V deň osláv 79. výročia oslobodenia koncentračného tábora v rakúskom Mauthausene sa tu zišli tisíce ľudí z celej Európy. Reprezentácie na vysokej politickej úrovni dopĺňali bežní ľudia, ktorí si sem prišli pripomenúť obete rasového, národného a politického vyhladzovania. Mauthausen bol známy mimoriadne krutými podmienkami, neustálym bitím a mučením väzňov, kým skončili v plynových komorách. V osobitne krutých podmienkach jeho väzni pracovali v kameňolomoch s obyčajným náradím a holými rukami. Mimoriadne cynické bolo, že SS založila „eseročku“, ktorá tento kameň predávala na stavebné účely.
Zo Slovenska sem nacisti doviezli protifašistických bojovníkov najmä po potlačení Slovenského národného povstania od februára do apríla 1945. Pre našu vlasť majú tieto obete dva dôležité významy.
Tým prvým je fakt, že každý náš vlastenec, ktorý tu zahynul, alebo aj prežil, ale SS-áci ho do tohto koncentračného tábora priviezli na likvidáciu, každý hrdinsky nasadil vlastný život v boji proti nemeckému, ale aj domácemu fašizmu a nacizmu u nás. Preto každý z nich je historickým dôkazom, že hoci vtedajšia vojnová Slovenská republika bola spojencom nacistického Nemecka, slovenský národ ním rozhodne nebol a patril takisto medzi porobené národy vtedajšej Európy. Práve ich obete sú dôkazom, že slovenský národ sa nikdy nestotožnil so zákerným rozbitím Československa a s vazalskou pozíciou, ktorú klérofašistická slovenská vláda zaujala, a v ktorej hanebne zotrvala do posledných chvíľ druhej svetovej vojny. Ony a oni dokazovali, že slovenský národ bojoval počas celého obdobia rokov 1939 až 1945 najrôznejšími spôsobmi proti fašistom, fašizmu a nacizmu vyčíňajúcemu v celej Európe, ba aj za jej hranicami.
Tým druhým dôvodom je multinárodný charakter obetí, ktoré boli zo Slovenska do Mauthausenu vyvezené. Sem zo Slovenska smerovalo celkovo 5 transportov a ten prvý sem prišiel koncom februára 1945. Práve ten prvý sem nacisti z vôle a s podporou prezidenta, vojnového zločinca Jozefa Tisa, priviezli mimoriadne cynicky: v niekoľkých vojenských nákladiakoch bez označenia (napr. červeným krížom), že v autách sú civilisti, sa stal terčom leteckého útoku pri neďalekom mestečku Melk, kde bola akási pobočka tohto koncentračného tábora. Tých, ktorí ranení prežili, nechali Nemci bez ošetrenia zomrieť pomalou a krutou smrťou vykrvácaním.
Vo všetkých piatich transportoch však nezahynuli len Slovenky a Slováci, ale aj príslušníčky a príslušníci iných národov. Najmä účastníčky a účastníci SNP, sovietski vojaci rôznych národností, francúzski partizáni či českí odbojári. Títo všetci svojimi obeťami potvrdili medzinárodnú solidaritu i obdiv, aký naše najväčšie národné ozbrojené vystúpenie vyvolalo.
Pred pamätníkom obetí z územia vtedajšieho Československa (sme) sa stretli ľudia z oboch nástupníckych republík. Sme jedinou z niekdajších federácií, ktoré sa rozpadli po roku 1990, ktorej národy si nevytvorili vlastné „národné“ pamätníky, ale aj takýmto spôsobom dokazujeme, ako veľmi si ceníme historickú pravdu a každú jednu z „našich“ obetí koncentračného táboru Mauthausen. Lebo pravda je, že tieto ženy a títo muži obetovali svoje životy za obnovenie svojej vtedajšej vlasti, ktorou bola Československá republika. A aj takto dokazujeme, ako veľmi sú si stále naše národy blízke.
Budúci rok si dám osobne záležať na tom, aby sme 80. výročie oslobodenia tohto koncentráku prišli osláviť vo väčšom počte, aby sme sem prišli aj so študentmi (ako to urobili Česi) a aby sme si čo najdôstojnejšie aj týmto spôsobom pripomenuli víťazstvo nad fašizmom v Európe, vďaka ktorému môžeme byť hrdými Čechmi a Slovákmi, hrdými Češkami a Slovenkami aj 80 rokov po 2. svetovej vojne.
(Status na FB 7. mája 2024, titulok SLOVO)
