K 110. výročiu začatia prvej svetovej vojny a k 150. výročiu narodenia rakúskeho spisovateľa Karla Krausa
Z rozhovoru umelkyne Ritterovej s rakúskymi novinármi o jej účinkovaní v Rusku, predohra, 14. scéna:
Ritterová:Vo všetkom mi vyšli v ústrety, kde len mohli…
Füschl (píše): Umelkyňa rozpráva, že viedla doslova a do písmena život zajatkyne…
Ritterová: Teraz sa už vážne hnevám – to nie je vôbec pravda, páni, ja protestujem…
Füschl (píše): Zmocňuje sa jej hnev, keď si spomenie na tieto zážitky, na svoje bezvýsledné protesty…
Ritterová: Páni, to nie je pravda!
Füschl: Počujte, neblbnite, môže sa vám to nevyplatiť!
Feigl: Nežeňte sa do nešťastia!
Ritterová: Veď ja som len… chcela povedať pravdu, prepáčte, prosím pekne. Je predsa vojna. Našinec je taký zastrašený…
Feigl (zúrivo): Tomu hovoríte pravda?! Teda my klameme?!
Ritterová: Ja som totiž myslela… vy, páni redaktori, tomu musíte lepšie rozumieť…
Füschl: No vidíte, veď vám to pomaly dôjde… (píše): Hnev a pobúrenie sa ženú do umelkyninej mysle, keď si spomenie na prežité muky…
Ritterová: No teda, pán redaktor, vy poznáte moje najtajnejšie pocity…
Füchsl: Takže priznávate, že ste trpeli v nepriateľskom Rusku…
Karl Kraus, 1920. Foto: Flickr
Úryvok je z drámy Posledné dni ľudstva (Vydavateľstvo Tatran, 1987, 707 strán, preložili Peter Zajac a Ján Štrasser) od známeho rakúskeho spisovateľa českého pôvodu Karla Krausa (* 28. apríl 1874, Jičín – † 12. jún 1936, Viedeň). Dielo vychádzalo po častiach, prvý náčrt väčšiny scén vznikol v rokoch 1915 až 1917, ako celok sa dostalo do rúk čitateľov v rokoch 1920 a 1921.
Prečo práve táto kniha? Jestvujú na to najmä dva hlavné dôvody: 150. výročie autorovho narodenia a 110 rokov od začatia prvej svetovej vojny. A nezanedbateľným dôvodom je i aktuálnosť témy ako takej. Kraus patrí spolu s Robertom Musilom, Hermannom Brochom a Eliasom Canettim medzi klasikov modernej rakúskej spisby; jeho satirický a sarkastický obsiahly literárny opus možno priradiť k Haškovmu Dobrému vojakovi Švejkovi a vôbec k tomu najlepšiemu, čo na túto tému vzniklo, azda s tým rozdielom, že Krausovo dielo sa neopiera o priamo zažité a prežité, ale vychádza z dokumentov, novinových článkov, verejných vystúpení, počínajúc cisárom, rozličnými generálmi a končiac pouličnými žobrákmi či povaľačmi.
Ako sám autor uvádza, uvedenie drámy, ktorá sa skladá z predohry, piatich dejstiev a epilógu, rozvrstvených do dvesto devätnástich scén, by podľa pozemského času trvalo asi desať večerov (dráma má skôr charakter textu na čítanie, Kraus ju prezentoval na čitateľských večeroch, na divadelných doskách sa hrali len jej časti) – preto je hra určená „pre divadlo na Marse, lebo diváci z tohto sveta by pred ňou neobstáli, lebo je to krv z ich krvi… v krvavom sne uchovaných rokov, keď operetné figúry hrali tragédiu ľudstva“ (s. 7). Aj dej je vlastne „nedej“, plynie roztrieštene a rozhárane desiatkami tragických udalostí, bez hrdinu, ale zato v záplave pekelných hrôz. Pred nami defiluje obludný sprievod, viedenskí a berlínski šmelinári, aristokrati, vedci zarábajúci na vojne, cisárski radcovia, vojaci, plukovníci, prostitútky, novinári, fejtonisti, umelci, hlásne trúby ohlupovania, hurávlastenci, predplatitelia, „zmagorení“ čitatelia novín. To všetko sa odohráva vo vojne, kde z tlačiarenskej černe tečie krv a krv sa mení na tlačiarenskú čerň. A nad všetkým stojí dialóg medzi Optimistom, nositeľom všeobecne akceptovaného názoru, ktorý bezhranične verí novinám a oficiálnym vyhláseniam, a Vyrývačom (autorom), ktorý svojmu oponentovi zdanlivo otvára oči, a všetky jeho repliky sú vlastne odpoveďou na klamstvá v tlači. Plasticky to vykresľuje napríklad táto replika: „Tlačené slovo podnietilo vydlabané ľudstvo spáchať príšernosti, ktoré si už ani nevie predstaviť, a strašná kliatba reprodukovania ich opäť odovzdáva slovu, ktoré ďalej sa reprodukujúc musí rodiť zlo. Všetko, čo sa robí, robí sa len pre tých, ktorí to opisujú, a pre tých, čo to neprežívajú“ (s. 177).
