Časť médií sa snaží ovplyvniť prezidentské voľby tvrdením, ako vraj Slovensko smeruje do medzinárodnej izolácie. Je to šialene naivné, lebo ľudia sa skôr ešte viac nahnevajú na nich samotných, novinárov. Zvlášť, keď je to celé úplne zjavne v rozpore s realitou. Diplomatické aktivity Slovenska sú dnes veľmi intenzívne.
Novinári dokonca v tichosti prešli fakt, že holandská diplomacia promptne reagovala na žiadosť SR a zrušila povolenie na protislovenský seminár v priestoroch holandského veľvyslanectva v Prahe. To nebudú žiadne jedovaté sliny na adresu Holanďanov ako poskokov Fica alebo niečo podobné? Ale no tak…
Naopak, začali vychádzať kompletne vyšinuté články o tom, ako je vraj dnes Slovensko viac izolované ako za Mečiara a podobné hlúposti. Keďže ale, ešte raz, v podstate nemajú z čoho variť, v súčinnosti sa s priateľmi atlantickej plutokracie v ČR pokúšajú vyrobiť aspoň niečo z okázalého rozhodnutia v Prahe zrušiť spoločné zasadnutia slovenskej a českej vlády. Čo je ďalšia irónia, pretože ak z tohto niekto chce urobiť problém Slovenska, je to zarážajúco zúfalé: spoločné zasadnutia vlád sú niečím, čo v skutočnosti ide vysoko nad rámec bežných medzinárodných vzťahov. Robí to veľmi málo štátov, na kvázi pravidelnej báze dokonca mimo ČR a SR v podstate nikto. A fakt, že sa českej vláde nechce tento rok na podobnú ceremonialitu kývnuť, si naozaj vo zvyšnej Európe mimo jedného-dvoch článkov na objednávku nikto nevšimne.
Ale keďže opozícia (domáci služobníci neoconov) nejako nevie nájsť skutočné, politicky zaujímavé témy, tak spustili masívnu propagandu o tom, ako nás vraj iní nemajú radi (obávam sa, že tým hovoria aj dosť o sebe a o tom, ako fungujú: veľmi sa snažia, aby ich mal niekto rád, a cez túto až neurotickú túžbu interpretujú aj udalosti okolo seba). Samo osebe to nie je nijako obsahovo zaujímavé, ale aj tak to fascinuje svojou vyšinutosťou. V médiách vystupuje zúfalé minipanoptikum dávno zabudnutých figúrok typu exminister Káčer, ktorých už ani kaviareň práve nemusela, ale teraz majú priestor na velebenie rozhodnutia českej vlády.
Asi najviac infantilný kúsok v tomto smere vypustil Martin Šimečka.
Skúsme sa naň pozrieť trochu detailne, pretože to naozaj dokonale vystihuje mysle týchto ľudí.
Napísal komentár, v ktorom tvrdí, že „politika je do veľkej miery osobná“. Aby to vyzeralo dôležito, zoberie si na pomoc výrok Karla Jaspersa o osobnosti v politike, ktorý Šimečka vsunie do iného kontextu, len aby podporil svoj pohľad na politiku ako hru opustených duší, ktoré si potrebujú nájsť kamarátov. A skončí pri víťazoslávnom tvrdení, že „Robert Fico si za celú svoju dlhú kariéru nedokázal nájsť jediného priateľa medzi politikmi v zahraničí“.
A aby to bolo konkrétne, zaklincuje to kontrastným príkladom, tvrdením o veľkom priateľstve Churchilla a Roosevelta: „Historici sa zhodujú na tom, že ich priateľstvo malo podstatný význam pre víťazstvo nad Hitlerom.“ Tak, tak, keby nebolo dvoch kamarátov, Hitler by nebol porazený.
Aby bol tento intelektuálny guláš dostatočne hustý, ešte tam prihodí tvrdenie, že Churchill a Roosevelt si vraj napísali dvetisíc listov. A podobné priateľstvo spájalo Kohla s Gorbačovom. Ha! Toľko mien naraz, sčítaný intelektuál sa hneď pozná!
