V aute počujem správu, že slovenská hokejová reprezentácia pod trénerskou taktovkou Craiga Ramsayho nastúpila práve na Nemeckom pohári 2024 proti výberu Rakúska. Po príjazde na chalupu zapínam akosi automaticky televízor.
Ach, aká to zábudlivosť, oj – aká to naivita! Vo vysielaní verejnoprávnej televízie namiesto hokeja, ktorý je (bol?) na Slovensku spoločenským fenoménom, môžem vidieť akurát tak plážový volejbal. Niežeby pohľad na modelované zadky opálených športovkýň v plavočkách nepotešil na chvíľu aj tých najufrflanejších dedkov… No ale prepáčte! Opäť si tu niekto pletie hrušky s jablkami. A nielen počas októbra, ktorý je zaužívaným „Mesiacom úcty k starším“. Verejnosť pred pár dňami vzrušil incident na bratislavskom Gymnáziu Bilíková, ktorého študenti urážali seniorov. S protestom proti zosmiešňovaniu sa ozvala i Jednota dôchodcov na Slovensku. Zrejme progresívny riaditeľ študentskú recesiu obhajoval a svojich chovancov bránil. Pochopiteľne, veď to ani tak nevysmievalo najchudobnejších európskych dedkov a babky, len trochu inak (kreatívne) strieľalo na premiéra Roberta Fica.
Recesia je humor, sranda, beťárstvo či vtipná scénka. Odtiaľ-potiaľ, v medziach mantinelov. A sme opäť pri hokeji! Pri mojom najobľúbenejšom športe, ktorý som od roku 1960 – ako prváčik – po takmer celý svoj život mohol (spolu s otcom, bratom, susedmi, dedkom, priateľmi, s frajerkou, manželkou i so svojimi deťmi a v poslednej dekáde aj s vnukmi) sledovať vždy, keď sa hral. Či už v rámci najvyššej hokejovej ligy, v rámci prípravných zápasov reprezentačných výberov ČSSR, ČSFR, na svetových šampionátoch či pod olympijskými kruhmi na ZOH. Lebo tak najúspešnejší a najrýchlejší slovenský kolektívny šport – hokej, ako i ten najmasovejší – futbal, boli vždy (a v každom režime) sprístupnené voľne a cez anténu najširšej verejnosti. Dnes si na Slovensku tieto dva športy ktosi sprivatizoval, ulúpil ich verejnosti a rozhodol sa vsadiť ich do súkromnej rulety sebeckého biznisu.
Že si mám priplatiť a kúpiť od súkromných vysielateľov a početných operátorov ich extra produkty? Lebo veď oni si kúpili práva, licencie a zaplatili za ne horibilné sumy… Ale choďte! Ja mám na to úplne iný pohľad. Napriek tomu, že dobre viem, akým dobrým a výnosným produktom či drahým tovarom šport je. Vysielateľ síce za práva zaplatil v dražbe na mediálnom trhovisku ich cenu, no profit stavia na obrovských príjmoch z viacvrstevnej reklamy, sponzoringu, Product placemente (teda skrytej reklame), na merchandisingu, podiele zo vstupného, na teplomerových ratingoch sledovanosti. Nechce sa mi veriť, že náš štát mohol niečo také dopustiť a že sa k tejto terestriálnej lúpeži storočia stavia takto benevolentne. A to v čase, keď verejnoprávne médiá prišli o koncesionárske poplatky a keď pre posilnenie postavenia športu a telovýchovy vzniklo špeciálne ministerstvo. Nie, nepíšem o tom preto, aby som opozícii doplnil protivládnu muníciu. Práve naopak, bol by som radšej, ak by sa správca toho nášho štátneho či národného mála, čo nám ešte ostalo, začal správať ako dobrý gazda. Celý marketingový produkt „slovenský futbal“ či „slovenský hokej“ ulapili chamtiví lúpežníci v súkromných televíziách, ktorí sa nechcú deliť a nechcú ani rešpektovať celospoločenský záujem, vyšší princíp (pri zápasoch národných reprezentácii), ignorujú ústavné právo, no aj predpisy a nariadenia Európskej vysielacej únie (EBU). A čo na to zväzoví bafuňári? Krčia ramenami a umývajú si ruky v lavóre s dunajskou mútnou vodou, ukazujúc prstom hore kamsi na Kamzík: „My nič, veď to je ich súkromný biznis!“
Pozrime sa na to ešte trochu inak. Vlani dostal hokej od štátu 9 457 480 eur a na rok 2024 to bolo 9 801 980 eur. Viac na Slovensku dostáva len futbalový zväz. Konkrétne mu tento rok na účte od štátu pristálo 11,26 milióna eur. Čo myslíte, že sa stane, ak by sa tieto dotačné peňazovody zastavili s odkazom, aby zväzovú činnosť platili tie televízie a operátori, čo tak úspešne a niekoľkonásobne zarábajú na dojení dvoch najväčších slovenských športov?!
Áno, ja tvrdím, že mi ukradli z obrazovky šport! Že ma – ako dôchodcu a voliča – diskriminujú, že ma urážajú a ponižujú zablokovaním možnosti prežiť v priamom prenose „zážitok zo zážitku“. Že mi scudzili vlastenectvo a obmedzili ma na emóciách národnej hrdosti. A k tomu nemá čo povedať protimonopolný úrad? K tomu sa nemá ako vyjadriť ministerstvo športu? Proti tomu nemá čo protestovať jednota dôchodcov? Lebo od Rady pre mediálne služby SR v tejto kauze nemožno očakávať vôbec nič. Alebo – vedel by niekto z vážených čitateľov nahlas vymenovať aspoň 3 (slovom: tri) služby, ktoré táto „slovútna rada“ za posledné roky poskytla verejnosti?
Ak budem volať nahlas v obývačke pomóóóc, nepomôže mi v tom ani expandujúca UI. Maximálne mi možno len prepne televízor na ČT šport, aby som ako Slovák mohol sledovať priamy prenos zápasu českej hokejovej reprezentácie proti Švédsku na Karjala Cupe v Karlových Varoch.
Úvodné foto: FB stránka STVR
3 Responses
Trefné, a smutné zároveň. Mám aj vysvetlenie: Hlupákom kapitalizmus.
Ako bývalý pracovník protimonopolného úradu môžem konštatovať len to, že tento úrad s tým nemôže urobiť vôbec nič. Nemá na to zákonnú pôsobnosť ani právomoc.
Ale ak, ako píše autor, sa vysielacie práva kupujú „na dražbe na mediálnom trhovisku“ (medzinárodnom), potom mala STVR zaplatiť viac ako jej konkurenti. Také sú pravidlá a tie boli aj vtedy, keď bol u nás socializmus. Že sme privatizovali bez hraníc aj mediálnu scénu, je naša vec.
Podporiť v tejto veci STVR mohla len vláda, nikto iný.
Na medzinárodnom trhu sa pri získavaní práv STVR nemusí presadiť. Ale pri domácich ligách to nemôže byť problém. Jednoducho sa zväzom – futbalovému, hokejovému – zastavia peniaze. Ak si dobre pamätám, tak niekedy v rokoch 2002 – 2004, ministerstvo financií pohrozilo a futbalový zväz sa hneď umravnil.