Na STV 1 už pár týždňov beží skvelý vzdelávací dokument s názvom Cesta za umením, v ktorom mladý sympatický archeológ putuje po jednotlivých regiónoch Talianska a televíznemu divákovi sprostredkúva nevídané zážitky a poznatky. Pri tom sa zameriava na unikátne kultúrne pamiatky svojej vlasti, ktoré sú v širšej verejnosti neznáme. Bežný slovenský turista pokiaľ nevychutnáva len pláže severovýchodného talianskeho pobrežia a má záujem o umenie, zaiste už navštívil Rím, Florenciu, Miláno, Benátky. V poslednom desaťročí minulého storočia som aj ja sprevádzal katolíckych pútnikov agentúry Pax Tour na audiencie k sv. Otcovi do Vatikánu a cestou späť im ukazoval nádherne mesto Assisi, v ktorom v 13.storočí pôsobil zakladateľ rehole františkánov sv. František a ktorého oba kostoly (dolný a horný) vyzdobili freskami najväčšie osobnosti maľby tých čias (Cimabue, Giotto, Martini).
Teraz sledujúc skvelý taliansky dokument som sa v spomienkach vrátil aj k mojim súkromným pobytom v Taliansku (v rokoch 2005 – 2014), počas ktorých som kombinoval známe turistické destinácie s menej známymi. Na tieto cesty som sa aj s priateľom z gymnázia poctivo pripravoval študujúc nielen bedekre, ale aj knihy o umení, napríklad Pijoanove Dejiny umenia, ktoré u nás vychádzali vo vydavateľstve Tatran v 80. rokoch minulého storočia.
Prechádzku po menej známych umeleckých krásach Talianska začnem v meste Prato (a jeho okolí), ktoré leží len 18 kilometrov od tak hojne navštevovanej perly umenia Florencie. Hoci Prato má povesť mesta s rozvinutým textilným priemyslom, nie je chudobné na umelecké pamiatky. Popri hrade cisára Fridricha II. z 13. storočia, na ktorého nádvorí sa konajú rôzne podujatia, je v meste niekoľko pekných palácov a kostolov, z ktorých najvýznamnejším je dóm na hlavnom námestí. Jeho fasáda z bieleho mramoru šrafovaná zelenými pásmi je ozvláštnená kazateľnicou nezvyčajne vysunutou von do exteriéru, na snímke, ktorá sa pripisuje slávnym renesančným umelcom Donatellovi a Michelozzovi.
V kaplnke hneď za hlavným vchodom vymaľovanej Giottovým žiakom Gaddim sa uchováva relikvia „svätého opasku“, no hlavnou atrakciou kostola je v ambite freska Filippa Lippiho, ktorý sa preslávil tým, že svoje madony maľoval (hoci bol pôvodne mníchom) podľa svojej milenky (takisto mníšky), neskôr manželky. Tu sa predstavuje unikátnou freskou, ktorá znázorňuje Herodesovu hostinu a na stene kostola ďalej rozvíja jej príbeh s tancom Salome požadujúcej hlavu Jána Krstiteľa (Príbeh poznáme z drámy Oscara Wildea či z opery Richarda Straussa, alebo z Hviezdoslavovej tragédie Herodes a Herodias.)
Mnohé zaujímavé destinácie sa nachádzajú aj v okolí mesta. Napríklad najkrajšia z mediciovských víl v Poggi a Caiano (podľa návrhu slávneho architekta Brunelleschiho) či ďalšia nazvaná La Ferdinana alebo aj Vila so stovkou komínov, na snímke, v ktorej sa nachádza zbierka etruských exponátov.
V dedinke Carmignano medzi vinohradmi sme navštívili aj kostol, v ktorom sa nachádza obraz Návšteva ukazujúci stretnutie matiek Ježiša a Jána Krstiteľa namaľovaný Pontormom, hlavným predstaviteľom manierizmu (prechodu od renesancie k baroku). Ďalšie mediciovské vily (Willa La Petraia a Villa del Castello) sa nachádzajú v okrajových štvrtiach Florencie. Prvú z nich si dal postaviť Lorenzo Nádherný (1474) a po vzniku Talianskeho kráľovstva (1860) bola aj letným sídlom Victora Emanuela II. O niečo staršia a menej okázalá je Villa del Castello. Pôvodne opatrila druhej vetve medicijského rodu, ktorý potom premenil republikánsku Florenciu na toskánske veľkovojvodstvo. V priľahlej záhrade zaujme jaskyňa so sochami zvierat, kým záhradu druhej vily ozvláštňujú sochy potaliančeného holandského umelca Gianbolognu. Pri ceste z Florencie do Pisy odporúčam navštíviť aj mesto Pistoia, ktorého chrámy a významné budovy sú v exteriéri rovnako koncipované ako stavby pisanského Námestia zázrakov (Dóm, Baptisterium, Cintorín, Šikmá veža).
Cieľom mojich ciest do Talianska však boli aj divadlá a amfiteátre (od antických po barokové), o ktorých porozprávam inokedy.