Ako vidno, od tých čias sa nič zásadné nezmenilo, dnešné médiá pokračujú v podobných príšernostiach a „akrobatických vývrtkách“. Výsledkom je splašená a zdivočená planéta Zem so všetkými kataklizmami, ktoré prežívame. A u nás doma povedzme v podobe atentátu na predsedu vlády a najnovšie i protestných zhromaždení s rozvášnenými výkrikmi „Fico do basy“…
Vyprázdnené srdcia ľudí
Vráťme sa však k úvodnému citátu, ktorý názorne ukazuje, akú úlohu v čase prvej svetovej vojny zohrávala propaganda, najmä tá žurnalistická: naša vojna je svätá… je to očistný proces… vždy som bol za to, aby naši padali s chuťou… jadranské ryby, morské raky už dlho nemali také dobré časy, v Jadrane skonzumovali celú posádku lode… ľudstvo nemôže zahnívať v mieri… vojna je skutočnou darkyňou života… týmto nožom, ktorým si odkrajujem kus údeného, som podrezal krk zopár makarónom…
Inflácia takýchto a podobných slov vyprázdnila ľuďom srdcia do tej miery, že si už nedokázali predstaviť, čo je vojna, a z nedostatku predstavivosti ju nevedeli zastaviť. Vtedajšia vláda navyše pridupľúva, že „máme do činenia s organizovanými fámami (…) naši nepriatelia sa usilujú u nás vyvolať chaos, aby otriasli základmi monarchie“ (s. 513).
Autor to s príslovečným sarkazmom zapracuje do dialógu medzi učiteľom a žiakom, ktorý sa odohráva v ľudovej škole (s. 522):
„Učiteľ: Vyhýbajte sa fámam… Nepriatelia majú zákerný plán vniesť do našich radov zmätok, lenže to sa im nepodarí. Zavrite si uši pred prevratnými rečami o tom, že nemôžeme vytrvať až do úspešného konca a že u nás vládne hlad. Veď čiaže je to vina, ak nie našich nepriateľov? A teraz ešte aj otravujú naše ovzdušie, a to tak…
Žiak: Prosím, pán učiteľ, to sa nesmie vôbec dýchať?
Učiteľ: Sadni si, ty trkvas. Radšej sa rázne zúčastňuj na potláčaní takýchto fám!“
Na inom mieste učiteľ žiakom prízvukuje, požiadajte rodičov, aby vás na narodeniny prekvapili peknou hrou pre mládež Hráme sa na svetovú vojnu alebo hrou Smrť Rusom. A takisto nezabudnite agitovať za vojnovú pôžičku, zbierajte kovy, vyslieďte zlato, čo leží nevyužité u vás doma v truhlici. A do zajtra musí každý vedieť naspamäť pesničku Spev nenávisti (dnes podobné kázania vštepujú do hláv našich mladých ľudí nielen mnohí, progresivizmom napáchnutí pedagógovia, ale, žiaľ, s tichým súhlasom školských orgánov i propagandistické úderky z Denníka N).
