Dňa 14. júla 2024 sa v Nemecku skončili Majstrovstvá Európy (ME) vo futbale. S pohľadu Slovenska to bol veľmi úspešný turnaj, porazili sme silné Belgicko a nechýbalo veľa, aby sme vyradili dokonca aj Anglicko. Za to treba našim reprezentantom poďakovať. Rovnako platí, že ME vyhralo mužstvo, ktoré si to najviac zaslúžilo, ktoré chcelo hrať futbal a aj za toto úsilie patrí Španielom veľká vďaka. Vďaka patrí aj mnohým Nemcom, ktorí svojou poctivou prácou pomáhali zabezpečiť fungovanie celého šampionátu. Avšak napriek krásnej španielskej hre, slovenskému úspechu či poctivej práci mnohých organizátorov turnaj ako celok až taký úspešný nebol. V nasledujúcom texte sa budem venovať predovšetkým jeho kontroverziám:
Futbal a politika
Porovnanie s inými turnajmi
Výber organizátorov
Futbal a politika
Zaujímavým javom bolo to, ako sa pri ME 2024 v Nemecku presadzovala politika. UEFA sa tradične snažila prezentovať ME ako apolitické podujatie. Politicky motivovaných aspektov však bolo viac ako dosť. Pocítiť to bolo možné už v kvalifikácii na podujatie. Vylúčenie ruskej reprezentácie zo športových súťaží kvôli invázii na Ukrajinu sa stalo doslova „evergreenom“. Pri UEFA však treba oceniť aspoň to, že z kvalifikácie nevylúčilaBielorusko, ktoré na Ukrajine priamo nebojuje, hoci Moskvu inak podporuje. To je výrazné zlepšenie napr. v porovnaní s hokejovou federáciou IIHF, ktorá zo svojich podujatí vylúčila i Bielorusov. Téma vylučovania ruských športovcov je síce nešťastná, ale celkovo dobre známa, a preto treba spomenúť ďalšie politické témy, ktoré v súvislosti s ME 2024 rezonovali.
Asi najkontroverznejšou otázkou, ktorá sa pred ME rozoberala priamo v Nemecku, boli farby dresu domácej reprezentácie. Tradičnými farbami tričiek nemeckých reprezentantov na futbalových turnajoch boli biela alebo zelená a občas sa objavovala aj čierna farba. Ružové tričko však predstavovalo nóvum a táto farba mala zjavnú politickú symboliku, súvisiacu s rodovými otázkami. Samozrejme, vo svete existujú kluby, kde má ružová farba svoju tradíciu, v prípade reprezentácie Nemecka to však neplatí a vzniká skôr dojem, že tričko skôr provokovalo a nemeckých fanúšikov Nemecka výrazne rozdelilo. Ostrý kritický postoj k téme zaujali najmä politici veľkej „nesystémovej“ strany Alternative für Deutschland (AfD). Maximilian Krah, kandidát vo voľbách do europarlamentu, označil nemeckú reprezentáciu za „politicky korektnú družinu žoldnierov“. Predseda frakcie tejto strany v Durínsku Björn Höcke zasa hovoril o futbale, „ktorého dúhová ideológia vyviera z každého póru“. Samozrejme, išlo o prehnane ostré vyjadrenia, ale tie len potvrdili, že futbalová téma spoločnosť skôr rozdelila než ju zjednotila.
