Predseda britskej vlády 22. mája prekvapujúco oznámil, že voľby do Dolnej snemovne sa budú konať 4. júla. Domáci i zahraniční komentátori často uvádzali, že nevedia, prečo to takto urýchlil. Voľby sa mali uskutočniť najneskôr 28. januára 2025. Riši Sunak síce avizoval, že ich vypíše v druhej polovici tohto roka, ale túto rýchlosť nikto nečakal.
Politicky-mediálne sa už dlhší čas predpokladá, že po nepretržitom vládnutí od mája 2010 konzervatívci voľby prehrajú. Otázkou je len, aká veľká (a potupná) bude ich porážka. Veľká Británia je príkladom nedokonalosti systému dvoch veľkých politických strán. Žiaľ, pre voliča to však neznamená, že systém viacerých strán je lepší. Nekorektne poznamenáme, že v súčasnej neoliberálnej politike už nemožno uvažovať tak, ktorý z týchto dvoch systémov je lepší, ale len tak, ktorý je horší a má viac nedostatkov a slabých miest a ako sa ich vyvarovať. Narastajúce politické krízy a polarizácia spoločnosti na Západe však naznačujú, že občan (či ľud) ako zdroj moci sa v tejto demokracii čoraz ťažšie bráni pred bohatými a silnými.
O mandáte súčasnej britskej vlády
V decembri 2019 konzervatívci vo voľbách pod vedením extravagantného Borisa Johnsona so sklonmi ku klamaniu a podvádzaniu dosiahli veľký volebný úspech. Získali 365 kresiel zo 650 (pri rozpustení parlamentu 30. mája ich mali 346), čo im umožnilo „zabetónovať“ sa do konca volebného obdobia. Doznievali následky Brexitu, ale na vládu sa sypal problém za problémom nielen v dôsledku ďalších nepriaznivých vonkajších podmienok, ale i kvôli jej nekompetentnosti (neschopnosti riešiť problémy ináč ako tradičným „britským konzervatívnym“ spôsobom). Od decembra 2019 boli traja predsedovia vlád, o ktorých možno ironicky povedať „jeden lepší ako druhý“. No Boris Johnson a Liz Trussová sa zaradili v britských politických dejinách medzi najneschopnejších premiérov.
Dnešnému obyvateľovi Downing Street 10 (sídlo britského predsedu vlády – pozn. autora) je vlastne už všetko jedno a nemá zmysel rozoberať, k čomu doviedli monarchiu konzervatívci za nepretržité vládnutie od mája 2010. Na ilustráciu uvedieme neveselý záver Inštitútu pre fiškálne štúdie v Londýne, ktorý v správe z 25. mája „Verejné financie a všeobecné voľby v roku 2024“ (Public finances and the 2024 general election) uviedol, že „odporná fiškálna pozícia Spojeného kráľovstva bude visieť nad kampaňou ako tmavý mrak“. Poukazuje v nej aj na to, že ani jedna vláda od 50. rokov minulého storočia nebola v takej zložitej situácii ako súčasná. Necháme bokom rôzne údaje o stave britskej ekonomiky a „zdraví“ financií, ako aj škandály súčasnej vlády, lebo ide o rozsiahle, zložité a protirečivé problémy rôzneho charakteru.
Zvláštnosťou volieb 4. júla bude, že pôjde o prvé voľby po vystúpení Veľkej Británie z EÚ 31. januára 2020. Prvýkrát sa bude vyžadovať aj identifikácia voliča, čo časť „tradičných“ Britov irituje. Voliť sa bude 650 poslancov v jednomandátových obvodoch.
Urobíme historicko-politologický kvantifikovaný pohľad na výsledky britských parlamentných volieb od druhej svetovej vojny.
