V lete roku 1944 v okolí Brezna a Banskej Bystrice nakrúcali prvý slovenský celovečerný film Hanka sa vydáva pod režijným vedením Martina Hollého st. Krátko po vybraní exteriérov vypuklo Slovenské národné povstanie a filmári, ktorí sa nachádzali v blízkosti jeho hlavného štábu, sa pridali k povstalcom. František Zvarík mal vo filme vytvoriť jednu z hlavných postáv. Prihlásil sa však v breznianskych kasárňach…
Urasteného Zvaríka s takmer dvojmetrovým Paľom Bielikom – neskorším Jánošíkom – breznianski delostrelci vystrojili, vycvičili i vyzbrojili. Bielik sa však nepostavil ku kanónu, ale ku kamere a angažoval sa ako režisér pri nakrúcaní povstaleckých bojov. S kameramanom Karolom Krškom, zvukovým majstrom Jaroslavom Plavcom či asistentom kameramana Václavom Richterom a ďalšími vytvorili základ Filmu československej armády. Zvarík zas bol členom povstaleckého Frontového divadla, ktoré viedol Andrej Bagar. Jeho členovia chodili od „premiéry“ pri Harmanci za povstaleckými vojakmi priamo do pozícií a formou akejsi estrády, kde malo miesto hovorené slovo, recitácia, spev, kúzla i tanec, prinášali im rozptýlenie, zabudnutie na útrapy a možno aj trochu odhodlania. Zvarík v tomto súbore najmä spieval. Spoločne s nimi boli vo Frontovom divadle Eugen Medek, Andrej Vandlík a ako jediná herečka dvadsaťjedenročná Anna Cveková. Frontové divadlo ešte tvorili dvaja hudobníci Karol Móži a Eugen Petery, ľudový rozprávač a kúzelník Ján Chovanec, cirkusová akrobatka Mária Perháčová, tanečnica Tamara Alexandrovna, krátko aj vodič autobusu J. Matejka. Mladí ľudia vo veku 19 až 43 rokov. Najstarším spomedzi hercov bol Andrej Bagar… Pôvodne sa do súboru hlásili aj iní herci a herečky, ale keď zistili, do akých podmienok by mali ísť účinkovať, radšej sa z Banskej Bystrice vrátili domov. Zostali len jedenásti, ktorých spočiatku viedlo prvotné nadšenie, neskôr schopnosť účinkovať aj v zhoršených podmienkach a napokon odhodlanie vydržať až do konca, keď povstanie bolo potlačené a divadlo na Starých Horách po 42 dňoch rozpustené. Určite v tom nebolo ani štipky vypočítavosti, lebo vtedy nikto nevedel, či vôbec prežije…
Učiteľa Mgr. Jozefa Miloslava Bašistu, som spoznal na hornej Orave pri začiatkoch tvorivých pobytov Umeleckej besedy slovenskej pod Babou horou a Piľskom, ktoré teraz majú vďaka akademickému maliarovi, docentovi Stanislavovi Harangozóovi medzinárodný sympoziálny charakter a sú pomenované po legendárnom tajomníkovi tohto najstaršieho umeleckého spolku na Slovensku, akademickom maliarovi Ignácovi Kolčákovi (1931 – 2008), rodákovi z blízkeho goralského Sihelného, nezabudnuteľnom riaditeľovi Oravskej galérie v Dolnom Kubíne (1970 – 1975) a „stvoriteľovi“ Slanického ostrova umenia. Bašista sa vtedy, keď Kolčák ešte žil, okolo nás „motal“ a my sme ho medzi seba prijali pre jeho hudobné vlohy a aj výtvarný talent, ktorý pre ostych veľmi nevyťahoval na svetlo. Až nedávno v Terchovskej galérii umenia pri oslavách jubilea zápisu tamojšej muziky do dedičstva UNESCO sme sa opäť stretli a on ma s príslovečnou skromnosťou poprosil, či by som pár riadkov nevenoval v novinách aj jeho mame Anne Bašistovej. Vysvitlo, že za slobodna sa volala Cveková a bola jediná herečka vo Frontovom divadle. Vlani by sa dožila sto rokov…
Ani nie dvadsaťročná Anna Cveková ako modelka maliara Teodora Moussona.
Foto: Archív rodiny Bašistovej
Často sa opakuje, že Slovensko je malé. Ja nechcem opakovať, čo táto statočná žena počas tej povstaleckej jesene aj po rozpustení divadla podstúpila. S do krvi odretými nohami vo vojenských čižmách, vo vojenskom kabáte, po zajatí Nemcami, hrozbe zastrelením, keď namiesto popravy z nej urobili pomocníčku nemeckého vojenského kuchára, čo jej pomohol utiecť; aj potom, kým sa dostala do Prešova, kde začínala na doskách Slovenského divadla… To s ďalšími jej životnými osudmi opísal kolega Ing., Mgr. Anton Meteňko, PhD. v črte, ktorú si môžete prečítať na matičnom serveri Príbeh ženy bojovníčky.
Opakujem si slová jej prvorodeného syna, ktorého pokrstila po inom Jozefovi Miloslavovi: „Som hrdý, že moja mama tam bola ako jediná spomedzi všetkých vtedajších herečiek na Slovensku. A som veľmi rád, že bola taká odvážna aj v mladom veku. Oveľa viac ako za zásluhy v Povstaní si ju však vážim za to, čo priniesol život po vojne, keď po rozvode vychovala troch synov húževnatou prácou, prekonávaním dobových ťažkostí s úžasnou bojovnosťou a sebaobetovaním…“
Uvažujem, prečo si práve ju za modelku v jej zemplínskom rodisku vybral aj dnes stále populárnejší a v aukciách umenia vyhľadávaný maliar Teodor Mousson (1887 – 1946). Uvažujem o tom, prečo sa medzi nami nájde ktosi, kto zlodejsky vnikne do domu vari posledného žijúceho pamätníka povstaleckých dní Vladimíra Strmeňa a kradmou ruku znesvätí všetko, čo je s ním a SNP spojené…
Uvažujem, či sú aj dnes takí mladí ľudia, ako boli oni pred osemdesiatimi rokmi!