Ako píše v doslove slovenského vydania knihy Jana Juráňová, Kraus bytostne neznášal kamufláž, demagógiu, zavádzanie, teda ten druh klamstva, ktoré zneužívalo jazyk, jeho prirodzené danosti a krásu na ohlupovanie a manipulovanie ľudí. Parodoval správy, úvodníky a fejtóny z dennej tlače a zo spracovaných výstrižkov, potom z toho vznikali scénky, výstupy, dialógy, krátke výjavy…
Nepripomína vám oná inflácia slov, odkazy na fámy tak trocha našu súčasnosť? Vlastne ani nie tak trocha, ako dosť značne, nebodaj takmer identicky? Ibaže orwellovská novoreč nabrala podobu slov ako hoax, konšpirácia, humanitárne bombardovanie, boj za slobodu a demokraciu atď. Vojnové konflikty na Ukrajine, v pásme Gazy, ale i v iných častiach planéty sú toho rukolapným svedectvom. Bojujúce strany to robia sofistikovanejšie, no výsledok je ten istý: hašterenie sa o to, kto konflikt vyvolal, kto zabil viac vojakov, kto zostrelil viac dronov, kto ulúpil viac nepriateľských zbraní, vzájomné poukazovanie na bombardovanie civilných objektov, na zabíjanie civilistov, na únosy detí a podobne. A odhodlanie bojovať za každú cenu bez ohľadu na obete do víťazného konca (presne v duchu Krausovho Optimistu: „O našom víťazstve nemožno pochybovať!“), neberúc do úvahy fakt, že vojna ako taká je vždy porážkou – znamená tisíce mŕtvych, ruiny stovák miest a obcí, zdevastovanú prírodu, nevýslovné utrpenie duševne i telesne zmrzačených ľudí, vedenie vojny ako civilizačnej normy, úpadok a zvlčilosť morálky, ktorá je hanbou 21. storočia.
Zabíjať a nechať sa zabíjať…
A to všetko vyúsťuje do príkazov: neopovážte sa nám neveriť, naša pravda je jediná správna, ostatné je zlo! Za našu pravdu sa oplatí zomierať. Inak povedané, zabíjať a nechať sa zabíjať je morálnou povinnosťou… Lenže tí, čo nám to chcú natlačiť do hláv, zostávajú nažive a páchajú ďalšie zlo. Špirála sa roztáča a zdá sa, že niet toho, kto by ju zastavil…
Aj v Európe, ktorá sa premieňa na muničný sklad. Nie mier Ukrajine, ozývajú sa vojnoví jastrabi, ale zbrane; a najmä kto dá viac, kto dá rýchlejšie – predovšetkým Francúzi a Nemci nemôžu (a zrejme nevedia) zabudnúť na útrpné porážky z minulosti. Dokonca sa na európskom kontinente schyľuje k povinným odvodom do armády, k povinnej vojenskej službe a k prechodu na vojnovú ekonomiku. Napokon, aj u nás, na Slovensku, sa rozkrúca kolotoč výroby zbraní a nedá mi nespomenúť nedávne ohurujúce vítanie dvoch stíhačiek (kúpených v USA) na letisku v Kuchyni za prítomnosti prezidenta SR a ďalších popredných funkcionárov. Predtým niečo nevídané. A naposledy veľkolepá vojenská prehliadka, hoc aj na počesť 80. výročia slávneho SNP (oslavy by boli dôstojné aj bez nej). Zrejme mal Milan Kundera pravdu, keď tvrdil, že „kultúra v Európe prepustila, počínajúc prvou svetovou vojnou, svoje miesto vojnám a nenávisti“ (Unesený Západ, s. 55). Nepochybne, morálny rozklad národného spoločenstva podvodom, zlodejstvom a ničomnosťou nikdy nemôže pozlátiť sláva zbraní, najmä keď sa z trhov stávajú bojiská a z nich zase trhy.
Červená tabletka z Matrixu
Žiaľ, na vlne tejto propagandistickej mašinérie sa nesú takmer všetci mediálni eskamotéri hlavného prúdu, ba niekedy onú vlnu ešte väčšmi rozdúchavajú, ako by sa vyžívali v ponúkaní modrej tabletky z filmovej série Matrix (Morpheus ponúkne Neovi dve tabletky a hovorí: „Ak si vezmeš modrú tabletku, príbeh tu skončí, zobudíš sa vo svojej posteli a budeš veriť, čomukoľvek chceš veriť. Ak si vezmeš červenú tabletku, zostaneš v krajine zázrakov a ja ti ukážem, kam až vedie králičia nora.“ Neo sa po krátkom zaváhaní natiahne po červenej pilulke a vtedy mu ešte Morpheus pripomenie: „Maj na pamäti, že ponúkam len pravdu. Nič viac.“), ktorá konzumenta učičíka k sladkému spánku v duchu nimi servírovanej lži. Nájdu sa však médiá a politici – u nás i v neďalekom susedstve – , ktorí sa neboja vytiahnuť etalón červenej tabletky (zainteresovaní vedia, koho tým mienim) a otvorene povedať, že „vojna nás svojou bezohľadnosťou privádza k ťažko chorému malomocnému a dáva nám úplne inú perspektívu“. A keď sa také slová opovážia vysloviť, vojnychtiví európski lídri ich začnú bezostyšne vydierať napríklad zastavením dodávok ropy – ponúkajúc ako náhradu menej kvalitnú a oveľa drahšiu ropu (pritom si mydlia ruky, ako sa chytrácky a filištínsky vynašli a možno si aj štrngnú pohárikom s tým, čo dodávky čierneho zlata stopol). A to všetko za burácania všeeurópskych progresivistov, ktorí do oných čiaš nalievajú mok nenávisti.