O britských parlamentných voľbách od konca druhej svetovej vojny do konca bipolarity
Prvé povojnové voľby sa uskutočnili v júli 1945 (účasť 72,8 %) po desaťročnej prestávke. Konzervatívcov vedených Winstonom Churchillom, ktorý bol predsedom vlády od mája 1940, dostali do opozície. Zo 640 poslancov boli okrem labouristov (49,7 % a 393 kresiel) a konzervatívcov (36,2 % a 197 miest) zvolení aj poslanci zo strán liberálov (12), národných liberálov (11) a 2 komunisti (bol to jediný prípad, keď sa dostali do snemovne). „Úplne“ nezávislí (mimo strán) boli 8 poslanci. 2 miesta mali írski nacionalisti a 4 iní nacionalisti. 11 ďalší poslanci patrili k rôznym stranám, pričom niektorí z nich sa podivne označovali za nezávislých v rámci strán.
Po voľbách sa pestovala politická turistika a zloženie parlamentu pri rozpustení pred voľbami bolo vždy iné. V Dolnej snemovni sa ani neskôr príliš s „anglickou poriadkumilovnosťou“ a „ľpením na tradíciách“, ktoré sa šíria v eufemizujúcich anglofilných materiáloch, nestretávame ani v neskorších rokoch.
V nasledujúcich voľbách vo februári 1950 (účasť 86,9 %) zvíťazili znovu labouristi (46,1 % a 315 miest). Konzervatívci získali 43,4 % a 298 kresiel. Liberáli mali 9 miest, írski nacionalisti 2 miesta a 1 poslanec bol nezávislý. Počet poslancov sa znížil na 625.
V októbri 1951 boli predčasné voľby (účasť 82,6 %), ktoré vypísali labouristi s cieľom zvýšiť počet svojich poslancov, ale nedopadli pre nich dobre (48,8 % hlasov, ale len 295 kresiel). Najviac kresiel získali konzervatívci (321), vedení W. Churchillom, hoci ich podporilo len 48,0 % voličov. Liberáli mali 6 miest, írski „nezávislí“ nacionalisti tri a írski labouristi jedného poslanca. Do učebníc dejín politiky možno zapísať v súvislosti s týmito voľbami dve poučky. Prvou je, že špekulácie so ziskom väčšieho počtu hlasov v „priaznivých podmienkach“ v predčasných voľbách, s ktorým niekedy počítajú vládnuce strany, nie vždy vychádzajú. Druhou je, že ak sa volí len v jednomandátových obvodoch, vyšší počet hlasov nemusí viesť ku skutočnému víťazstvu v počte kresiel. Počet získaných hlasov je len „doplnkový“ ukazovateľ.
V máji 1955 boli znovu predčasné voľby (účasť 76,8 %), tentokrát kvôli tomu, že W. Churchill odstúpil z čela konzervatívcov a tým i vlády. Nahradil ho Anthony Eden. Konzervatívci chceli v priaznivých podmienkach posilniť svoju pozíciu, čo im vyšlo. Zvíťazili nielen s väčším počtom kresiel (345), ale aj hlasov (49,7 %). Labouristi mali podporu 46,4 % voličov a 277 poslancov. Liberálom zostalo 6 miest. Do parlamentu sa dostala írska ľavicová Sinn Féin s 2 poslancami. Počet poslancov sa zvýšil na 630.
V októbri 1959 (účasť 78,7 %) pokračovalo posilňovanie konzervatívcov (49,4 %, 365 kresiel), ale už pod vedením Harolda Macmillana. Labouristi získali 43,8 % hlasov a 258 miest. Liberáli mali zase 6 zástupcov a 1 poslanec bol „individuálny“ konzervatívec.
Vo voľbách v októbri 1964 (účasť 77,1 %) zvíťazili po 14-ročnej prestávke labouristi na čele s Haroldom Wilsonom (44,1 % podpory a 317 miest). Konzervatívci dosiahli 43,4 % hlasov a mali 304 poslancov. Liberáli posilnili na 9 miest.
Voľby v marci 1966 (účasť 75,8 %) boli predčasné. Labouristická väčšina sa zmenšovala a chcela si upevniť pozíciu, čo jej tentokrát pri „špekuláciách“ s predčasnými voľbami vyšlo a zosilneli (48,0 % hlasov a 364 kresiel). Za konzervatívcov hlasovalo 41,9 % voličov a získali 253 miest. Liberáli zase zosilneli na 12 poslancov. 1 kreslo získali severoírski republikánski labouristi.