No, tak poďme pekne postupne:
– Churchill a Roosevelt si určite vzájomne nevymenili dvetisíc listov. Preboha, kde by na to našli čas! Číslo dvetisíc sa vzťahuje na jednotky ich vzájomnej písomnej komunikácie: to znamená telegramy, memorandá, odkazy doručené prostredníkmi, a občas aj listy, prakticky bez výnimky na technické, politické témy. Objem je to úctyhodný, ale Šimečkov obraz toku „liebesbriefov“ je úplne mimo.
– Dobre si rozumeli, väčšinou; ale máločo nasvedčuje tomu, že by boli nejakými blízkymi priateľmi. Nie sú záznamy o tom, že by sa zvykli baviť o niečom inom, ako o politike.
– Roosevelt okrem masívnej pomoci Británii schválil aj masívnu vojnovú pomoc Sovietskemu zväzu (a ďalším). Bez toho, aby si so Stalinom posielali vysrdiečkované pohľadnice.
Taký obraz fungovania štátnikov existuje len v Šimečkovej hlave.
Roosevelt bol proste politik, fungoval v dobovom kontexte, pragmaticky manévroval podľa toho, čo si situácia vyžadovala, vrátane spolupráce s ľuďmi, ktorí mu mohli byť osobne sympatickí, podobne ako s tými, ktorí mu boli ľahostajní alebo nesympatickí. Lebo to je politika. S nejakými osobnými priateľstvami to má spoločné asi toľko, ako predpokladať, že šéf automobilky hľadá dodávateľov podľa toho, s kým si dobre pokecá.
Mimochodom, Roosevelt nebol žiaden anjel, akého by si Šimečka dal nad stôl, ak by vedel o histórii niečo viac, než ako je schopný sa dočítať v knižkách pre stredné školy a pop intelektuálov. Na začiatku 20. rokov Roosevelt verejne frflal proti prijímaniu podľa neho príliš veľkého množstva Židov na popredné univerzity, a nepáčilo sa mu miešanie rás v dôsledku imigrácie – a špecificky sa ohradzoval proti tomu, aby sa prisťahovalcom dovolilo usídľovať v koncentrovaných komunitách. A aj z tohto dôvodu nepodal pomocnú ruku Židom, ktorí utekali pred Hitlerom. Na Židov bola Kongresom stanovená ročná prisťahovalecká kvóta 26-tisíc. Aj tá sa ale napĺňala len zo štvrtiny, pretože vládne úrady prisťahovalcom stanovovali zložité podmienky (napr. žiaden Žid, ktorému by v Nemecku ostávali príbuzní, podľa platných pravidiel nedostal prisťahovalecké vízum, s argumentom, že by sa cez vydieranie mohol stať špiónom Nemecka). Ak by chcel Židom pomôcť, Rooseveltovi by stačilo niektoré z týchto podmienok zrušiť, aby sa aspoň naplnila zákonom daná kvóta. Ale neurobil tak.
V súkromí sa sťažoval na príliš veľký židovský vplyv v USA. Ale ten hlavný dôvod bol podľa všetkého politický: bolo by to veľmi nepopulárne. Pripomeniem, hovoríme o dobe, keď napríklad spomínané americké univerzity mali kvóty na prijímanie Židov, plus niektoré známe osoby na rozdiel od Roosevelta vcelku verejne proti Židom vystupovali, notorickým príkladom je Henry Ford.
A Roosevelt bol politik. Nešiel hlavou proti múru, mal svoje princípy, s niektorými by sme súhlasili, s niektorými nie, ale tiež pragmaticky manévroval v kontexte politiky svojej doby. To platí aj o zahraničnej politike. V jeho rozhodnutiach celkom určite hralo úlohu základné mentálne nastavenie jeho a veľkej časti americkej elity: mali oveľa bližšie k britskej elite ako k Hitlerovi a jeho svetonázoru. Ale tiež vnímali, že vojnové zákazky pre Britov pomáhali americkému hospodárstvu dostať sa z krízy (napriek niektorým úspechom New Dealu až do vojny pretrvávala vysoká nezamestnanosť). Bolo to veľmi inšpirujúce – a keď Briti vyčerpali svoje valutové rezervy a nemali čím platiť, Roosevelt pre nich vymyslel program Lend-Lease.