Tak nejako to bolo aj s otázkou, kto vyprovokoval prvú svetovú vojnu. Podľa prvého dejstva Krausovej drámy sa Viedenčania dušovali, že to bolo zavraždenie následníka habsburského trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este. Už sa tešili, ako vyprášia nepriateľa, štrngali si na víťazstvo („nebudeš to viac trvať ako tri týždne“), v krčmách popíjali pivo, zabávali sa s prostitútkami, volali vojakom na slávu (s. 57):
Hlas z davu: Srbi vypľujete zuby…
Hlas z davu: A každý Rus…
Druhý: … je odporný hnus!
Tretí: A každý Francúz…
Štvrtý: Obes ho za fúz!
Tretí: A každý Brit…
Piaty: Natrhni mu riť!
Vojnový fanatizmus
Vojnová nálada visela vo vzduchu, rečami sa každý hotoval na front, fanatizmus a odhodlanie priam žeraveli („mám dve deti, ešte nie sú spôsobilé pre vojenskú službu. Oddávam sa predstave, že môj synček bol na fronte, ale, prirodzene, zahynul hrdinskou smrťou, veď by som sa musela prepadnúť od hanby, keby to bolo inak, keby sa mi napríklad nezranený vrátil domov“ – rozpráva matka 28. júla 1914, v deň začatia vojny).
Skutočnosť však bola iná, ako píše historik Eduard Chmelár, „vojne predchádzali desaťročia stupňovania vzájomnej nedôvery v medzinárodných vzťahoch. Veľmoci voči sebe vysielali príliš nejednoznačné signály, čím umocňovali vzájomnú paranoju“.Narastala rivalita medzi Trojspolkom a Trojdohodou. Navyše nemecký cisár Viliam II. (Trojspolok), ruský cár Mikuláš II. a britský kráľ Juraj V. (obaja za Trojdohodu) boli bratranci. Z tohto hľadiska vyzerá vypuknutie vojny v roku 1914 skôr ako vyvrcholenie dedičného rodinného sporu. Pritom staručký a takmer nevládny rakúsko-uhorský monarcha František Jozef I. už veľa vody nenamútil (Chmelár ho prirovnal k Bidenovi); následník trónu, budúci cisár, známy svojimi reformátorskými myšlienkami, naopak, vojnu neplánoval, chystal sa oslabiť Maďarov a nastoliť federatívne Spojené štáty rakúske. Všetko ale vypálilo inak…
Autor drámy to približuje britkým satirickým šľahom (s. 433):
Optimista: Hádam len nechcete tvrdiť, že František Jozef, ktorý nebol od ničoho ušetrený, dal odstrániť svojho synovca? Proti tomu hovorí evidentný fakt, že správu o jeho zavraždení…
Vyrývač: … prijal s jedným plačúcim a s jedným smejúcim okom. Kvôli najvyššej potrebe pokoja sa obmedzila tryzna a vyhlásila svetová vojna. Ľudstvo dostalo pohreb prvej triedy.
Kraus to ešte prisoľuje vetami: „On práve rátal gombíky na uniforme – a preto prišlo k vojne. Pracoval s vypätím všetkých síl a medzi spismi o popravách podpísal raz aj ten, ktorými popravil ľudstvo“ (s. 434). V parafrázach to môžeme vyjadriť nasledovne: Veličenstvo nie je len najväčším rečníkom, maliarom, skladateľom, poľovníkom, štátnikom, sochárom, admirálom, básnikom, športovcom, asýrológom, obchodníkom, astronómom a divadelným riaditeľom všetkých čias, ale aj zlým snom o upírovi, ktorý nám vycical všetku životnú miazgu a za to nás obdaril darom, že sme totálne osprosteli pri uctievaní idolu cisárskej brady. Skrátka, sarkazmus na sarkazmus, výsmech, ktorý tne do živého, zapicháva sa do svedomia obdivných hltačov právd cisárskeho panoptika.