V júni 1970 (účasť 72,0 %) priniesli voľby pomerne prekvapujúce víťazstvo konzervatívcov pod vedením Edwarda Heatha. Získali 46,4 % hlasov a 330 kresiel. Labouristi dosiahli 43,1 % podporu a 288 miest. Liberáli s novým vedením klesli na 6 kresiel. Zvýšil sa počet zastúpení nacionalistov a objavili sa aj zástupcovia nových strán. 2 boli zo severoírskej ľavicovej Jednoty a po jednom zo severoírskych republikánskych labouristov a Škótskej národnej strany. Pestrosť parlamentu zvyšovali aj jeden zástupca radikálnej probritskej Protestantskej unionistickej strany zo Severného Írska a jeden „nezávislý“ labourista.
Vo februári 1974 boli prvé voľby (účasť 78,8 %) po vstupe Veľkej Británie do Európskych spoločenstiev. Zvíťazili labouristi stále pod vedením H. Wilsona (37,2 % hlasov a 301 kresiel). Nebola to však nadpolovičná väčšina kresiel a labouristi vytvorili menšinovú vládu. Konzervatívci malí síce väčšiu podporu (37,9 %), ale získali menej miest (297). Liberáli zvýšili počet poslancov na 14. Narástol aj počet zástupcov Škótskej národnej strany (7). Rovnaký počet miest získala aj probritská stredovo-pravicová Ulsterská unionistická strana. 3 kreslá dosiahla ďalšia pravicová ulsterská strana Vanguard ako aj Demokratická unionistická strana (nástupkyňa Protestantskej unionistickej strany). 2 kreslá mala ľavicová Plaid Cymru (Waleská strana). Po jednom mieste mali ľavicová severoírska Sociálnodemokratická a labouristická strana, ako aj demokratickí labouristi a nezávislí labouristi. Počet poslancov sa zase zvýšil na 635. Skončili sa časy relatívne konzistentnej Dolnej snemovne dvoch veľkých strán, ktoré sa začali v roku 1950.
S cieľom zvýšiť svoju silu labouristi zase vypísali predčasné voľby už v októbri 1974 (účasť 72,8 %). Hlasovalo za nich 39,2 % voličov a podarilo sa im získať nadpolovičnú väčšinu kresiel (319). Konzervatívci mali podporu 35,8 % a 277 miest. Liberáli mierne oslabili na 13 poslancov. Zosilnela Škótska národná strana na 11 miest. Ďalšie strany si zachovali zhruba rovnaký počet zástupcov ako vo voľbách vo februári. Ulsterská unionistická strana mala 6, Vanguard a Plaid Cymru po 3 kreslá. Po jednom poslancovi mali Sociálnodemokratická a labouristická strana, Demokratická unionistická strana a severoírski nezávislí republikáni. V apríli 1976 sa stal predsedom labouristov i vlády James Callaghan.
Po voľbách v máji 1979 (účasť 76,0 %) zvíťazili konzervatívci vedení Margaret Thatcherovou (43,9 % a 339 kresiel). Labouristi mali podporu 36,9 % a získali 269 kresiel. Liberáli sa zase mierne oslabili na 11 kresiel. Výrazne, len na 2 miesta sa oslabila Škótska národná strana. Ulsterská unionistická strana mala 5, Demokratická unionistická strana 3, Plaid Cymru a Zjednotená ulsterská unionistická strana (probritská) 2 poslancov. Po jednom zástupcovi mali Sociálnodemokratická a labouristická strana a nezávislí republikáni.
