ustálených trasách, vyhľadávajúc vhodné pasienky, sa nakrúcal v šiestich krajinách v priebehu 15 rokov. Dielo nie je iba svedectvom o každodennej realite pastierov, ale aj hlbokou reflexiou nad odhodlaním uchovať tradície napriek tlaku modernizácie. Zaujímavé je, že pred desiatimi rokmi víťazom 18. ročníka Etnofilmu bol podobný film slovenského tvorcu Po stopách pastierov (r. A. Vörös).
M. Bucci (Strieborný turoň) priblížil príbeh gambijského utečenca, ktorý chce zlepšiť životné podmienky svojej rodine a obyvateľom jeho bydliska, dedine Bureng v Gambii, založí firmu vo Fínsku a Taliansku, ale coronavírus mu destabilizoval jeho snahu a vrátil na začiatok jeho snaženia. Detailne, sociologický zaznamenaná téma, akoby výkrik krutosti doby.
Poľský tvorca J. Wszędybyl nakrútil posledné chvíle kolónie 12 ľudí postihnutých leprou, ktorých násilne vysťahovali do rumunskej usadlosti Tichileşti – Údolia sĺz, kde postupne umierajú. Keď zomrie posledný obyvateľ, Údolie sĺz zmizne z máp.
Film o smrti nakrútil aj F. Lamarche, kanadský tvorca, keď veľmi chorá Noëlla sa rozhodla dobrovoľne, za asistencie lekára, opustiť tento svet. Scéna, keď lekár pripravuje a dáva do žily smrtiacu injekciu, a Noëll obklopená celou rodinou, pomaly odchádza, rodina sa rozpráva o všedných problémoch tak, ako keby sprevádzala svoju blízku osobu na dovolenku. Otrasné. Život ide ďalej. Film nedostal žiadne ocenenie.
Nedalo sa nepostrehnúť, že dve kinematografie už dlhodobejšie prinášajú zaujímavé a inšpiratívne filmy, okrem hraných i dokumentárne. Mám na mysli – Poľsko a Rumunsko, ktoré tu prezentovali po dva filmy a ocenené dielo Koniec sveta v Doline sĺz bol spoločnou produkciou. Prichádzajú so zaujímavými témami, výborne filmovo spracovanými, ktorých posolstvo prekračuje národný rámec, je neraz všeľudské. Okrem už uvádzaných je to film Mláďatá (Pisklaki, r. L. Duda) o troch slabozrakých deťoch, ktorým sa snažia pomôcť v internátnej škole v týždenných pobytoch, mimo rodiny. Rozlúčka s rodinou, nové prostredie ich spája a začínajú si vzájomne pomáhať, spolu existovať. Už teraz je vidno, že ide o osobnosti s empatiou a charakterom.
Film bol ocenený na mnohých festivaloch. Zaujímavý príbeh priniesla dlhoročná účastníčka Etnofilmu z Maďarska Zuzana Antalová – Drotár Koppany Mladý maďarský študent sa začal učiť po slovensky a na dôvažok sa učí drotárstvu u posledného drotára v Maďarsku Kalmána Kitlingera st. vo Vacove. Nekaždodenná túžba študenta ukazuje jeho silnú vôľu kráčať za svojím cieľom.
Ján Benncsik, taktiež častý účastník Festivalu sa venoval slovenským pltníkom, ktorí sa ešte pred reguláciou Váhu plavili na pltiach až k Čiernemu moru. Prevážali tovar aj do Budapešti. Bolo to obdobie, keď do mesta prichádzali „budovať Budapešť“ slovenskí murári. Film Po stopách slovenských pltníkov je zaujímavou reflexiou nad cestou k slovenskej prítomnosti v krásnom meste na Dunaji.
O ocenenom filme R. Šuláka Návraty k Obrazom starého sveta sa netreba rozpisovať, novinári mu napodiv venujú pozornosť, ktorú si zaslúži, tak ako jeho mimoriadna predloha.
Je obdivuhodné, že hlavný usporiadateľ Etnofilmu, Kysucké kultúrne stredisko v Čadci, realizuje každé dva roky mimoriadny medzinárodný festival, ktorý sa už zapísal do trvalého povedomia tvorcov a záujemcov o tento druh tvorby doslova vo svete. Jeho výborné priestory sú priam predurčené na tento sviatok filmu. Výborný nápad s Etnokaviarňou, ale aj zaujímavé predvedenie detských slovenských krojov po slávnostnom vyhlásení výsledkov, výstava jubilujúcich neprofesionálnych výtvarníkov Kysúc či Výstava tlače a tlačovín na Kysuciach pri príležitosti 780. výročia prvej písomnej zmienky o Kysuciach, obsahuje rôzne zaujímavé artefakty. Od plagátu, ktorý pozýva na oslavy 83. narodenín Dr. T. G. Masaryka v Kysuckom Novom Meste až po plagát k Februáru 1948 – Všetka moc v našej krajine pochádza z ľudu a ľudu patrí, či Prevolanie predsedníctiev OV KSS, OV NF, OOR a Rady ONV k občanom Kysúc z 1. augusta 1968, sú veľmi podnetné a zaujímavé najmä pre mladých ľudí, lebo prinášajú historickú reflexiu, ktorá im poväčšine chýba.
Organizátori mi dovolili neformálne premietnuť dva dokumentárne filmy nakrútené s Tonim Brukom a v koprodukcii Slovenskej filmovej tvorby so Srbskou filmovou skupinou z Budišína: Korene poznania (1983) – filmová esej o literárnych a kultúrnych kontaktoch Lužických Srbov a Slovákov a Mosty (1986) – filmovú reportáž o nezištnom priateľstve obyvateľov dvoch miest Mostu – na Lužicy a Leopoldova na Slovensku. Od ich prvého stretnutia uplynulo 50 rokov, čo si pripomenula v Leopoldove už tretia generácia z obidvoch miest. Komentár k reportáži čítala Katarína Kolníková, čo filmu dodatočne pridalo na autenticite. Možno by nebolo od veci zopakovať audiovizuálne, po rokoch, nielen cesty Mostovčanov a Leopoldovčanov, ale aj Cestu do Lužíc, ktorú absolvoval Ľudovít Štúr a publikoval o nej veľkú reportáž.
Organizátori v snahe priblížiť etno-filmovú tvorbu širšej diváckej obci zorganizovali projekcie v študentských centrách v Bratislave, Banskej Bystrici, Nitre a Žiline, ale aj v Turzovke, Námestove, Ružomberku, Liptovskom Mikuláši, Dolnom Kubíne a Martine, dokonca dali súťažné filmy k vzhliadnutiu na intertnetovú stránku. Z hodnotením treba počkať, ale už na tomto ročníku sa ukázalo, že to, čo robí festival festivalom na jednom mieste, teda na Kysuciach, stretávania sa, diskusie, semináre, okrúhle stoly, rozhovory… sa inde nekonalo. Je veľa argumentov za i proti – bude potrebné sakramentsky dobre zvážiť, ako ďalej. Som za Čadcu!