Kalkulácie o mieri
A keď čitateľ sleduje v štvrtom dejstve, dvadsiatej piatej scéne „handlovanie“ Hindenburga (pruského generála, neskôr nemeckého ríšskeho prezidenta) a Ludendorffa (takisto pruského generála) o mieri, tisnú sa mu do očí „slzy cez smiech“; licitujú, vymýšľajú, kalkulujú, kedy a za akých okolností bude najpríhodnejšie pristúpiť k mierovým rokovaniam. Čo budú chcieť Američania? Ako sa budú správať Angličania? A čo Francúzi? Vtedy sa ešte zdráhajú, nechce sa im ustupovať, nešípia totiž alebo nechcú šípiť, že sa blíži koniec. Autor ich výstižne karikuje, ironicky poukazuje na ich prispatosť a hraný optimizmus…
V inej debate iní pohlavári spomenú aj Immanuela Kanta a jeho dielo K večnému mieru (vyšlo v roku 1795), jeho myšlienky sa im nepáčia, vraj sú priveľmi osvietenecké…
Zdá sa však, že sa po vyše sto rokoch nepáčia ani dnešným „mierotvorcom“, hoci v svojej neobyčajne významnej práci filozof predostiera princípy prechodu k univerzálnej mierovej štátnosti a takisto návrh všeobecne a globálne platných noriem ľudského správania, aby tak vytvoril „kantovskú“ tradíciu mieru v medzinárodných vzťahoch. Zašiel tak ďaleko, že pripravil predbežné i definitívne články takejto hypotetickej zmluvy. Vysvetľuje, že „mierový stav medzi ľuďmi žijúcimi vedľa seba nie je prirodzeným stavom, ktorý je, naopak, vojnovým stavom, to je aj keď v ňom neprepukávajú vždy nepriateľstvá, predsa len nimi stále hrozí. Preto ho treba vytvoriť; lebo upustenie od nepriateľstiev ho ešte nezabezpečuje a ak jeden sused neposkytne zábezpeku druhému (čo sa však môže stať len v zákonnom stave), môže prvý s druhým, ak ho na to vyprovokoval, zaobchádzať ako s nepriateľom“ (Kant 1996, 152 – 153). A dokonca nezabudne ani na, z dnešného pohľadu, veľmi moderný dodatok, v ktorom konštatuje, že zárukou večného mieru je veľká umelkyňa príroda, pritom z mechanického behu prírody „očividne vysvitá účelnosť a z nesvornosti ľudí dáva aj proti ich vôli vzchádzať svornosti“ (s. 159). Výslovne naznačuje, že sa človek musí učiť od prírody…
Večný mier, ako sme sa už zmienili, sme udusili a udupali v zákopoch prvej svetovej vojny, tej vojny, ktorú Karl Kraus z hĺbke duše nenávidel, nenávidel až tak, že „by nemala skončiť mierom, ale vojnou vesmíru proti tejto planéte“ (s. 189). V osobe Vyrývača k tomu dodáva (s.432): „A rád by som veril aj tomu, že je väčšmi bohumilé v úcte a pokore pred majestátom smrti sa skloniť nad hrobmi desiatich miliónov mladíkov, mužov, státisícov matiek a dojčiat, ktoré museli zomrieť od hladu – než nad tým jediným hrobom v Kapucínskej hrobke, kde je uložený práve onen starec, ktorý to všetko rozvážil a rozmyslel a potom nás do toho vrhol jedným ťahom pera“ (súčasná historiografia pokladá však za hlavného strojcu vojny dlhoročného náčelníka generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády, poľného maršala baróna Conrada von Hötzendorfa). Onen ťah perom zahubil i sedemdesiattisíc Slovákov (Hviezdoslav im vzdal hold veršami v Krvavých sonetoch: I Slovák objíma zem rodnú s všetkou / ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít; / sťa pozostatky ctí si kosti predkov – / nemusím teda pokrytcom sa kryť).
Následne sa Vyrývač pýta (parafrázujem): Prečo ste, vy povraždení a podvedení, nepovstali proti tomuto vyčíňaniu? Znášali ste neviazanosť a blahobyt novinových stratégov, parazitov, tajtrlíkov ako vlastné násilie, vlastné znásilňovanie? Vedeli ste, že za vaše martýrstvo oni dostávali vyznamenania? Nenapľuli ste im slávu do tváre? Prečo ste dopustili vojnové osprostenie ľudstva, nátlak, ktorých dospelých vracia späť do detskej izby, v ktorej ich navyše postretne aj hrozný zážitok, že tam už nenájdu nijaké deti? Prečo ste zomierali pre tento špinavý obchod?