Séria víťazstiev konzervatívcov na čele s M. Thatcherovou pokračovala v júni 1983 (účasť 72,7 %) získali 42,4 % hlasov a 397 kresiel. Labouristi sa oslabili na 27,6 % a 209 kresiel. Narástla sila liberálov, ktorí vytvorili Alianciu so Sociálnodemokratickou stranou na 23 kresiel. Zosilnela aj Ulsterská unionistická strana (11 miest). Demokratickej unionistickej strane zostali 3 zástupcovia. Škótska národná strana a Plaid Cymru mali po 2 poslancoch. Po 1 mieste mali Zjednotená ulsterská unionistická strana, Sinn Féin a Sociálnodemokratická a labouristická strana. Počet členov snemovne sa zvýšil na 650.
V júni 1987 konzervatívci vedení M. Thatcherovou tretíkrát zvíťazili, keď dosiahli 42,2 % podpory a 376 miest. Labouristi si trochu polepšili na 30,8 % hlasov a 229 poslancov. Liberáli v Aliancii si udržali 22 kresiel. Ďalšie strany mali zhruba podobné výsledky ako v roku 1983. Ulsterská unionistická strana získala 9, Škótska národná strana, Plaid Cymru, Sociálnodemokratická a labouristická strana a Demokratická unionistická strana po 3 miesta. Po jednom poslancovi mali Sinn Féin a probritská Ulsterská ľudová unionistická strana. V novembri 1990 sa stal predsedom konzervatívcov i vlády John Major.
Výsledky britských volieb od konca bipolarity do roku 2019
Prvé voľby po rozpade bipolarity vyhrali v apríli 1992 (účasť 77,7 %) konzervatívci už štvrtýkrát za sebou, ale s novým šéfom J. Majorom. Dosiahli 41,9 % hlasov a 336 kresiel. Labouristi mali trochu vyššiu podporu (34,4 %), ale zostalo im 229 miest. Liberálni demokrati (nástupcovia liberálov od roku 1988) si znovu udržali 22 poslancov. Zisky ďalších strán sa zmenili len mierne. Ulsterskej unionistickej strane zostalo 9 kresiel. Trochu si polepšili Plaid Cymru a Sociálnodemokratická a labouristická strana na 4 miesta. Škótskej národnej strane a Demokratickej unionistickej strane zostali 3 kreslá. Zjednotená ulsterská unionistická strana získala 1 miesto. Počet poslancov sa zvýšil na 651.
Vo voľbách v máji 1997 (účasť 71,3 %) labouristi pod vedením Tonyho Blaira po 18 rokoch dosiahli znovu víťazstvo (43,2 % a 418 miest). Konzervatívci mali podporu 30,7 % hlasov a získali 165 kresiel. Liberálni demokrati si polepšili na 46 poslancov a stali sa stranou, ktorá získala „koaličný potenciál“. Rástol aj počet zástupcov menších strán. Ulsterská unionistická strana mala 10 a Škótska národná strana 6 kresiel. Plaid Cymru zostali 3 miesta. Sinn Féin a Demokratická unionistická strana získali po 2 poslancoch. Jedno kreslo mala severoírska Unionistická strana a znovu sa objavil jeden „úplne“ nezávislý poslanec bez spojenia s politickou stranou. Počet poslancov sa zase zvýšil na 659. Od tohto roku sa uvádza ako samostatný člen Dolnej snemovne jej predseda, ktorý síce môže byť z niektorej strany, ale vystupuje ako nezávislý, nestranícky.
V júni 2001 (účasť 59,4 %) labouristi zvýšili svoj úspech, keď mali 40,7 % a 412 poslancov. Konzervatívci získali 31,7 % hlasov a 166 kresiel. Liberálni demokrati pokračovali v posilňovaní a mali 52 miest. Mierne sa oslabili menšie strany. Ulsterská unionistická strana získala 6, Škótska národná strana a Demokratická unionistická strana po 5, Plaid Cymru 4 a Sociálnodemokratická a labouristická strana 3 kreslá. Raritou bolo 1 kreslo regionálnej strany Nezávislá komunita a zdravie z mesta Kidderminster.
