Spoločnosť na Slovensku je dlhodobo polarizovaná, politicky, hodnotovo i morálne rozdelená. V mojom príspevku v Slove – Tí, čo vyvolali nenávisť, zrazu volajú po pokoji a zmierení, som sa týmto otázkam venoval podrobnejšie, preto teraz len v skratke.
Počiatky polarizácie a rozdeľovania spoločnosti na dva nezmieriteľné tábory, tak ako som písal, sú v politickom a ekonomickom prevrate v Novembri 89. K výraznej eskalácii napätia v spoločnosti a stupňovaniu nenávisti došlo v čase pokusu o likvidáciu vlády Smeru-SSD a Roberta Fica zneužitím vraždy novinára Jána Kuciaka v roku 2018. To sa však pre štátnickú vyzretosť Fica vnútorným a zahraničným silám aj napriek podpore vtedajšieho prezidenta Kisku nepodarilo.
Nespokojnosť opozície, ale i Bruselu s vládou Smeru-SSD rástla a prejavila sa v nenávistnej volebnej kampani začiatkom roku 2020. Tá sa pretavila do víťazstva OĽaNO a jeho spojencov. Práve to bol začiatok chaosu, rozoštvávania verejnosti.
Vládu Matoviča a neskôr Hegera možno nazvať dobou temna. Vláda v rokoch 2020 až 2023 zneužila pandémiu Covidu 19 a vojnu na Ukrajine na potieranie demokracie a ľudských a občianskych práv. Došlo ku kriminalizácii a prenasledovaniu opozície, osobitne Smeru-SSD. Matovičove atómovky rozkladali verejné financie a zadlženosť vzrástla zo 48 na takmer 65 miliárd eur. Pri kormidle boli vojnoví štváči, ktorí oslabili slovenskú armádu dodávkami zbraní, ale i munície Ukrajine. Všetci, čo boli proti, či mali len pochybnosti o zmysluplnosti postupu vlády pri Covide a vojne na Ukrajine boli označovaní za dezolátov, luzu, čvargu, opice a div nie za nepriateľov štátu. Napätie a nenávisť medzi ľuďmi mimoriadne vzrástla. Vláde bola v decembri 2022 síce vyslovená nedôvera v parlamente, no prezidentka sa k tomuto stavu nevyjadrovala, trpela vyčíňanie vlády, zablokovala referendá o predčasných voľbách a spolu s opozíciou termín ich konania natiahla až na koniec septembra 2023.
Po víťazstve Smeru-SSD v predčasných parlamentných voľbách 2023 a zostavení vlády s Hlasom-SD a SNS, došlo namiesto uznania výsledkov demokratických volieb k eskalácii napätia v spoločnosti, až k šialeným útokom opozičného PS, SaS a OĽaNO za spoluúčasti KDH na Smer-SSD a osobitne na Roberta Fica. Protivládne demonštrácie sa konali na týždennej báze s podporou mainstreamových médií, mimovládok a dokonca s tichou podporou prezidentky Zuzany Čaputovej.
Čakalo sa na upokojenie situácie, keď opozícia predpokladala jasné víťazstvo svojho progresívno-liberálneho kandidáta na prezidenta Ivana Korčoka. Zbožné želania sa opäť nenaplnili, keď pomerne jasne zvíťazil Peter Pellegrini.
Bojové protificovské nálady, nenávisť až verbálne útoky sa po prezidentských voľbách ešte vystupňovali, a tak sme videli šibenicu či truhly pred Ficovým bytom, výkriky ako Fico do basy, Fico je zlodej, vládna mafia. Nenávistné ataky frustrovanej opozície nemali konca kraja a to vyústilo do atentátu na štvornásobného premiéra Roberta Fica.
