Prehľad troch čísiel jeho časopisu Nezávislosť a pamäť – Niepodległość i Pamięć
Múzeum nezávislosti (Muzeum Niepodległości) vzniklo 30. januára 1990 ako Múzeum dejín poľskej nezávislosti a sociálnych hnutí. Jeho sídlo ministerstvo kultúry a umenia zriadilo v paláci Przebendowski/Radziwiłł, kde predtým sídlilo Leninovo múzeum (1955 – 1989). Súčasťou Múzea nezávislosti sú aj dve pobočky: Múzeum 10. pavilónu C.W. a väzenské múzeum Pawiak. V roku 1991 zariadenie získalo nový názov, ktorý je stále platný. O rok neskôr získalo Múzeum nezávislosti štatút národnej kultúrnej inštitúcie.
Stála expozícia S bielym orlom v priebehu storočí. Znak a erb poľského štátu v historickom vývoji. Zdroj: Muzeum Niepodległości
V rokoch 1990 – 2023 zorganizovalo vyše 250 výstav, ktoré navštívilo takmer 2,3 miliónov divákov. Múzeum nezávislosti od začiatku vykonáva pestrú, intenzívnu vzdelávaciu činnosť (múzejné hodiny, súťaže, premietanie filmov, divadelné predstavenia, čítania a populárno-náučné besedy), umeleckú a kultúrnu činnosť (koncerty, slovesné a hudobné programy), popularizačnú činnosť (stretnutia s autormi, propagácia kníh) a publikačnú činnosť. Sedem výstav získalo ocenenia alebo vyznamenania v každoročných súťažiach „Múzejná udalosť roka“.
Od roku 1994 zariadenie vydáva vlastné periodikum – múzejný a historický časopis „Nezávislosť a pamäť“ (Niepodległość i Pamięć). Dlhoročným riaditeľom Múzea je Dr. Tadeusz Skoczek, ktorý má renomé výborného organizátora a inšpiratívneho spolupracovníka vo vnútri i navonok. Výsledkom jeho práce, spolu so svojimi spolupracovníkmi, je práve aj tento časopis, v ktorom sú uverejňované práce nielen odborných pracovníkov Múzea, ale historikov z celého Poľska. Sú príspevkom k výskumu poľskej histórie, jej medzinárodných kontextov, ale i inšpiráciou pre ďalší jej výskum. Vo svojich troch ostatných číslach (jedno v priemere 350 strán formátu A4) – štvrté vyjde, čo nevidieť – sú mnohé príspevky, ktoré môžu zaujať aj slovenského čitateľa.
V č. 2/2023 vedeckej revue Magdalena Gardias z Univerzity Palackého v Olomouci publikovala materiál z väčšej štúdie p. t. Literárnosť v chápaní poľských a českých textov bývalých väzenkýň koncentračného tábora Auschwitz. Konštatuje napríklad, že Češky a Slovenky v odlíšení od inonárodných väzenkýň, vzhľadom na podobnosť jazyka s poľštinou, sa nachádzali v lepšej situácii, pretože mohli komunikovať s robotníkmi z okolia, ktorí im občas dávali stravu. Pri analýze vychádzala z textov dvoch bývalých uväznených v KT – poľskej židovky Marii Gleń a českej židovky Wally Zimet. Zaujímavosťou je, že napriek podobným podmienkam na prežitie sú opisy v mnohom rôzne.
Podnetný materiál pochádza z pera Krzysztofa Stępniaka z Univerzity Marii Curie-Skłodowskiej v Lubline (č. 3/2023), ktorý sa venuje historickej analýze prevezení zostatkov Henryka Sięnkiewicza do Varšavy z Vevey vo Švajčiarsku, kde zomrel v roku 1916. Druhý pohreb H. S. v roku 1924 je dôsledne historicky zdokumentovaný nielen na pomedzí domácich, ale i zahraničných reálií, kontextov a osôb.
V roku 2002 nakrútil Roman Polański film Pianista inšpirovaný spomienkami Władysława Szpilmana (1911 – 2000): Varšavské spomienky 1939 – 1945. Iwona Grodź z Poznaňského združenia priateľov vedy publikuje fragment z väčšieho celku venovaného tvorbe Romana Polańského (č. 3/2023). Svojím príspevkom zasadzuje príbeh Szpilmana do širšieho kontextu života vo varšavskom gete, ale aj jeho neuveriteľnú silu a nepoddajnosť vykonávať povolanie na hranici života a smrti. Autorka si kladie pre dnešok mimoriadne dôležitú otázku, akým spôsobom môže poľský film podporovať historické povedomie o národe, jeho dejinách, v tomto prípade o dejinách druhej svetovej vojny a povstaní vo varšavskom gete.