V máji 2005 (účasť 61,4 %) dosiahli labouristi tretie víťazstvo (35,2 % hlasov a 355 poslancov) pod vedením T. Blaira. Konzervatívci mali 32,4 % podpory a 198 poslancov. Liberálni demokrati sa zase posilnili na 62 miest. Demokratická unionistická strana získala 9, Škótska národná strana 6, Sinn Féin 5, Plaid Cymru a Sociálnodemokratická a labouristická strana po 3 kreslá. Jedno miesto mali Ulsterská unionistická strana, radikálna ľavicová strana Respect (názov vznikol z prvých písmen anglických slov rovnosť, socializmus, mier, environmentalizmus, komunita a odbory) a aj „úplne“ nezávislý poslanec. Počet poslancov sa znížil na 646. V júni 2007 sa zmenilo vedenie labouristov a predsedom vlády sa stal Gordon Brown.
Vo voľbách v máji 2010 (účasť 65,1 %) sa začala už spomenutá séria víťazstiev konzervatívcov. Pod vedením Davida Camerona dosiahli 36,1 % podpory a 306 miest. Labouristi získali 29,0 % hlasov a 258 kresiel. Počet miest pre Liberálnych demokratov klesol na 57. Vzhľadom na to, že konzervatívci nemali nadpolovičnú väčšinu miest v Dolnej snemovni, vytvorili s Liberálnymi demokratmi koaličnú vládu, jedinú v celom sledovanom období. Demokratická unionistická strana mala 8, Škótska národná strana 6, Sinn Féin 5, Plaid Cymru a Sociálnodemokratická a labouristická strana po 3 kreslá. Jedno miesto získali liberálna Aliančná strana Severného Írska, Zelení (prvýkrát v dejinách) a „úplne“ nezávislý poslanec. Počet poslancov sa zvýšil na 650.
V máji 2015 (účasť 66,4 %) sa konzervatívcom podarilo získať nadpolovičnú väčšinu kresiel (330) za 36,9 % hlasov. Labouristi mali podporu 30,4 % a 232 kresiel. Novým javom sa stalo, že treťou najväčšou stranou bola Škótska národná strana s 56 poslancami. Liberálni demokrati veľmi prepadli a mali len 8 zástupcov. Rovnaký počet miest mala Demokratická unionistická strana. Sinn Féin získal 4, Plaid Cymru a Sociálnodemokratická a labouristická strana po 3 a Ulsterská unionistická strana 2 kreslá. Jedného poslanca mala Zelená strana Anglicka a Walesu a Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva. Jeden bol „úplne“ nezávislý poslanec.
V júni 2017 (účasť 68,8 %) boli predčasné voľby po tom ako po referende o vystúpení z EU, D. Cameron odstúpil z postu vodcu konzervatívcov a nová vodkyňa strany Therese Mayová chcela získať silnejšiu pozíciu v procese vyjednávania. Konzervatívci voľby vyhrali (42,3 % hlasov a 317 miest), ale nezískali nadpolovičnú väčšinu v snemovni. Labouristi dosiahli 40,0 % podporu a 262 kresiel. Škótska národná strana oslabila na 35 poslancov. Liberálni demokrati mali 12 a Demokratická unionistická strana (podporovala menšinovú vládu konzervatívcov – spolu mali len o 1 hlas viac ako bola najtesnejšia nadpolovičná väčšina) 10 miest. Sinn Féin mal 7 a Plaid Cymru 4 poslancov. 1 miesto mala Zelená strana Anglicka a Walesu. Jeden bol „úplne“ nezávislý poslanec.
Voľby v decembri 2019 boli znovu predčasné po rezignácii T. Mayovej. Vyhlásil ich nový vodca konzervatívcov a predseda vlády B. Johnson po problémoch, ktoré mal v snemovni. Po prekvapujúco vysokom víťazstve konzervatívcov mali labouristi 32,1 % hlasov a 202 miest. Tretie miesto si udržala posilnená Škótska národná strana (48 kresiel). Liberálni demokrati znovu dosiahli len 11 miest. Kreslá získali ešte Demokratická unionistická strana (8), Sinn Féin (7), Plaid Cymru (4), Sociálnodemokratická a labouristická strana (2), Zelená strana Anglicka a Walesu (1) a Aliančná strana Severného Írska (1).
