Ľudia by mali byť šťastní, aj keď nachádzať tento pocit v politike nie je asi úplne v poriadku. Mám ale radosť z radosti iných a želám im to, aj keď má udivuje ich jasnozrivosť. Vstup Korčoka do PS totiž vraj už prináša „takmer istotu“ víťazstva vo voľbách. Je to, samozrejme, možné, aj keď napríklad aj prezidentské voľby v USA ukázali problematickosť prieskumov aj názorov expertov. Slovenská historické skúsenosť taktiež ukazuje, že samotné víťazstvo vo voľbách môže byť úplne nanič, pokiaľ nemáte partnerov na získanie parlamentnej väčšiny. Týmto nechcem „enkárskej“ bubline kaziť radosť, len aby nebola predčasná.
Ten spomínaný „veľký dopyt“ totiž nie je celospoločenský, ale v rámci určitého – limitovaného – spoločenského spektra. V tom druhom je naopak veľký, ale taktiež limitovaný, dopyt po Ficovi. Ktorý z dopytov bude v konečnom dôsledku väčší, ukážu až budúce voľby a ja až taký jasnozrivý nie som.
V Pravde píšu, že Ivan Korčok „…nemienil premrhať kapitál viac ako jedného milióna odovzdaných hlasov.“ Tento kapitál ale vyjadroval dosiahnutie momentálneho vrcholu, ktorý sa skončil okamihom vyhlásenia výsledkov prezidentských volieb. Budovať na tomto politickú kariéru je chyba, pretože všetko ďalšie už bude horšie a budú to len nenaplnené očakávania. Prezidentské voľby a stranícka politika zavŕšená parlamentnými voľbami sú dve úplne odlišné disciplíny. Korčokov zisk sa v nasledujúcich voľbách celkom prirodzene prerozdelí a infantilné očakávania nejakého masového transferu týchto hlasov v prospech PS sú nerealistické.
Každopádne bude zaujímavé sledovať, ako sa vstup Korčoka do straníckej politiky prejaví na preferenciách PS. Osobne si myslím, že to nebude žiadna bomba a vôbec by som nevylučoval aj nejaký bumerangový paradox, že to môže mobilizovať aj druhú stranu politického spektra. Ivan Korčok nie je charizmatický líder a jeho prínos bude v dlhodobom horizonte bude menší, než progresívci očakávajú.
(Status na FB 11. novembra 2024)