Vyrývač – geniálny prognostik
A mier? Vyrývač predpovedá ako ten najgeniálnejší prognostik: „Táto vojna sa neskončí mierom, lebo sa neodohrávala na povrchu života, ale zúrila v ňom samom. Front prerástol do zázemia, tam aj zostane. A k novému životu, ak ešte potom vôbec nejaký bude, pridruží sa starý stav ducha. Svet zanikne, a nikto o tom nebude vedieť. Všetko, čo bolo včera, sa zabudne, čo je dnes, sa neuvidí; čo bude zajtra, toho sa nikto nebude báť. Zabudnú, že prehrali vojnu, že ju začali, zabudnú, že ju viedli. Preto sa to neskončí…“ (s.575)
A tak sa i stalo, neodohralo sa nič také, čo by bolo podľa Kantových predstáv. Pregnantne to vyjadril Eduard Chmelár: „Prvá svetová vojna odštartovala globálny konflikt, ktorý v rôznych obdobách trvá dodnes. Dňa 11. novembra 1918 totiž v skutočnosti nebola podpísaná ani kapitulácia, ani mierová zmluva, ale iba prímerie, ktoré trvalo dvadsať rokov…“ Rozhodnutia, ktoré zasiali ďalšie skrivodlivosti. A výsledok? Ešte ničivejšia a tragickejšia druhá svetová vojna, studená vojna, parcelácia štátov na vojenské bloky, dominantná rozpínavosť Spojených štátov po celom svete, vojenské pretláčanie demokracie na euroatlantický spôsob v podobe farebných revolúcií, rozširovanie Severoatlantického paktu, negovanie iných národov a krajín, jednostranné donucovacie sankcie zo strany USA a Európskej únie, globálna sieť amerických vojenských základní a aliancií, násilné a tendenčné vyhlasovanie kolektívnej viny, ktoré si napríklad odnášajú nielen bežní športovci, ale aj tí handicapovaní, umelé „vyrábanie“ nenávisti a nepriateľov, už spomínané vojenské konflikty na Ukrajine, v pásme Gazy i na africkom kontinente. Tisícky mŕtvych, ranených, sirôt, vdov, opustených starých rodičov, hlad, smäd, akési umieranie postojačky…
Rokovania o prímerí viaznu, každý chce byť víťaz, pretromfnúť toho druhého, mier, tobôž večný mier, je v nedohľadne. A keď taká autorita ako profesor Jeffrey Sachs opráši Kantovu myšlienku, hneď je v západniarskych kruhoch nebodaj oheň na streche. A pritom nechce nič iné, iba oživiť text, ktorý ovplyvňoval generácie mysliteľov svetovej vlády a pomohol položiť základy pre OSN a medzinárodné právo v oblasti ľudských práv, praxe vedenia vojny a kontroly zbraní. Čo má na mysli? Predovšetkým odmietnutie stálych armád, nezasahovanie do vnútorných záležitostí iných národov a štátov a napokon fungovanie štátov v duchu dôsledného dodržiavania Charty OSN. Ide mu o to, aby sa konečne zlikvidoval atómový dáždnik nad našimi hlavami, aby sa uchovala novovzniknutá multipolarita sveta, aby sme využili historicky bezprecedentný súbor medzinárodných inštitúcií na formulovanie a prijímanie globálnych cieľov a aby sme ďalej zušľachťovali fakt, že osud ľudstva je oveľa užšie prepojený ako kedykoľvek predtým (podľa L´Antidiplomatico, 27. 7. 2024).
Myšlienka ušľachtilá, vzácna, ale čo na to vojensko-priemyselný komplex? Má niekto moc a silu odseknúť tejto hydre nespočetné množstvo hláv a dopomôže pravde k jej právu? Karl Kraus v dráme Posledné dni ľudstva o tom pochyboval, hoci istú nádej vložil do úst básnika Ertla: „Podmienkou úspešných mierových rokovaní musí byť pravda, totiž: úradná oprava všetkých lží a ohováraní, ktorými mocipáni a novinárski škrabáci podviedli, zamorili a zviedli z cesty svoje vlastné národy i svet“ (s. 374).
Nuž, nádej zomiera posledná…