Atentát na Fica sa vyšetruje, ale jeho príčiny sú každému príčetnému človeku jasné. Potvrdzujú to aj výsledky prieskumu agentúry SANEP s otázkou – Čo najviac prispelo k atentátu na premiéra Fica? Výsledky názorov občanov sú úplne jasné a jednoznačné: k spáchaniu atentátu najviac prispelo správanie a spôsob vyjadrovania sa opozičných predstaviteľov 61,6 %, organizovanie protivládnych demonštrácií 56,3 % a mainstreamové médiá 55,4 %. Napriek tomu sebareflexia dotknutej opozície či médií, ospravedlnenie sa a úprimná snaha o zmierenie stále absentuje. Práve naopak, predseda PS Michal Šimečka nehorázne a arogantne šíri nezmysel, že vraj „Smer-SSD politicky zneužíva atentát na premiéra Fica“, pričom ďalej burcuje ľudí, prehlbuje konfrontáciu a šíri nenávisť v spoločnosti.
Zmierenie je v nedohľadne
Očakávať upokojenie situácie a aj tú najmenšiu formu zmierenia nie je namieste. Napriek vyjadreniam Roberta Fica v jeho prvom vystúpení o odpustení atentátnikovi, pomenovaní príčin stavu spoločnosti, výzvy na upokojenie nastalo namiesto zmieru ďalšie kolo vylievania žlče, nenávisti a výziev na boj voči Smeru-SSD. Opozícii i médiám chýba akákoľvek sebareflexia, priznanie si aspoň istého podielu na rozklade spoločnosti a pestovaní nenávisti. Žiadne ospravedlnenie, žiadna úprimná snaha o zníženie napätia, žiadna empatia k pokusu o vraždu človeka. Opozícia, osobitne PS, ďalej radikalizuje politickú scénu, ide ďalej bojovať proti legitímne zvolenej vláde. Svedčia o tom výroky Michala Šimečku na pokračovanie zápasu proti Ficovej vláde, výroky ako „Hra na zmierenie sa skončila“, aj keď sa ani nezačala, či vyjadrenie mainstreamových médií „Dosť bolo zmierenia…, žiadne zmierenie so smerákmi…, dosť bolo Fica“.
Charakteristickou črtou opozície je konfrontácia a frustrácia. Frustrácia zo všetkých volieb, frustrácia z odmietania progresívneho-liberalizmu väčšinou občanov a dokonca i frustrácia z toho, že Fico prežil a ďalej chce pracovať v prospech Slovenska. Vyjadrila to aj dnes už bývalá europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová v nenávistnej, až neľudskej vete „Ako sa dá zastaviť človeka, ktorý prežil vlastnú smrť“.
Aj súčasná koalícia by sa mala spamätať, lebo aj ona má svoje problémy
Zvyčajne som sa vyjadroval k bývalej Matovičovo-Hegerovej vláde či súčasnej opozícii. Na úvod tejto časti len pripomínam môj nemenný názor na tieto udalosti, ktoré potvrdili, že najväčšou škodnou, či inak povedané, pliagou Slovenska je minimálne od roku 2018 OĽaNO, teraz skryté za názov Slovensko. Štafetu nenávisti prevzalo a tým najväčším zlom sa stalo od volieb 2023 PS, ktorému napomáhajú kaviarenskí liberáli zo strany SaS, farizeji z KDH a mimoparlamentní Demokrati, spolitizované mimovládky a najmä médiá hlavného prúdu.
Po parlamentných a prezidentských voľbách, atentáte na premiéra Roberta Fica a eurovoľbách by si mala koalícia ujasniť, akú tu máme koalíciu a stanoviť si jasné a jednoznačné pravidlá. Je to národno-kresťanská koalícia, ako tvrdí Andrej Danko predseda strany, ktorá by nebola ani v NR SR nebyť kresťanských a nacionalistických straničiek Tarabu a Huliaka. Alebo je to sociálno-demokratická vláda Smeru-SSD a Hlasu-SD za účasti Dankovej ministrany. Koalícia by si mala ujasniť, či platí koaličná zmluva a dohody lídrov. Predišlo by sa snahám o vydieranie Danka a samoľúbe bytie sa do pŕs, požadovanie ďalších funkcií a snahu o diktovanie koalícii marginálnou SNS. Výsledky parlamentných volieb predsa platia a politická mapa sa ani v najmenšom nezmenila, a ak áno, tak v neprospech SNS. Rovnako je to s mocenskými pomermi v štáte i v koalícii, a preto niet dôvodu, čo i len uvažovať o nárokoch Danka na funkciu predsedu Národnej rady SR. Obdobne v prezidentských voľbách, ak SNS neuškodila, pamätajúc na kandidatúru samotného Danka a následnú tvrdú podporu Štefana Harabina v prvom kole volieb, na vyhlásenia o zradcovi a slabom neschopnom Pellegrinim, tak celkom iste výraznejšie nepomohla ku zvoleniu Petra Pellegriniho. Mimochodom, prezidentské voľby neboli predmetom koaličnej dohody. Navyše súčasné preferencie SNS výrazne klesajú, čo sa potvrdilo aj v totálnom prepade vo voľbách do Európskeho parlamentu.