Stručne k hodnoteniu vývoja britských parlamentných volieb od roku 1945
Veľká Británia patrí spolu s Francúzskom k výnimkám v Európe, kde sa poslanci dolnej komory parlamentu volia len v jednomandátových obvodoch. Britský systém ja však na rozdiel od francúzskeho „veľmi rýchly“ – jednokolový. Nezvyklé sú aj časté zmeny počtu volebných obvodov, ku ktorým došlo celkom sedemkrát. Počet poslancov sa pohyboval od 625 do 659.
Voľbám dominuje súboj labouristov s konzervatívcami. V rokoch 1945 – 2019 zvíťazili konzervatívci 12-krát (najviac hlasov 49,7 % získali v roku 1955, najviac kresiel 397 mali v roku 1983 a najmenej 197 v roku 1945). Labouristi vyhrali 9-krát (najviac hlasov 49,7 % mali v roku 1945, najviac kresiel 418 v roku 1997 a najmenej 202 v roku 2019).
Z ďalších strán boli najúspešnejší Liberálni demokrati (do roku 1988 Liberáli). Boli zastúpení vo všetkých snemovniach a najviac 62 kresiel mali v roku 2005 ale v koalícii. Od roku 2015 je treťou najsilnejšou stranou Škótska národná strana, ktorá mala vtedy 56 miest. Aj viac ako 20 kresiel v niektorých voľbách získavali severoírske strany, ale tie sú rozdelené do dvoch táborov. Prvým sú tie, ktoré podporovali spojenie Severného Írska s Írskom (najmä Sinn Féin) a druhým tie, ktoré sú za zachovanie severného Írska v monarchii (spravidla majú v názve unionistické). Waleská strana Plaid Cymru je od roku 1974 zastúpená najčastejšie 3 – 4 poslancami.
Zaraďovanie strán na ľavicovo-pravicovej škále, podobne ako aj širší vývoj britskej politiky vynecháme, lebo pri jej tradíciách by to bolo nielen zložité, ale aj nejednoznačné. Zostaneme len pri konštatovaní, že pravicu predstavujú konzervatívci a ľavicu labouristi, ale tí sa posunuli tiež príliš do stredu.
V roku 1945 bolo takmer 11 % poslancov z iných strán ako z labouristickej a konzervatívnej strany. Potom počet poslancov týchto strán klesal a znovu začal narastať od roku 1974. V roku 1997 sa zase priblížil k 11 % a túto hranicu prekročil v roku 2001. Zatiaľ najväčší počet poslancov mimo dvoch veľkých strán (vyše 14 %) bol v roku 2005. Vo voľbách v roku 2019 ich bolo o niečo viac ako 13 %. Význam menších strán narastá najmä vtedy, ak ani jedna z veľkých strán nezíska nadpolovičnú väčšinu kresiel. V šiestich voľbách v tomto storočí k tomu už došlo dvakrát.
Od druhej svetovej vojny sa vystriedalo 17 predsedov vlád, ktorí boli na čele 30 kabinetov. Po odchode do opozície sa podarilo do kresla premiéra vrátiť iba W. Churchillovi a H. Wilsonovi. Najdlhšie boli vo funkcii M. Thatcherová (viac ako 11 a pol roka), T. Blair (o niečo viac ako 10 rokov) a H. Wilson (viac ako 7 a pol roka). Najkratšie pôsobili L. Trussová (50 dní), Alec Douglas-Home (konzervatívec, zhruba jeden rok) a A. Eden (o niečo viac ako jeden a pol roka).
