V Portugalsku sa 10. marca konali predčasné parlamentné voľby. Predchádzajúce parlamentné voľby sa konali v januári 2022 a Socialistická strana (ďalej len PS) získala nadpolovičnú väčšinu kresiel. Na čele vlády vymenovanej 30. marca 2022 bol tretíkrát António Costa (aj generálny tajomník PS), ale bola nestabilná a sprevádzali ju škandály. Išlo len o otázku času, kedy padne. Situáciu zhoršil na konci apríla 2023 incident okolo údajne ukradnutého laptopu na ministerstve infraštruktúry, do vyšetrovania ktorého zasiahla aj tajná služba, čo vyvolalo napätie medzi predsedom vlády a prezidentom Marcelom Rebelom de Sousom.
Koniec vlády prišiel v novembri 2023, keď polícia a prokuratúra vykonali prehliadky v budove predsedníctva vlády a niektorých ministerstiev. Bol zatknutý vedúci štábu predsedu vlády. António Costa, ktorý bol podozrivý z korupcie pri udeľovaní zmlúv pre podniky s lítiom a vodíkom, po stretnutí s prezidentom Marcelom R. de Sousom (zo Sociálnodemokratickej strany – ďalej len PSD) ohlásil svoju rezignáciu.
Portugalský prezident má právomoc rozpustiť parlament – Zhromaždenie republiky – podľa vlastného uváženia. Nie je povinný urobiť to automaticky, ak predseda vlády odstúpi. PS navrhla, aby novú vládu do riadneho termínu konania volieb v roku 2026 viedol predseda Zhromaždenia republiky Augusto Santos Silva (z PS) alebo guvernér Portugalskej banky Mário Centeno (z PS).
Väčšina opozičných strán bola za predčasné voľby. Prezident po konzultáciách so Štátnou radou, ktorá je jeho poradným orgánom, oznámil 9. novembra, že rozpustí parlament a vypísal termín predčasných volieb. Ohlásenie bolo načasované tak, aby parlament mohol ešte schváliť štátny rozpočet na rok 2024.
Trochu z politických dejín Portugalska s dôrazom na 20. a 21. storočie
Portugalsko (má rozlohu vyše 92 000 km2 a podľa odhadov takmer 10,5 mil. obyvateľov) sa vytvorilo z Portugalského grófstva okolo starého prístavného mesta Portus Cale (odtiaľ pochádza aj názov štátu). Išlo o región okolo dnešného druhého najväčšieho mesta Porto. Portugalské kráľovstvo vzniklo v roku 1139, čo robí z Portugalska jeden z najstarších národných štátov v Európe.
V 15. a 16. storočí Portugalsko patrilo s Anglickom, Francúzskom a Španielskom medzi svetové veľmoci. Vzhľadom na svoju polohu sa nesnažilo o dominanciu v Európe, ale podieľalo sa na zámorských objavoch a vytvorilo si koloniálnu ríšu. V roku 1494 podpísalo so Španielskom Zmluvu z Tordesillas, ktorá bola vlastne prvou spupnou zmluvou európskych veľmocí o rozdelení sfér vplyvu vo svete. Vrchol rozkvetu portugalská ríša dosiahla v období vlády kráľa Manuela I. (1495 – 1521). Ostatné námorné veľmoci Zmluvu z Tordesillas neuznávali a v roku 1750 bola zrušená. V 19. storočí kráľovstvo pocítilo napoleonské vojny a neskôr prešlo ťažkým vývojom. Vypukla v ňom aj občianska vojna.
V roku 1910 bola vyhlásená republika. Ťažké časy pre Portugalsko nastali v prvej svetovej vojne a po nej, najmä počas veľkej hospodárskej krízy. Po viacerých vojenských prevratoch sa dostal k moci António Salazar. V roku 1926 bol krátko ministrom financií a neskôr ministrom pre správu kolónií. V júli 1932 bol vymenovaný za predsedu vlády a v tejto funkcii vydržal až do septembra 1968. V roku 1933 vyhlásil novú ústavu, na základe ktorej vznikol „Nový štát“ (Estado Novo). Išlo o korporativistický, konzervatívny klerikálny systém s krutou diktatúrou, často označovaný aj za fašistický. Významnú úlohu v ňom zohrávala tajná polícia založená v roku 1933, ktorá mala bojovať najmä s komunistickou hrozbou. Od roku 1945 pôsobila pod názvom PIDE (Polícia Internacional e de Defesa do Estado – Medzinárodná a štátna obranná polícia). V roku 1969 bola zrušená.
Napriek charakteru režimu sa Portugalsko stalo zakladajúcim štátom NATO (ak by v ňom nebolo, mohlo vzhľadom na svoju polohu spôsobovať paktu komplikácie). Dlhodobo viedlo krvavé koloniálne vojny v Angole, Mozambiku a Portugalskej Guinei (dnes Guinea-Bissau). V septembri 1968 sa stal predsedom vlády Marcelo Caetano. Hoci urobil nejaké zmeny smerom k demokracii, pokračoval vo vedení koloniálnych vojen, ktoré hospodársky vyčerpávali štát a prinášali aj obete na ľudských životoch.