Ďalším škandálom majstrovstiev, ktorý rezonoval hlavne v Turecku, bola diskvalifikácia tureckého obrancu Meriha Demirela. Tento hráč bol hlavným hrdinom osemfinálového zápasu s Rakúskom (2:1), v ktorom zaznamenal dva góly. Oslávil to však gestom, pri ktorom sa na ruke prostredník a prstenník spojil s palcom, zatiaľ čo ukazovák a malíček zostali vystreté. Prstami ruky tak vytvoril obrázok vlka, pričom v povedomí tureckej verejnosti išlo o obraz tzv. sivého vlka. Ten predstavuje zviera z turkickej mytológie, ktoré používajú aj niektoré panturkické organizácie, najznámejšia sa nazýva priamo „Siví vlci“. K organizácii má mať blízko napr. aj Mesut Ӧzil, známy nemecký futbalista tureckého pôvodu. Samotný symbol však nie je zakázaný ani v Nemecku, ani v Turecku, i keď niektoré organizácie, ktoré ho používajú, sú považované jednoznačne za ultrapravicové. Merih Demirel za tento symbol dostal na ME 2024 tvrdý dištanc na dva zápasy a chýbal svojej reprezentácii vo štvrťfinálovom zápase proti Holandsku (1:2). Vzhľadom na jeho dovtedajšie výkony išlo o veľké oslabenie mužstva. S dištancom vyjadrilo nesúhlas aj turecké ministerstvo zahraničia, ktoré poslalo oficiálny protest, nič však nedosiahlo. Ankara niesla zle najmä rýchlosť, s akou odvolací orgán UEFA zamietol turecké odvolanie. Mnohí Turci sa týmto rozhodnutím cítili ukrivdení a na protest daný symbol sivého vlka počas zápasu s Holandskom opakovane ukazovali. Veľkú krivdu tiež pociťovali pri porovnaní trestu pre Meriha Demirela s trestom pre anglického futbalistu Juda Bellinghama, ktorý za obscénne gesto v zápase so Slovenskom dostal len pokutu a podmienečný dištanc.
Ďalšou témou na ME 2024 v Nemecku boli triedne rozdiely a privilégiá pre konkrétnych ľudí. Cesty vládnym špeciálom politikov zo Slovenska na ME sa vďaka médiám stali dobre známymi, cesty nemeckých politikov však boli ešte oveľa škandalóznejšie. Keď hralo Nemecko 23. júna vo Frankfurte zápas proti Švajčiarsku (1:1), cestovala skupina vládnucich politikov z Berlína do Frankfurtu pohotovostným lietadlom nemeckej armády. Medzi nimi boli okrem kancelára aj ministri školstva, zdravotníctva, kultúry, predsedníčka Spolkového snemu, predsedovia vládnych strán a niektorí ďalší politici. Neprekvapil ani fakt, že ich lietadlo obratom viezlo späť do Berlína, a keďže odlietalo po zápase tesne pred polnocou, muselo dostať výnimku zo zákazu nočných letov. To, čo však skutočne šokovalo, bolo konanie nemeckej ministerky zahraničia Annaleny Baerbockovej zo Strany zelených. Tá totiž po zápase cestovala iným armádnym lietadlom, nie však z Frankfurtu do Berlína, ale do Luxemburgu. Paradoxom je, že vo Frankfurte sa za zákaz nočných letov zasadili práve zelení, avšak ich ministerka si vybavila pochybnú výnimku. Absurdná na tej výnimke bola najmä krátka vzdialenosť do cieľa letu (184 km), pričom mestá Frankfurt a Luxemburg sú prepojené diaľnicami. Celý presun by sa tak dal uskutočniť aj služobným autom vo veľmi krátkom čase. Pochopiteľne, uvedené výnimky z nočného zákazu letov pre „zelených“ politikov vyvolali kritiku verejnosti. Výsledkom ale bolo to, že aj na nasledujúci zápas domácej reprezentácie (osemfinále proti Dánsku 2:0) letela z Berlína do Dortmundu a späť podobná skupina politikov, ibaže o jej ceste bolo dostupných menej informácií…