O niektorých otázkach predvolebnej situácie
Všeobecne situáciu pred voľbami charakterizujú najmä značné sociálno-ekonomické ťažkosti obyvateľstva, okolo riešenia ktorých sa „točí“ aj predvolebná kampaň. Prejavuje sa aj fenomén známy zo Slovenska. Konzervatívna strana po vyše 14 rokoch svojej vlády naraz nachádza „zázračné“ prostriedky na riešenie problémov, ktoré do značnej miery spôsobila ona samotná. V zahraničnopolitickej a bezpečnostno-politickej oblasti sú názory oboch veľkých strán pomerne blízke, najmä čo sa týka vzťahu k Brexitu (do EÚ sa vracať nechcú), NATO a pomoci Ukrajine. Menšie strany majú na tieto otázky rozličné názory, ale opäť skončíme len pri konštatovaní, že ich rozbor by bol zložitý a dlhý.
Hodnotenia predvolebnej situácie dávajú okrem dvoch veľkých strán možnosti získania kresiel až 12 ďalším stranám. Do snemovne sa môžu dostať aj nezávislí poslanci.
Štyri strany (konzervatívci, labouristi, liberálni demokrati a Reform UK /spojená s ikonou Brexitu Nigelom Farageom/) postavili vyše 600 kandidátov. Zelená strana Anglicka a Walesu má 574, Robotnícka strana Británie a Sociálnodemokratická strana po vyše 100 kandidátov. Zhruba ďalších 50 strán kandiduje s rôzne veľkým počtom uchádzačov. Špecifická je Škótska národná strana, ktorá kandiduje vo všetkých 57 volebných obvodoch v Škótsku. Podobne v regionálnom rozmere kandidujú aj strany v Severnom Írsku a vo Walese. Je aj vyše 450 nezávislých kandidátov.
Výsledky prieskumov preferencií sú kvôli charakteru volieb veľmi všeobecné a „volatilné“. Dva týždne pred voľbami boli odhady pre labouristov od 380 do 500, pre konzervatívcov od 60 do 180, pre liberálnych demokratov od 20 do 65 a pre Škótsku národnú stranu od 10 do 25 miest. The Economist 27. júna uviedol odhady pre labouristov 429, pre konzervatívcov 117, pre liberálnych demokratov 42, pre Škótsku národnú stranu 23 kresiel. Pre ostatných „zostáva“ 25 miest. Pohromou systému dvoch strán by bolo, ak by konzervatívci klesli na tretie miesto v počte kresiel.
Očakáva sa, že viacerí významní predstavitelia konzervatívcov zastúpení v súčasnej vláde nebudú vo svojich obvodoch znovu zvolení vo väčšej miere, ako to je bežné. Údajne sa to môže stať aj R. Sunakovi. A naopak, do snemovne sa môžu dostať viacerí radikálni predstavitelia menších strán.
Záver
Na „kvantitu“ vývoja britských volieb od roku 1945 sme poukázali najmä v súvislosti s tým, že „skoky“ vo volebných výsledkoch v nich sú bežné, a vzhľadom na situáciu sa teraz očakávajú aj „extrémne“ hodnoty. Vo viacerých volebných obvodoch môže dôjsť pritom k prekvapeniam. Napriek komentárom, ktoré poukazujú na to, že konzervatívcov čaká volebný debakel, si treba zachovať nadhľad na pomermi, lebo voľby v Británii mali boli viackrát nečakané výsledky.
Labouristi čakajú veľké víťazstvo a niet im čo závidieť. Priveľa občanov považuje stav monarchie za žalostný. Po oslavách víťazstva nastanú ťažké časy a nová vláda sa nemôže spoliehať na nájdenie čarovnej paličky. Z množstva možných problémov poukážeme na dva. Prvým je ten, že situácia v britskej ekonomike, bezpečnosti ani politike nie je dobrá a riešenie bude náročné a ani medzinárodnú pozíciu Londýna akosi nič tak skoro nezlepší. Druhým je ten, že narastanie problémov v spoločnosti môže posilniť odstredivé tendencie najmä v Škótsku a Severnom Írsku. Podľa niektorých kruhov bol Brexit vraj poučný, že oddeľovanie môže byť protirečivé. Proti nim však stoja názory, že ak je vhodná situácia na odchod zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska pod diktátom neschopného a skostnateného Londýna, treba to premyslene využiť.