Podnetným cyklom je materiál Andrzeja Domagalského z Krakova, ktorý sa venuje mapovaniu študentskej kultúry, jeho jednotlivým prejavom v ére jej mimoriadnej erupcie v 50-tych, 60-tych a 70-tych rokoch. Práve z nej vyrástlo niekoľko generácii vynikajúcich poľských umelcov, výtvarnej, divadelnej, filmovej i kabaretnej scény.
V č. 1/2023 prináša historický pohľad na Generáciu „katarzyniarzy“: Bim-Bom a Chyła, Cybulski a Kobiela. Bim-Bom bolo študentské divadlo satirikov, ktoré založili v Gdańsku v roku 1954 významní (neskôr) tvorcovia v literatúre a dramatických umeniach, J. Afananasjew, B. Kobiela, Zb. Cybulski, W. Bielicki a J. Fedorowicz. Autorovi sa podarilo odhaliť aj niekoľko mimoriadnych zaujímavostí. Pre Bim-Bomu pripravil vtedy novinár a satirik z Krakova Sławomir Mrożek program Vážna radosť a v kabarete To-Tu debutoval okrem iných Czesław Wydrzycki-Niemen. Najznámejšou osobnosťou Bim-Bomu bol neskôr svetoznámy filmový herec Zbigniew Cybulski (1927 – 1967), málokto vie, že Zb. Cybulski bol bratrancom generála Wojciecha Jaruzelského. Jeho tragická smrť je veľkou stratou pre Poliakov, pre svoj bojový naturel i nervné herectvo je často porovnávaný s Jamesom Deanom. Pochovaný je v Katoviciach.
V č. 2/2023 analyzuje Andrzej Domagalski príbeh mimoriadne populárnej osobnosti u našich susedov, pesničkára Jana Kaczmarka (1945 – 2007) Jeho začiatky boli v študentskom kabarete Elita vo Vroclave, neskôr sa dal na sólovú dráhu, napísal a zhudobnil vyše 200 textov, písal i príbehy a fejtóny. V Kielcach bol populárny kabaret Pod Postacią z Vysokej pedagogickej školy a jeho „kráľ“ Bronisław Opałko (1952 – 2018), ktorý vystupoval ako Genowefa Pigwa. Autor, herec, skladateľ prinášal ďalší rozmer do študetského kabaretu a najmä pesničiek. Tretím o ktorom sa zmieňuje autor A. Domagalski, je aj u nás známy herec Wociech Pszoniak, najmä jeho úlohy vo Wajdových filmoch – Zasľúbená zem (1975), Danton (1983), Korczak (1990) a mnoho ďalších. Ale začiatky siahajú do Gliwic, do študentského kabaretu Czerwona Żyrafa(1961 – 1962), kde s ním začínal aj neskôr významný filmový režisér Andrzej Barański. Pszoniak bol aj vynikajúcim divadelným hercom.
„Zakladateľ kabaretov, potmehúdsky Salón Nezávislých a klasik čierneho humoru“ sa nazýva ďalší príspevok A. Domagalského mapujúci počiny študentskej kultúry v č. 3/2023 NaP. Analyzuje tri zaujímavé a inšpirujúce javy, ktoré natrvalo vošli do dejín. Stanisław Klawe, ten „zakladateľ kabaretov“, medzi inými aj člen Salónu Nezávislých (Jacek Kleyff, Michał Tarkowski a Janusz Wiess), o ktorom napísal divadelný kritik Tadesz Nyczek, že patril k najoriginálnejším kabaretom vtedajších štátov ľudových demokracii. Maciej Zembaty (1944 – 2011), klasik čierneho humoru, herec i pesničkár a prekladateľ i spevák poézie Leonarda Cohena. S tvárou Bustera Keatona provokoval, predkladal neuveriteľné surrealistické príbehy. Bol autorom skoro tisíc pesničiek a množstva nesmierne podnetných prekladov Cohenovej poetickej tvorby.
Verím, že cyklus o študentskej kultúre bude pokračovať, čo môže byť svojím spôsobom aj inšpirácia pre našich historikov, pretože tu vidím pole neorané. Neraz totiž, ako v Poľsku, tak i v Čechách a na Slovensku a iných vtedajších ľudovodemokratických krajinách bola študentská kultúra svojským protestom proti systému.
Múzeum nezávislosti vo Varšave si vydobylo svojou činnosťou mimoriadne uznanie. Svojím spôsobom odzrkadlením jeho práce je aj uznávaný vedecký časopis Nezávislosť a pamäť, v ktorom publikujú múzejní pracovníci, ale i plejáda poľských a zahraničných historikov. Slovenských odborníkov či publicistov som tam nenašiel.