Nespokojnosť s politikou M. Caetana vyústila 25. apríla 1974 do výnimočnej udalosti v západnej Európe – prevratu ľavicovo orientovaných vojenských dôstojníkov z Hnutia kapitánov, ktorý sa označuje aj za Klinčekovú revolúciu. Je známa ikonická fotografia s klinčekom v hlavni pušky.
Stručne uvedieme len, že po viacerých organizačných a personálnych zmenách, keď krátko vládla vojenská Rada národnej spásy a potom Revolučná rada Portugalska, sa vystriedali dvaja nevolení prezidenti a šesť dočasných vlád, sa v apríli 1975 uskutočnili voľby do ústavodarného zhromaždenia.
Riadne parlamentné voľby sa odvtedy, vrátane tohtoročných, uskutočnili sedemnásťkrát. 11 z nich bolo predčasných. Prvým predsedom vlády, ktorú neviedli vojaci, sa 23. júla 1976 stal Mário Soares zo Socialistickej strany. Potom sa vystriedalo 22 ďalších vlád a z volieb 10. marca 2024 má vzniknúť už dvadsiata štvrtá. Na čele vlád bolo 13 politikov.
Dvaja z predsedov vlád sa stali aj medzinárodnými vodcami. Ide o Antónia Guterresa, súčasného generálneho tajomníka OSN (28. októbra 1995 – 6. apríla 2002) a Josého Manuela Barrosa (6. apríla 2002 – 17. júla 2004), ktorý bol od 22. novembra 2004 do 31. októbra 2014 predsedom Európskej komisie.
S prezidentmi to nebolo až také komplikované. Ako prvý po voľbách v júni 1976 nastúpil 14. júla generál António Ramalho Eanes. Známym sa stal, keď sa postavil proti pokusu o ďalší ľavicový vojenský prevrat 25. novembra 1975, čím si získal podporu v pravicových a konzervatívnych kruhoch, ktoré sa báli radikálnych spoločenských zmien. Ako je to vo zvyku medzi socialistickými a sociálnodemokratickými stranami v západnej Európe, podporila ho Socialistická strana a na jeho stranu sa pridala aj maoisticky orientovaná Komunistická strana portugalských robotníkov. Nezvyčajné je, že všetci piati prezidenti od roku 1976 boli zvolení aj na druhé obdobie. Nasledujúce prezidentské voľby by mali byť v januári 2026.
Portugalsko vstúpilo do Európskych spoločenstiev 1. januára 1986 (spolu so Španielskom ako štáty, ktoré prešli od diktatúry k demokracii). Bolo aj medzi zakladajúcimi štátmi eurozóny v roku 1999.
Podľa výšky HDP však Portugalsko stále patrí s Gréckom k najchudobnejším štátom v západnej Európe. Paritu kúpnej sily výšky HDP na hlavu v roku 2022 mali vyššiu ako v Portugalsku aj viaceré postsocialistické štáty (ČR, Estónsko, Litva, Poľsko a Slovinsko). Rovnako vysoká bola v Maďarsku a Rumunsku. Slovensko „rozkvitajúce“ v diletantskej hegeromatovičovláde na tom bolo horšie ako Portugalsko.
Portugalsko patrilo kvôli finančným problémom s Talianskom, Gréckom a Španielskom do skupiny PIGS. Bol to hanlivý akronym („pigs“ v angličtine znamená prasce), ktorý sa začal používať v ekonómii a finančníctve v 90. rokoch minulého storočia a „veľmi populárny“ sa stal v dlhovej kríze v eurozóne po roku 2009.
O Zhromaždení republiky
Jednokomorový portugalský parlament Zhromaždenie republiky má v súčasnosti má 230 členov, ktorí sa volia na štyri roky. Je vytvorených 18 volebných okruhov v „kontinentálnom“ Portugalsku. Po jednom sú na Azorských ostrovoch a Madeire. Dva ďalšie sú špecifické. Jeden tvoria portugalská diaspóra v Európe a druhý tá, ktorá je vo svete (mimo Európy). V dvoch najväčších obvodoch v Lisabone a Porte sa volí spolu 88 poslancov.
Poslanci sa volia na základe straníckych zoznamov, proporcionálne na základe zisku hlasov. Kvórum na vstup do parlamentu nie je.
Predvolebná kampaň 2024
Vo voľbách sa uchádzalo o zvolenie 18 strán a koalícií, z ktorých 8 bolo zastúpených v existujúcom parlamente. Od volieb v októbri 1975 sa o víťazstvo delili len dve veľké strany. Prvou je stredovo ľavicová PS, ktorá bola založená v apríli 1973 v Nemecku. Druhou je stredovo pravicová PSD, ktorá bola založená v máji 1974 ako Ľudovo demokratická strana a pod súčasným názvom pôsobí od októbra 1976.