Výborne to nakoniec aj celé vyšlo: 2. svetová vojna pomohla výrazne zmobilizovať domáce hospodárstvo aj spoločnosť, a geopoliticky oslabila Európu. USA sa dostali na pozíciu globálneho hegemóna.
V tom rozhodovaní jednoducho bola zmes svetonázoru aj rôznych pragmatických motívov. Tak to už v politike chodí.
Aha, a Gorbačov a Kohl? Šimečkov výmysel. Vychádzali dobre, ale, opäť, ťažko hovoriť o nejakom užšom vzťahu, rozhodne si pravidelne nevolávali po tom, ako jeden aj druhý vypadli z politiky. Ten komentár nesedí už len faktograficky.
Šimečka však aj po týchto nezmysloch ďalej papá zmrzlinu z päťlitrového kýblika a sleduje svoj romantický seriál o svetovej politike. Fico, hovorí Šimečka, nemá v politike priateľov. Ani Putina. „Je pre Putina nanajvýš užitočným idiotom, prípadne korisťou.“ (Termín „užitočný idiot“ priamo šíria neoconi, je súčasťou ich manuálov – minule som tu na túto tému dal článok od amerických investigatívcov. Naivní ľudia ako Šimečka ani nemusia dostať manuál, oni už tieto veci s radosťou „navnímajú“ z článkov iných agentov.)
Čiže, ha! Fico nemá Putina ako kamaráta! Preboha, naozaj neviem, prečo by sa Fico mal chcieť tváriť ako kamarát Putina. Stretli sa veľakrát, pri jednom dlhom rokovaní som bol aj ja, bolo nanajvýš konštruktívne, totálne vecné, pri vzájomnom rešpekte na oboch stranách stola. Ak si niekto myslí, že na takéto rokovania sa chodí pusinkovať, tak ho hlboko ľutujem.
Zvyšok komentáru sú potom drísty o tom, ako vraj Fico Čechov urazil tým, že dal kvety na hrob G. Husáka a končí to perlou, že v „českom vedomí sa Fico stáva inkarnáciou Jozefa Tisa.“
Posadnutosť Čechmi asi nie je náhodná, Šimečka chce byť strašne slovenským Havlom. Písať rozvláčne „zamyslenia“ s pseudomoralizujúcimi vsuvkami, bez nejakej intelektuálnej disciplíny či kreativity, hlavne nech je to politické. A potom z neho Amíci vyrobia intelektuálnu hviezdu aspoň trochu tak, ako to urobili s Havlom.
Tí to ale nepotrebujú, na politiku majú iných, napríklad jeho syna. Stále sa ale dá z týchto nezmyslov aspoň ako-tak vyžiť.
Ľudia ako Šimečka či spomínaný Havel boli zvlášť užitoční v období transformácie, keď vďaka svojej šialenej naivite a zúfalej plytkosti výborne poslúžili na to, aby ako umelo vytvorené „osobnosti“ či dokonca „intelektuáli“ predávali vplyv svojich chlebodarcov. Vytvárali prostredie, v ktorom sa na vplyvné posty dostávali (niekedy doslova) agenti cudzích vplyvov a ničili svojou naivitou akékoľvek zárodky racionálnej diskusie o tom, čo krajina potrebuje, ako konštituovať politiku, ako analyzovať spoločnosť. Šimečka analýzy nepotrebuje. Stačí mu pár zúfalých klišé a zle odcitovaných fráz niekoho iného, aby to vyzeralo učene.
Bohužiaľ, takto sa ťažko pohneme niekam ďalej. A nie je to len o jednom zúfalcovi, podobných pseudointelektuálov sa vo verejnom priestore nájde dosť.
Slovensko potrebuje intelektuálnu elitu, kde by sme mali ľudí s karteziánskou prísnosťou mysle, širokým prehľadom západného intelektuálneho dedičstva, citlivosťou pre rôznorodé názory, dilemy, postoje rôznorodých osobností a skupín ľudí, poctivú prácu s konceptami, prehľad o spoločnosti od hora dole.
To, čo Slovensko nepotrebuje, sú osamelé duše zarábajúce si na živobytie občasným zhrabnutím fráz, ktoré posplietajú do zúfalých propagandistických „zamyslení“.
Šimečka a podobní – už to vzdajte, naozaj.
(Status na FB 9. marca 2024, titulok autor a Slovo)