Nie je dobré, ak Smer-SSD uprednostňuje SNS na úkor Hlasu-SD
Samozrejme, všetkým je politologicky jasné, že Smer-SSD s Hlasom-SD v koalícii potrebujú SNS, ale oveľa viac potrebuje tieto strany SNS k tomu, aby bola vo vláde, presnejšie pri korytách a nezostala mimo Národnej rady. Nie je možné, aby SNS tvrdila muziku, dávala si podmienky a neustále vydierala. Ak sa Smer-SSD snaží cez SNS o stabilitu koalície, tak je to ilúzia, na ktorú môže koalícia doplatiť. Danko išiel a vždy pôjde bez zábran za svojimi osobnými záujmami.
Zdá sa, že Robert Fico s Róbertom Kaliňákom chcú po prezidentských voľbách pristrihnúť krídla a obmedziť vplyv Hlasu-SD s podporou neadekvátnych nárokov Danka na funkciu predsedu parlamentu. Andrej Danko sa na takúto funkciu nielenže nehodí odborne, ale už vôbec nie morálne. On je neriadená strela, ktorá by robila hanbu doma i v zahraničí. Je tiež naivné si myslieť, že funkciou predsedu NR SR mu zavrú ústa a Danko nebude ďalej vydierať, má totiž charakterovo až príliš veľa spoločného s Borisom Kollárom. Je to vidieť aj na vytvorení nového ministerstva cestovného ruchu a športu, na snahe presadiť problematického Štefana Harabina do Súdnej rady, či dokonca za jej predsedu.
Bolo by vhodné, aby Smer-SSD stanovil jasné mantinely pre ihrisko Andreja Danka, ktorý získal už teraz viac postov, ako mu na základe výsledkov volieb prináleží. Kapitán Danko to má totiž akési pomýlené, keď chce rozkazovať „generálom“ Ficovi a Pellegrinimu.
Výsledky volieb do EP potvrdili rozloženie síl
Azda najväčším pozitívom volieb do Európskeho parlamentu bola rekordná účasť voličov, ktorá dosiahla až 34,4 percenta. Táto účasť bola celkom iste odrazom polarizácie našej spoločnosti, mobilizácie voličov kandidujúcimi stranami, špičkovým obsadením kandidátok a v neposlednom rade i atentátom na premiéra Fica.
Opozícia utrpela vo voľbách do Európskeho parlamentu v podstate už tretiu porážku po sebe a stav je 3 : 0 v prospech koalície. PS síce zvíťazilo, ale pomer zvolených poslancov národno-sociálnych a progresívno-liberálnych síl je 9 ku 6. Inak povedané PS – 6 poslancov, Smer-SSD – 5, čo je o dva mandáty viac ako v roku 2019, tretia Republika s dvomi a Hlas-SD a KDH po jednom mandáte.
Debakel SNS v eurovoľbách, keď získala menej ako 2 percentá, je o to väčší, že národniari postavili na kandidátku to najlepšie čo mali, od predsedu, cez ministrov až po poslancov a napriek tomu prepadli. Danko by mal aj preto na domácej politickej scéne len ticho šúchať nohami.
Pozitívny je prepad, aj keď tesný SaS a Demokratov, ale najmä totálny výbuch OĽaNO – Slovensko, ktoré dúfajme pôjde do politického zabudnutia.
Politici PS po voľbách do EP farizejsky tvrdia, my budeme hájiť záujmy Slovenska a EÚ, hoci predchádzajúcich päť rokov evidentne kydali na Slovensko a poškodzovali jeho záujmy. Ide o to, aby aspoň deviati zástupcovia Slovenska v europarlamente obhajovali národno-štátne záujmy SR a mier v Európe.
