Umučenie Karola Sendreia v roku 2001, hromadné napadnutie ľudí v Moldave nad Bodvou (2013), vo Vrbnici (2015), v Zborove (2017), Milhosti (2019) až po posledný prípad zabitia bezdomovca, ktorý mal za krádež fľaše alkoholu dostať pokutu, ale v žiadnom prípade nie bitku s následkom smrti… Prípadov policajnej brutality na Slovensku je neúrekom a nemám o nej žiadne ilúzie. Ale rozhodne by som v tomto prípade oddelil nevyhnutnosť eliminácie tohto násilia od vyvodenia politickej zodpovednosti. Celý prípad je totiž čudný.
Mám zvláštne pocity v oblasti žalúdka, keď sa práve bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková hystericky rozčuľuje, čo ešte robí minister vnútra vo funkcii. Keď požaduje jeho rezignáciu práve osoba, ktorá nepovažovala za potrebné odstúpiť v prípade smrti generála Lučanského a advokáta Krivočenka vo väzení. Rovnako je zvláštne, keď ziape práve exminister obrany Jaro Naď, ktorý nechal zomrieť mladého vojaka vo vojenskom výcvikovom centre Lešť na covid bez poskytnutia adekvátnej zdravotnej pomoci a jeho rodine neuveriteľne arogantným a cynickým spôsobom odkázal, že za to môžu konšpirátori. Vtedy ani súčasné opozičné strany, ani červené denníčky nevideli nijaký dôvod na odstúpenie člena vlády. Ale dnes? Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, keď sa poslanec Juraj Krúpa (SaS) zadúša, že toto by sa nestalo, keby sme mali pri policajných zásahoch kamerové systémy, ale „Ficove vlády“ sa vraj na to vykašľali. Ako prosím? To sa tam nenašiel ani jeden jediný novinár, ktorý by sa spýtal, prečo sa na to vykašľala Matovičova, Hegerova a Ódorova vláda? Prečo to nenavrhol ako vtedajší predseda branno-bezpečnostného výboru Krúpa sám?
Nebudem na tomto mieste posudzovať politickú zodpovednosť konkrétnych ľudí. Pripomeniem len to, že niečo také máte morálne právo žiadať iba v takom prípade, ak meriate rovnakým metrom pre všetkých. Už pri nedávnych pokusoch o politické „zmierenie“ po atentáte na premiéra Fica som upozornil na to, že očakávať nejaké zbratanie sa je neskutočne naivné a že by sme si mali dávať realistické ciele. Dosiahnuteľným realistickým cieľom je dohodnúť sa na pravidlách, ktoré musia platiť pre všetkých a ktorých nedodržanie by viedlo k celospoločenskej hanbe a k verejnému odsúdeniu. Ale nemôže to vyzerať tak, že nás sa to netýka, iba tých druhých.
Poľovačku na Matúša Šutaja Eštoka považujem za vysoko účelovú. Aktivistické médiá mu idú tvrdo po krku už niekoľko týždňov. V prípade Denníka N to vyzerá až na posadnutosť, minulý týždeň mu venoval na svojom webe denne 8 – 10 článkov. Ešte neviem presne, čo je za tým, ale myslieť si, že to spôsobil jeden prípad úmrtia, je viac ako naivné. Skôr by som to spájal s možnosťou, že by si mal Matúš Šutaj Eštok posilniť svoje postavenie zvolením za predsedu parlamentu. A tak sa intrigy rozbehli na viacerých frontoch. Neviem, či to predseda Hlasu ustojí, ale práve z takýchto krízových situácií sa rodí skutočný politik. Jeho oponentom niet kam ustupovať. Ani tým vonkajším, ani vnútrostraníckym. Napokon, Denník N ho označil za „druhého najnebezpečnejšieho človeka hneď po Robertovi Ficovi“. Ani nevedia, ako mu tým lichotia.
(Status na FB, 13. novembra 2024)