Porovnanie s inými turnajmi
Napriek tomu, že na turnaji ME 2024 vo futbale potešilo viacero pozitívnych javov, najmä nadšenie domácich fanúšikov, celkový dojem z turnaja vyznel rozpačito. Dôvodom bolo predovšetkým porovnanie s Majstrovstvami sveta (MS) 2006, ktoré sa taktiež konali v Nemecku a väčšina divákov mala toto podujatie ešte v pamäti. MS 2006 boli skvele zorganizované a domáce Nemecko získalo medailu, čo udržalo domácich v napätí až do konca. Na ME 2024 domáce Nemecko skončilo už v štvrťfinále, čo mnohí domáci fanúšikovia ťažko niesli a prejavovali svoju nechuť hlavne voči španielskemu hráčovi Marcovi Cucurellovi. Kľúčovým problémom turnaja sa však stala organizácia. Samozrejme, treba uznať, že porovnanie rokov 2006 a 2024 nie je úplne možné. Veľmi zásadne sa zmenila politická, bezpečnostná, zdravotná i celospoločenská situácia a organizátori napriek všetkým nedostatkom dokázali predísť dramatickým negatívnym následkom. Na druhej strane konkrétnym problémom sa predísť dalo. Ako veľmi zlé sa ukázalo umiestnenie zápasu Anglicka na štadión v meste Gelsenkirchen, ktoré na to kapacitne nestačilo. Fanúšikovia sa často ubytovávali v susedných nemeckých mestách a do destinácie cestovali vlakmi. Preto boli logistické problémy doslova všadeprítomné. Viacerí anglickí novinári zostali v šoku z neefektívnej dopravy v Nemecku, zvlášť keď sa po vzájomnom zápase chceli desaťtisíce anglických a srbských fanúšikov odviesť z miesta konania zápasu. Organizátori mali tiež očividné problémy s kontrolami pred štadiónmi, a to nielen v Gelsenkirchene. Dokonca ani Philipp Lahm, riaditeľ turnaja ME, nedokázal kvôli problémom s vlakovou dopravou včas doraziť na zápas Slovenska s Ukrajinou v Düsseldorfe a nevidel tak gól Ivana Schranza v 17. minúte.
Ak mali ME 2024 potvrdiť predstavu o efektívnej nemeckej organizácii, tak v tomto boli sklamaním – na rozdiel od MS 2006. Mnohí sa pýtali, ako je možné, že vo vyspelej krajine bolo toľko problémov s infraštruktúrou. Jedným z hlavných dôvodov boli zrejme neustále rozpočtové škrty v minulých desaťročiach. Aj bežní Nemci si už zvykli na veci, ktoré bývali kedysi zriedkavé, napr. chronicky meškajúca vlaková doprava. Jednorazové opatrenia pred ME nedokázali vynahradiť to, čo sa zanedbávalo dlhé roky. Že „racionalizácia“ vo verejných výdavkoch nevedie vždy k lepším výsledkom, sa opakovane potvrdilo aj pri iných témach. Napr. množstvo zrušených „neefektívnych“ infekčných oddelení, ktoré sa v EÚ na začiatku 21. storočia zavierali kvôli znižovaniu verejných výdavkov, bolo počas pandémie Covid-19 veľmi cítiť. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo pandémiu zvládli lepšie často podceňované krajiny Ázie, napr. Vietnam. Podobne sa núka porovnanie ME 2024 s nedávnymi futbalovými podujatiami v „nedemokratických krajinách“, teda MS 2018 v Rusku či MS 2022 v Katare. Tie boli ako majstrovstvá sveta ešte väčším podujatím s rôznorodejšími fanúšikmi, avšak zásadný nedostatok voči nemeckej organizácii nebol cítiť.