Na tretej pozícii bola dlho Komunistická strana Portugalska (ďalej len PCP). Založili ju v roku 1921 a od roku 1926 pôsobila v ilegalite. Patrila k najorganizovanejším politickým stranám a spočiatku získavala vo voľbách 15 – 18 % hlasov. Po roku 1991 jej podpora klesla pod 10 % a postupne sa podľa počtu mandátov prepadla na piate mesto v parlamente.
Vo voľbách v roku 2022 sa na tretie miesto dostala populistická, nacionalistická pravicovo radikálna strana Chega (Stačí). Vznikla v roku 2019 odchodom časti členov od Sociálnodemokratickej strany.
Okrem týchto štyroch strán boli v parlamente zastúpené ešte Liberálna iniciatíva, radikálna ľavicová strana Ľavý blok, ekologická strana Pessoas-Animais-Natureza (Ľudia-živočíchy-príroda) v skratke PAN a ľavicovo liberálna zelená strana Livre (Slobodná).
PDS vytvorila pre voľby koalíciu Demokratickej aliancie (ďalej len DA), v ktorej boli aj Sociálnodemokratické centrum – Ľudová strana a Ľudová monarchistická strana.
PCP sa od roku 1987 zúčastňuje na voľbách v Koalícii demokratickej jednoty, v ktorej tohto roku boli Zelení a Demokratická intervencia.
Predvolebné prieskumy ukazovali na víťazstvo DA pred PS. Väčší zisk hlasov sa nameral aj pre stranu Chega. Ďalšie strany a koalície len výnimočne mali vyšší zisk ako 5 %.
Z hľadiska straníckeho zloženia zostal nový parlament v podstate rovnaký. Nepribudla nijaká nová strana, ktorá v ňom po voľbách 2022 nebola.
Nevýrazne zvíťazila DA vedená PSD s 29,5 % hlasov (o 1,2 % menej ako v roku 2022). ktorá získala 79 miest (o 2 viac). Bolo to menej, ako ukazovali prieskumy. Druhá bola PS s 28,7 % hlasov (o 12,8 % menej) a bude mať 77 kresiel (o 43 menej). V tomto prípade to bolo viac, ako ukazovali preferencie. Víťazom volieb bola vlastne strana Chega, lebo získala 18,1 % hlasov (o 10,9 % viac) a 48 poslancov, čo je štyrikrát viac ako mala.
Na štvrtom mieste bola Liberálna iniciatíva (5,1 % a 8 kresiel). Za ňou nasledovali Ľavý blok (4,5 % a 5 poslancov), Koalícia demokratickej jednoty (3,3 % a 4 mandáty), Livre (3,3 % a 4 miesta) a PAN (1,9 % a 1 poslanec).
Bolo rozdelených zatiaľ len 226 miest a chýbajú výsledky za hlasovanie v diaspórach po 2 poslancoch.
Zostavovanie novej vládnej väčšiny bude zložité, lebo so stranou Chega oficiálne ani jedna z oboch veľkých strán nechce uzavrieť koalíciu. A hlasy strán s malým počtom poslancov (spolu 22) aj so zvyšnými 4 hlasmi z diaspór nestačia na vytvorenie väčšiny 116 poslancov.
Záverom – silácke reči k víťazstvu nevedú
Jedným z dôvodov, prečo sme sa témou portugalských parlamentných volieb zaoberali, boli aj spupné vyhlásenia Antónia Costu z vládnej i straníckej funkcie na margo Smeru a Hlasu potom, ako vytvorili koalíciu s SNS. Asi bez toho, aby poznal slovenskú politickú scénu, na základe rôznych rečí ktovie odkiaľ, povedal, že ak jeho strana nemôže zvažovať dohodu so stranou Chega, ani Smer vedený Robertom Ficom, by nemal zvažovať koalíciu s SNS. Podieľal sa aj na odoslaní listu predsedovi Strany európskych socialistov Stefanovi Löfvenovi, v ktorom viacerí predstavitelia európskych socialistických strán žiadali vyvodiť dôsledky, ak Smer vstúpi do koalície s SNS.
Mesiac po tejto aktivite, z ktorej cítiť podvedomý strach A. Costu z nárastu sily strany Chega, sa po ďalšom škandále vzdal funkcie predsedu vlády a pre istotu ohlásil, že sa už nebude uchádzať o znovuzvolenie. V januári 2024 ho na čele PS nahradil Pedro Nuno Santos. A pánovi Costovi, aj keď to možno nie je politicky korektné, sa dá aspoň takto na diaľku pripomenúť slovenské príslovie o zametaní pred vlastným prahom. Principiálnosť je síce pekné politické heslo, ale ak je vedená obavami z výsledkov vlastného pôsobenia a nadbytočnej starostlivosti o druhých, má protirečivé následky.
V prípade portugalských socialistov to však nie je nič divné. Aktívne sa podieľali aj na eliminovaní radikálneho ľavicového smerovania Klinčekovej revolúcie, ktorej 50. výročie si onedlho pripomenieme.