Eurovoľby potvrdili rozštiepenosť našej spoločnosti a potrebu, aby aspoň na medzinárodnej scéne kopali naši zástupcovia za Slovensko.
Bude po troch voľbách a atentáte pokoj? Nebuďme naivní
Slovenská spoločnosť by veľmi potrebovala, aby po troch voľbách a atentáte na premiéra bol konečne pokoj. Poznajúc pozadie a personálne obsadenie politických strán, je to ale nereálne. Na jednej strane sa prejavuje snaha Smeru-SSD a Hlasu-SD o akúsi formu zmierenia, je však otázne, do akej miery sa táto snaha podarí presadiť v praxi. Čaká sa, kto s tým zmierením začne. Problémom môžu byť jednotlivci v koalícii, ale i radikálna SNS.
Môžeme len dúfať v zdravý rozum KDH a možno i SaS, ktoré budú iste robiť tvrdú opozičnú politiku, no verme, že bez osobných útokov a invektív. Je však naivné očakávať od „indivíduí“ v Matovičovom Slovensku, nenávistných Šimečkových progresívcov v PS, či od mimoparlamentných vojnových štváčov v podobe Naďových Demokratov, že prekročia svoj tieň, zaprú svoju DNA a začnú sa správať a konať slušne.
Osobitnou kapitolou sú skorumpované a protivládne médiá so zahraničnými vlastníkmi, podobne ako spolitizované mimovládky s pochybným financovaním. Každému súdnemu občanovi je jasná politika administratívy Bruselu a NATO. Prekáža im pronárodná sociálno-demokratická vláda s vlastným názorom, bez prikyvovania na neraz nezmyselné návrhy EÚ. Zmierenie by podľa EÚ nastalo len vtedy, ak by sa Slovensko vzdalo svojej suverénnej politiky a slepo napĺňalo záujmy globalistov. Brusel potrebuje jasnú podporu nekontrolovanej migrácie, zrušenie práva veta a hlasovanie cez väčšinu. Potrebuje podporu jednotného európskeho národa, jednotu vo všetkom, v prijímaní ďalších a ďalších protiruských sankcií, ktoré však často škodia viac členským štátom EÚ ako Rusku. Dobrí sú len pusipajtáši súhlasiaci s vojnovým štvaním, dodávkami miliárd eur a najnovších zbraní Zelenského režimu na Ukrajine. Prosperita vlastných krajín a mier vo svete je to posledné, čo predstaviteľov EÚ zaujíma.
Úlohou sfanatizovaných šialencov z PS, médií a mimovládok je prispieť k pádu Ficovej vlády a v prípadných predčasných voľbách nastoliť probruselskú a provojnovú progresívno-liberálnu vládu. Ako hovorí sám veľký progresívec Michal Šimečka: „Je treba odstaviť Fica a jeho vládu za každú cenu.“ Pokus tu bol po Kuciakovej vražde, druhým pokusom bola Matovičova vláda, ďalšími boli (prehraté) parlamentné i prezidentské voľby a teraz im to nevyšlo podľa ich predstáv ani v eurovoľbách. Frustrácia opozície vrcholí a keďže KDH a z časti i SaS pochopili, že tadiaľto cesta nevedie, tak teraz je to už len na fanatikoch z PS.
Čo povedať na záver?
Žiaľ, nová politická kultúra je v nedohľadne a je len naším zbožným želaním. Žiada sa preto, aby Smer-SSD spolu s Hlasom-SD nastavili pre fungovanie spoločnosti nové spoločenské pravidlá a získali pre ne väčšinu relevantných politických strán. Bez vzájomného rešpektovania sa, ústupu od konfrontácie a návratu k zdravému rozumu, sa naša spoločnosť nedostane z tohto marazmu a nepohne sa dopredu.
Nuž a bodkou za týmto obdobím môže byť výrok Eda Chmelára: „V demokracii sa má rôznorodosť názorov riešiť voľbou, a nie streľbou. Len vo férovej súťaži myšlienok zvíťazí celé Slovensko.“