Napriek tomu, že ME 2024 v Nemecku nedosiahli úroveň MS 2006, nebola blamáž až taká vážna ako u organizátora Copa America 2024 , teda súbežne hraného kontinentálneho turnaja vo futbale. Ide o najstaršiu kontinentálnu futbalovú súťaž, ktorá sa tentokrát uskutočnila v USA a zúčastnilo sa na nej 16 mužstiev z Južnej i Severnej Ameriky. Podľa očakávania sa víťazom stala Argentína, ktorá napriek zraneniu Lionela Messiho vo finále porazila Kolumbiu. Práve finálovým zápasom 14. júla v Miami však vyvrcholili i organizačné problémy turnaja. O finále bol obrovský záujem a asi dve hodiny pred zápasom preniklo na štadión mnoho ľudí bez lístkov. To viedlo k uzavretiu väčšiny vstupov, pričom tisíce fanúšikov museli v júlovej floridskej horúčave čakať celé hodiny pred štadiónom. Niektorí futbalisti, napr. argentínsky stredopoliar Alexis MacAllister, sa tak pred zápasom nevenovali koncentrácii, ale problémom svojich rodinných príslušníkov pred štadiónom. Zápas sa začal s oneskorením asi 80 minút a blamáž nenapravil ani koncert slávnej kolumbijskej speváčky Shakiry počas prestávky. Pri finále pritom nešlo o prvý organizačný problém turnaja, objavilo sa viacero škandálov, napr. útok kolumbijských fanúšikov na príbuzných uruguajských hráčov počas semifinále turnaja. Podobne ako pri Nemecku, aj v prípade USA platí, že veľký futbalový turnaj z minulosti bol zorganizovaný lepšie ako ten súčasný. V roku 1994 USA organizovali MS vo futbale s 24 účastníkmi a vtedy to fungovalo naozaj lepšie. Hoci v tom čase nemali USA ani len profesionálnu futbalovú ligu a dnes majú súťaž, v ktorej hrá samotný Lionel Messi… Zostáva len dúfať, že počas MS 2026 (väčšina zápasov bude v USA) sa na štadiónoch spomínané problémy nezopakujú.
Výber organizátorov
Celkovo platí, že práve šport patrí medzi oblasti, kde predsudky Západu voči zvyšku sveta silno pretrvávajú. Nie je preto veľmi prekvapujúce, že aj pri hlasovaní o organizátoroch podujatí ME dominujú v UEFA predstavitelia západnej Európy. Na východe Európy sa ME uskutočnili len dva razy (1976 v Juhoslávii a 2012 v Poľsku a Ukrajine), naopak, dva najľudnatejšie členské štáty UEFA, Rusko a Turecko, ani raz ME neorganizovali. Samozrejme, veľké štáty západnej Európy podujatie organizovali opakovane a dokonca aj malé Belgicko už malo tú česť dvakrát (1972, 2000). Zvlášť povýšenecký je postoj funkcionárov UEFA voči Turecku, ktoré už desaťročia opakovane kandiduje na organizátora ME vo futbale. Pri výbere organizátora ME 2008 sa dokonca pokúsili kandidovať Turecko s Gréckom spolu, a to ako prejav dobrej vôle pri prekonávaní historických predsudkov – ani vtedy však neuspeli. Pochopiteľne, Turci to skúšali i pri ME 2024, kde prehrali s Nemeckom, ako aj pri ME 2028, keď ich protikandidátmi boli ruskí a britsko-írski uchádzači – nakoniec uspela ostrovná kandidatúra. To prekvapilo najmä preto, lebo semifinále i finále celoeurópskych ME 2021 sa taktiež uskutočnili v Anglicku, ktoré predtým organizovalo i ME 1996. Konkurentmi Turkov pri kandidatúre ME 2032 boli zasa Taliani. Tí predtým organizovali ME dvakrát (1968, 1980). Aby nakoniec opäť nevyšli naprázdno, dohodli sa Turci s Talianmi na spoločnej organizácii ME 2032.
Ako vidno, na rozdiel od turnajov MS, kde sa už nezápadní organizátori stali častejšou realitou, v Európe predsudky trvajú. Ak si však chce západná Európa udržať svoje dominantné postavenie pri organizácii turnajov, nemala by od ich štandardu z minulosti ustupovať a takisto by mala realistickejšie oceniť progres iných krajín sveta. To však platí nielen pre futbalové šampionáty!
Snímky: www.wikimedia.commons
